Ohlasy
Mužské oddelenie páchne človečinou
Statný ligový futbalista, čudácky opravár, minister, hlavný čašník, servírka… Nezvyčajne pestrá spoločnosť obdarená najrôznejšími neduhmi sa stretáva v nemocnici. “Naším cieľom bolo menej hovoriť o nemocnici a viacej o ľuďoch v nemocnici. S nádejou, že napriek všetkému – chorobám aj osudom – sa nám oplatí vstať do ďalšieho dňa,“ uviedol Stanislav Štepka.
Maruška Nedomová a Stanislav Štepka v trpko-clivej komédii Mužské oddelenie.
Autor: Ctibor Bachratý
Autor trpkej komédie Mužské oddelenie, novinky 57. sezóny Radošinského naivného divadla, sa rozhodol nepriamo nadviazať na kultové Ženské oddelenie, ktoré sa “dožilo“ 362 repríz. Je aj spomienkou na Katarínu Kolníkovú a Jána Melkoviča.
“Inscenáciou nás sprevádza jej veľmi ľudský duch a krásna ľudská prítomnosť,“ pokračoval autor, herec a principál obľúbených radošincov. Správu z nemocnice, kde sa otvárajú telá i duše, ale vytvorili inak a po novom. “Snažili sme sa ju robiť pre dnešnú dobu, ale o tých istých hodnotách, ktoré sú vždy aktuálne,“ hovorí režisér Juraj Nvota. Pred 32 rokmi sa režijne podpísal nielen pod divadelné predstavenie Ženské oddelenie, ale aj pod rovnomenný televízny film.
Ako na každom inom oddelení, aj na tom mužskom sa stretávajú ubolení pacienti, preťažení lekári a prepracované sestričky. Pre seba si Stanislav Štepka napísal postavu hlavného čašníka z hotela Lipa. Ako muž v rokoch kritizuje mladých na každom kroku, veď “za našich čias bolo vždy lepšie a krajšie“. Jeho frfľaniu neujde ani podstatne mladšia servírka. “Všetko robí zle, žuje žuvačku, neobsluhuje, ale keď sa do nej krásne chlapsky zblázni, z veľkého čašníka sa stáva pikolík slečny.
V nevyrovnanom vzťahu sa podarí preklenúť obrovskú bariéru medzi dvoma svetmi – starším a mladším, medzi minulosťou a prítomnosťou,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu režisér. Zdravotné problémy ich vzťah prehĺbia. Jeho bolia kríže, po operácii oka vidí všade lietať mušky, ona sa zraní pri nehode na motorke tak ťažko, že je odkázaná na vozík.
Na oddelení v štátnej nemocnici sa ocitne aj minister po tom, čo si s ním v luxusnom sanatóriu kvôli nečakaným komplikáciách nevedia rady. Aj keď je oddelenie špinavšie, pracuje tam predsa len skúsenejší personál. Nemocničné patálie zažili skoro všetci tvorcovia i herci.
V javiskových scénkach objavia svoje zážitky aj diváci. Autorovi neraz poslúžili ako predobraz odpozorované situácie, ktorých bol hoci svedkom. Ako napríklad scéna medzi pacientom – futbalistom a sestričkou. “Ale nemocnica mi slúžila len ako prostredie, aby som v ňom rozohral tri pekné príbehy o láske,“ spomenul Stanislav Štepka.
Ako býva u radošincov zvykom, aj Mužské oddelenie vonia človečinou, pulzuje a srší typickým humorom a, samozrejme, chýbať nemôžu ani pesničky. Spomienkou na Katarínu Kolníkovú je trebárs aj paplón, ktorým sa pred desaťročiami prikrývala ona v Ženskom oddelení. Tentoraz slúži mužským pacientom. Jeden z najplodnejších slovenských dramatikov spomenul, že ak sa súboru podarilo dostať do novej inscenácie aj čosi z tej legendárnej, bude rád. Podarilo sa.
Mužské oddelenie – najnovšia premiéra Radošinského naivného divadla
(dvojčíslo) Literárny týždenník, č. 43 – 44, 2019
Obrázky z nemocnice, ktoré prekračujú jej múry
V poradí s ostatnou premiérou je to šesťdesiatpäť hier, ktoré pre „svoje“ Radošinské naivné divadlo napísal a uviedol Stanislav Štepka. Jedinečné a v istom zmysle nenapodobiteľné autorské divadlo má vo svojej vyše polstoročnej histórii niekoľko veľkých a nezabudnuteľných titulov. Jedným z nich je Jááánošííík s viac ako tisíckou repríz, čo je aj v našich storočných dejinách profesionálneho divadla unikát, no titulov, ktoré zaznamenali mimoriadny divácky ohlas v dlhom súpise hier tohto divadla, je viac.
Bola to napríklad Človečina (z roku 1971 a obnovená v r. 2004), Kúpeľná sezóna (1980), Čierna ovca (1983) s vyše tristo reprízami, ale aj Ženské oddelenie, ktoré so súborom naštudoval v roku 1987 Juraj Nvota, hudbu zložil Ján Melkovič a hlavnú postavu vytvorila legendárna Katarína Kolníková (362 repríz). Práve na túto hru, hoci už v inom prostredí a pre iný typ adresáta, nadviazal S. Štepka, navyše s režisérom mimoriadne úspešného Ženského oddelenia z roku 1987 – s. J. Nvotom. Autorom funkčnej a vtipnej scény je Peter Čanecký, hudbu skomponoval na texty Štepkových piesní Juraj Haško, kostýmy navrhla Katarína Hollá a choreografiu mala Eva Burdová. Tento tím vytvoril vtipnú, dynamickú a sviežu inscenáciu, ktorá nás oslovila nielen nákazlivým humorom, ale aj satirickou adresnosťou a práve ona privádzala hľadisko k priam búrlivým aplauzom, smiechu a vďačnosti za to, že ktosi duchaplne a divadelne originálne pomenúva to, o čom svedčia aj skúsenosti a zážitky väčšiny divákov v hľadisku.
Premeny zdravotníctva
Tak ako spomínané a úspešné Ženské oddelenie, aj to terajšie Mužské oddelenie vyrastá z osobných skúseností autora. To prvé z čias, keď Štepka navštevoval v nemocnici Katarínu Kolníkovú, ktorú zrazilo na ulici auto a ktoré museli pomerne dlho hospitalizovať. Pri písaní Mužského oddelenia autora inšpirovali jeho osobné skúsenosti, keď už poznačený nejakým tým rôčikom musel taktiež zavše stráviť istý čas v nemocnici. Pokiaľ však Ženské oddelenie bolo akýmsi zúfalým výkrikom a hľadaním človeka v človeku, Mužské oddelenie, nazvané v podtitule ako „správa zo štátnej nemocnice o mužoch, ale aj ženách na mužskom oddelení“, je o stave nášho zdravotníctva, keď pacient je už o čosi menej pacientom a viac akousi účtovnou jednotkou. Vydáva takto svedectvo o situácii, keď aj na zdravotníctvo doľahol onen tvrdý a často bezohľadný kapitalistický systém a jeho trhový systém. Ale tak ako to býva u Štepku zvykom a špeciálne v hrách, ktoré čerpajú námety z našej najživšej súčasnosti (naposledy to boli napríklad hry Besame mucho či Čo sa sníva trpaslíkom), nie je to nejaká lacná a povrchná estráda (aj napriek tomu, že autor pracuje so súčasnými reáliami), lež prekvapivé metafory a minipríbehy okorenené vtipom a humorom. Navodzujú diváka, aby si ich námety dešifroval a našiel v nich to, čo aj on osobne pozná.
Herecký koncert
Pred divákom sa odvíjajú scénky a výstupy, ktoré majú neodolateľnú ľahkosť a podmanivú prekvapivosť. Napríklad už len zostava pacientov na mužskom oddelení je originálna. Tvorí ju futbalový hráč Ladislav Hagara, na premiére ho hral s plným nasadením a prekvapivými zvratmi Ondrej Hraška. Opravára Štefana Jančoviča s neodolateľnou schopnosťou osobného prekonávania sa vytvoril Kamil Mikulčík. Tretím pacientom je minister zdravotníctva, ktorého ako pacienta s koženou tvárou a prázdnou hlavou zahral Mojmír Caban. So sviežou ľahkosťou a v nejednom prípade aj s miernym zveličením predstavuje sa aj ženský súbor divadla – sestra Milka, ktorú hrá Simona Miháliková, dvojrolu doktorky Slobodovej a ministrovej ženy hrá so šarmom, ale aj s odstupom Andrea Martvoňová. Nezabudnuteľný je výkon Marušky Nedomovej v úlohe čašníčky Ruženy. Tú si ako o dvadsať rokov starší vrchný a účtujúci čašník Gustáv Želízka zobral za ženu, aby ho v starobe mal kto opatrovať. Úlohu vrchného čašníka hrá doslova čarovne a s plným nasadením, samozrejme, aj s ironickým odstupom S. Štepka. Pointa ich vzťahu spočíva v nasledovnom: Ruženka pri úteku na motorke so svojím milencom utrpí ťažký úraz a opatrovať ju bude musieť Gusto Želízka. Záverečná scéna ich výstupu, aj vďaka virtuozite oboch hercov, je nezabudnuteľná. Rovnako nezabudnuteľný je herecký výkon Kamila Mikulčíka ako opravára takmer všetkého, čo na svete existuje, vrátane opravy laptopov, a navyše odlieva aj zvony. Vrcholom jeho výkonu sú bezchybné a s presnou lekárskou terminológiou citované diagnózy pacientov okorenené o spoľahlivý prehľad o významných autoroch súčasnej slovenskej literatúry. Z viacerých iných predstaviteľov hry spomeňme ešte dvoch dokonale pomätených ošetrovateľov Ladislava Hubáčka a Vladimíra Svíteka. Zaujalo aj to, že takmer všetci herci tvorili k Štepkovým vtipným pesničkám kapelu a hrali na rozličné nástroje.
Štepkovo Mužské oddelenie zaujalo dôsledne kompaktnou, svižnou a rytmicky dômyselnou réžiou J. Nvotu. Tvorcovia pripravili predstavenie, ktoré okrem adresnosti je aj divadelne presvedčivé a nesporne bude patriť medzi to najlepšie, čo majú radošinci na repertoári.
Milan Polák
Literárny týždenník (dvojčíslo 1 – 2) 16. januára 2019
Čo sa sníva trpaslíkom – premiéra Radošinského naivného divadla
O mediálnom vkuse, ale najmä nevkuse
Milan Polák
Dojímavý západ slnka na obraze či fotografii, keramické jelene s tromi gráciami v sekretári alebo kľučky a iné doplnky, aby vyzerali ako zlaté, a k tomu telenovely a zábavné programy v komerčných (ale nielen) televíziách. To všetko a veľa podobného má čosi spoločné. Vydáva svedectvo o vkuse istej vrstvy populácie, ale aj o tom, kto ten vkus formuje. Žiaľ, je to práve o tej vrstve divákov, ktorej vkus sa komerčným televíziám s vysokými percentami v sledovanosti programov, v tzv. píplmetroch, už podarilo spracovať.
Pre komerčné televízie je priam príkazom programovej stratégie zaraďovať vysielania tohto typu najmä do hlavného vysielacieho času. Dávno sa minulo obdobie, keď sme mali len jednu celoštátnu, teda štátom a koncesionármi platenú televíziu, ktorá plnila, zaiste s istými obmedzeniami, úlohy národnej kultúrnej inštitúcie. A tak vyzeral jej program. Aj dnes však platí zásada, že verejnoprávna televízia potrebuje peniaze, aby mohla vysielať a plniť úlohy zo zákona tak, aby bola rovnako kultúrnou inštitúciou. Sledovanosť by pritom nemala hrať najvýznamnejšiu úlohu. Na rozdiel od komerčnej televízie, ktorá vysiela, aby peniaze zarábala. Čím je väčšia sledovanosť programu, tým je vyššia cena za reklamu, a reklamy môžu navyše program aj prerušovať. To iba na úvod inšpirácie autora hry Čo sa sníva trpaslíkom.
Stanislav Štepka, autor doteraz všetkých hier, ktoré RND za 56 rokov uviedlo, sa vyznačuje prenikavou pozorovacou schopnosťou vecí, javov či zvykov, ktoré nás obklopujú a zasahujú do nášho života. Aj k téme trpaslíkov sa vrátil, potom čo už v roku 1973 uviedol hru Trpaslíci (s rodokmeňom). V novej hre však trpaslíkov posunul do sféry audiovízie, pretaviac ich do životného príbehu pôvodne neúspešného operného speváka Mira (hrá ho Mojmír Caban). Po štúdiu operného spevu, keď v divadle nedostal angažmán, bol pohrebným rečníkom v krematóriu a neskôr sa stal úspešným spevákom väčšinou gýčových populárnych piesní v komerčnej televízii Fíha. Prostredníctvom jeho postavy defiluje pred nami to, čo pôsobí na vkus väčšiny televíznych divákov, a teda takisto na aktuálnu podobu nášho mediálneho šoubiznisu. V hre s primerane sústredeným dejovým oblúkom a výborne napísanými dialógmi i piesňami je prítomné pátranie po príčinách súčasného stavu, ako aj jeho dôsledky, pozadie a mechanizmy, ktoré ho ovládajú. Vďaka tomu hra a jej inscenácia privádza hľadisko zavše až do burácajúceho smiechu a potlesku, ale najmä nadväzuje kontakt s divákmi a podnecuje ich k úvahe nad tým, ako ich médiá manipulujú a ako médiá pôsobia na vytváranie ich vkusu.
Réžia Ondreja Spišáka je plastická, zrozumiteľná, herecky a pohybovo dynamická. Prispela k tomu aj jednoduchá a variabilná scéna Františka Liptáka, kostýmy Kataríny Hollej a choreografia Evy Burdovej. Navyše všetci herci hrajú na nejakom hudobnom nástroji a kapela z nich vytvorená sprevádza významovo sýte a rytmicky svieže Štepkove piesne, ktoré spravidla celý súbor spieva. K tomu sa žiada poznamenať, že piesní je v predstavení trochu veľa a často nesú aj významy, ktoré majú dramatický charakter. Ten však divákovi zavše ujde, lebo väčšmi naňho pôsobí rým a rytmus piesne, teda jej hudobná, a nie významová zložka.
Sledujeme ilustráciu pomalého, ale systematického prenikania „trpaslíkov“ do nášho mediálneho systému. V niektorých výstupoch dokonca vidíme živých trpaslíkov, ktorých si televízni diváci priam žiadajú, a oni im ulahodia.
Kľúčové scény sú v hre dve. Prvá, keď otec hlavnej postavy speváka Mira, dnes už dôchodca, kedysi dramaturg televízie, ktorého výborne a herecky plnohodnotne stvárňuje Stanislav Štepka, diskutuje s vnukom Samom, Mirovým synom (hrá ho Ondrej Hraška). Vo výmene názorov s príslušníkom najmladšej generácie Štepka presne a významovo obsažne charakterizuje súčasný „trpaslíkovský“ stav prevažnej časti nášho mediálneho vysielania. V dialógu dvoch generácií je obsiahnutá podstata a filozofia hry. Pre niekoho možno prekvapujúcou pointou, akoby dramatickým vyvrcholením hry, je však výstup, keď Puco (hrá ho René Štúr), riaditeľ komerčnej a divácky úspešnej, no „trpaslíkovskej“ televízie Fíha, kde je protagonistom aj spevák Miro, sa stane programovým riaditeľom verejnoprávnej televízie. Zveličenie? Prekvapenie? Úžas? Ale nie. Je to realita, ktorá sa odohrala zhodou okolností práve u nás, keď sa úspešný riaditeľ komerčnej televízie stal nie programovým, ale priamo ústredným riaditeľom verejnoprávnej televízie. Navyše s celým tímom svojich osvedčených spolupracovníkov. Nechýbalo veľa, a riaditeľom sa mohol stať opäť.
Na predstavení hry sa divák dobre cíti. Napokon, sleduje situácie a výstupy, ktoré mu pripomínajú to, čo mu obrazovka denne ponúka. Zásluhu na tom má nielen autor, ale aj režisér, dramaturgička Darina Abrahámová a ostatní tvorcovia inscenácie, nadovšetko však vnímaví, skúsení herci divadla. Máme na mysli okrem už spomínaných Mirovu manželku v podaní Marušky Nedomovej s obdivuhodnou škálou hereckého výrazu (stvárňuje viac postáv), trochu neokrôchaného vnuka Sama v podaní Ondreja Hraška, pôvabnú a presnú Lujzu v podaní Zuzany Norisovej, Kiku v podaní Simony Mihálikovej (takisto stvárňuje viac postáv), či už ako herečku alebo perfektnú hráčku na husliach, a dvoch trpaslíkov Ladislava Hubáčka a Vladimíra Svíteka. V každom prípade sme videlu hru, ktorá trafila do čierneho. Zapíše sa ako jedno z vydarených, aktuálnych a adresných predstavení divadla.
Recenzia: Prečo je dobré vidieť: ŠŠSS
Dagmar Inštitorisová, divadelná kritička 08.06.2018 14:00
Prečo je dobré vidieť Štepkovho Štefánika od Spišáka a zároveň mať na javisku aj SĽUK?
I tak sa dá nazvať moja dnešná kritika. Posledná premiérovaná hra Radošinského naivného divadla v Bratislave Stanislava Štepku Malý veľký muž je síce úpravou jeho Generála z roku 2004, v inscenovanej podobe má však stále veľkú silu a presvedčivosť. Určite aj vďaka novým spolutvorcom, ako je choreograf Ladislav Cmorej, hudobník Juraj Haška a kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá, a tiež zapojeniu tanečníkov a hudobníkov Slovenského ľudového umeleckého kolektívu do choreografií a realizácie scénickej hudby. Výsledkom je nesmierne dynamická, živá a múdra inscenácia, v ktorej nad rozpormi, nenávisťou a žabomyšími škriepkami „ľudu“ i politikov vládne láskavý humor a nesmierna chuť oslavovať. Život, vynachádzavosť a veľkého ducha Štefánika – ale aj tých, ktorí mu verili či pomáhali.
V inscenácii Malý veľký muž okrem radošinských hercov poctivo a s veľkou chuťou “hrajú” aj sľukári.Autor: CTIBOR BACHRATÝ
Ak k tomu priradíme vynikajúce tanečné, herecké a spevácke výkony všetkých účinkujúcich, vtipne a veľmi nápadito riešené herecké akcie i mizanscény, tak nová inscenácia Malý veľký muž ani nemôže ponúknuť iné ako veľký zážitok divadla i divadelného ducha. Navyše – mnohé mizanscény režiséra Ondreja Spišáka sú takmer dokonalé. Hádam jedna z najsilnejších a aj dôslednejšie vybudovaných je v závere inscenácie. Nad mŕtvym telom Štefánika sa všetci rozhádajú nad dôvodmi jeho smrti až tak, že si ho prestanú všímať. Ich zápal pre odhalenie „podstavy Štefánikovho života“ je až taký veľký, že keď ho jeden z nich v snahe rýchlo zapojiť sa do hádky „ľahostajne“ prekročí, nik si to nevšimne – ani on sám. Dôležité je iba jedno: opäť sa škriepiť.
Inscenáciu síce jej tvorcovia nazvali hra s pesničkami, takmer muzikál a venovali ju Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako mužovi nevšedných činov, ale aj človeku, ktorému nič ľudské nebolo cudzie. Žánrovo i druhovo ju možno ukotviť i presnejšie. Nie však z divadelného, ale intersemiotického hľadiska. Je autobiografickou feériou s klaunským videním sveta. Nesleduje totiž Štefánikov život otrocky, ale divadelne i ľudsky múdro sa „pohráva“ so základnými faktami a udalosťami z jeho života tak, aby bola vidieť hlavne jeho radosť zo života a z cieľov, ktoré si dal. A nie iba rad trápení, ktoré s nimi u každého z nás idú ruke v ruke. Preto sa v otvore rozprávkovo-snovej opony Františka Liptáka môže ako hviezda „zjaviť“ krásna herečka, tancujú a spievajú štíhle parížske kankánové tanečnice, vojaci na fronte tancujú svoju „smrť“ za tónov hudby a piesní, ktoré dokážu rozplakať, či Štefánik v prestížnom parížskom salóne si dovolí vyčarovať z klobúka peniaze, ktoré mu po celý život tak chýbali…
V inscenácii sa – ako inak – veľmi darí aj Štepkovi. Je klaunom v tom najlepšom slova zmysle v každej z postáv, ktorú stvárňuje. Nezabudnuteľný je i obraz, v ktorom na prvý pohľad akoby vypadol Štefánikovi z oka. Ale je vtedy „iba“ generálom Janinom, ktorý povyšuje Štefánika do hodnosti generála. Komický efekt mali na svedomí ich rovnaké uniformy a generálske čapice.
Veľmi odporúčam vidieť Štepkovho Štefánika od Spišáka, v ktorom okrem radošinských hercov poctivo a s veľkou chuťou „hrajú“ aj sľukári. Málokedy sa totiž – okrem iného – podarí inscenácia, v ktorej sa na vysokej úrovni skĺbilo herecké, tanečné a hudobné umenie. A málokedy možno bez výhrad pochváliť aj herca historickej postavy – Ondreja Hrašku.
Hodnotenie Pravdy
5 hviezdičiek z 5
Stanislav Štepka: Malý veľký muž / réžia: Ondrej Spišák / scéna: František Lipták / hrajú: Ondrej Hraška, Simona Miháliková, Stanislav Štepka a ďalší / premiéra: 2. júna v RND
Ďalšia Štepkova správa o nás
Správa o ľuďoch na hlavnej a vedľajšej koľaji je podtitul najnovšej hry Stanislava Štepku. Hlavné slovo majú v nej najmä ľudia z okraja spoločnosti. Väčšinou je to panoptikum bizarných typov a charakterov, s ktorými sa denne stretáme, a v podstate sú tou odvrátenou tvárou, ale aj produktom našej ranokapitalistickej ponovembrovej reality. Hier tohto typu už napísal Štepka viac a takmer vo všetkých nastavil divákom, ale najmä našej spoločnosti akési gogoľovské zrkadlo. Okrem toho, že nás tieto hry pobavili, pobádali nás aj zamyslieť sa. A darilo sa mu to najmä preto, že tie hry písal so svojským a originálnym poetickým humorom, bystrosťou, vtipom a pozorovacím talentom. Takou je aj Besame mucho. Jeho hry mali síce ústrednú tému, ale väčšinou boli poskladané z nápaditých výstupov, v ktorých nechýbali neodolateľné typy, postrehy a pesničky, ale ani hudba a tanec. Boli to práve hry tohto typu, ktorým vďačí divadlo za tých neskutočných 55 sezón a neustále vypredané hľadisko, ale okrem iného aj za historický rekord, akým bola tohto roku tisíca repríza Štepkovej hry Jááánošííík.Ústrednou postavou ostatnej Štepkovej hry je bývalá rocková hviezda Koki. Potom čo sa mu život nevydaril a stal sa z neho bezdomovec, robí pri železničnej stanici pouličného muzikanta a práve tá trochu nostalgická a trochu aj gýčová pieseň Besame mucho (Bozkávaj ma s vášňou) mu zavše prihodí nejaký grajciar do klobúka. Koki je na javisku celý čas a okolo neho sa dejú malé príbehy z ulice, ktoré vytvárajú panorámu postáv a postavičiek akejsi novodobej mestskej džungle. Je to napríklad tajomná a krásna dáma s kufrom, horlivá úradníčka, novinári, čo naháňajú senzácie, podvodníci a zlodeji, naturalizovaní bezdomovci, snaživí mestskí policajti, frustrovaní dôchodcovia zamilovaní do starých čias, keď ešte čosi znamenali, ale aj hudobníci, ktorým sa rozpadla kapela, či pôvabné ženy, čo si zakladajú na svojej neodolateľnosti. Naozaj panoptikum tých, čo sú na vedľajšej koľaji, ale myslia si, že stále hýbu svetom. Režisérovi Ondrejovi Spišákovi sa podarilo z tejto zmesi postavičiek vytvoriť súbor skvelých typov s nápaditými a originálnymi reakciami, navyše tak, že každý z hercov je výrazne zapamätateľný a svojský. Okrem skvelého Stanislava Štepku, ktorý v prvej časti hrá onoho frustrovaného dôchodcu a v druhej časti nezabudnuteľného mafiózneho zlodeja Orecha, spomeňme aspoň spontánneho Reného Štúra v úlohe Kokiho, Martu Maťovú ako tajomnú dámu s kufrom a takisto pohybom originálne tvarovanú kapitánku polície, ale i výbornú Marušku Nedomovú, Simonu Mihálikovú či Ladislava Hubáčka. Vo výsledku je to rytmicky a poeticky podmanivé divadlo, ktorému nechýba humor, ansámblová súhra a vtipné pointy. To všetko je podporené funkčnou scénou (F. Lipták), nápaditými kostýmami (K. Hollá), rytmickou choreografiou (E. Burdová), pôsobivou hudbou (J. Haško) k piesňam, ktorých poetické texty s príchuťou irónie napísal S. Štepka a ktoré hrajú na hudobných nástrojoch a spievajú predstavitelia jednotlivých úloh.Výsledný dojem z predstavenia napovedá, že lyricko-nostalgické, no nadovšetko vtipné Besame mucho bude patriť medzi žiadané a mimoriadne populárne tituly Radošincov. Bude to repertoárové číslo divadla, ktoré okrem dobrej a výdatnej zábavy prinesie aj originálne svedectvo o ľuďoch. Teda aj o tých, ktorí sa v živote síce dostali na vedľajšiu koľaj, do groteskných, trápnych či smiešnych situácií, ale nestratili nádej. Je to napokon svedectvo a výpoveď o jednej tvári našej najživšej prítomnosti. O tom, čo prežívame tu a teraz. Milan Polák: Ďalšia Štepkova správa o nás, Literárny týždenník, č. 43-44, 13. decembra 2017)
Napísali o hre Besame mucho alebo Bozkávaj s vášňou
Predstavenie Besame mucho sa krúti okolo bezdomovca s gitarou, stroskotaného rockeraKokiho, bývalého lídra skupiny TheBirds (René Štúr, v alternácii Kamil Mikulčík). Jedného dňa Kokimu zverí do opatery neznáma žena svoj cestovný kufor, ktorý v kontexte svojho luxusného vzhľadu a prítomnosti bezdomovca vzbudzuje viacej otázok ako odpovedí. Tento fakt rozohráva rozmanitú mozaiku udalostí a zaujímavých stretnutí, nastavujúcich zrkadlo rôznym živlom, subkultúram a hnutiam, ktoré v prítomnosti tvoria našu spoločnosť. To všetko sa deje nie v priebehu jedného dňa, ale v priebehu približné dvoch hodín (reálna dĺžka predstavenia), čím Besame Mucho dodržiava bájnu aristotelovskú jednotu priestoru, času a miesta (hoci to miesto v jednom prípade trochu porušuje). Vo svojej podstate Koki predstavuje slobodu ako takú – nie je viazaný nikým a ničím, ako bezdomovec je na jednej strane zbavený bežného životného štandardu, no na strane druhej aj moderných „reťazí“, ako sú hypotéky, zamestnanie alebo vzťahy. Túto personifikáciu slobody podtrhuje aj fakt že Kokihoex-kapela niesla názov TheBirds (vtáci – hovorí sa byť voľný ako vták). Od momentu keď je pouličnému gitaristovi zverený spomínaný kufrík, je konfrontovaný osobami, z ktorých každá reprezentuje iný druh utláčania, alebo neslobody, či už sú to diktatúry, hudobný priemysel, náboženstvo, polícia, médiá, alebo malomeštiacke tendencie a veličina ako čas. Rovnako rozmanitý je aj hudobný sprievod, ktorý vo svojom bigbítovom základe mieša prvky rómskej hudby, hip-hopu a dokonca aj štipkou punku. V časoch, keď sa opäť niektorí „mrchaví“ snažia diktovať, čo v divadle môže alebo skôr nemôže byť, je dôležité aby vznikali podobne zamerané divadelné predstavenia. Besame mucho je trpká komédia, ktorá je vo svojom vnútri mozaikovitou výpravou do podstaty všetkého, čo sa snaží človeka obrať o slobodné zmýšľanie, bez toho, aby explicitne ukázala prstom na správnu, respektíve nesprávnu cestu – s dôrazom na slovo explicitne. Maroš Buchel, BTV, Rádio WOW (Správy, Hard”N”Heavy)
Kufor, ku ktorému sa nikto nehlási, vyvoláva strach. Aj keď neosirel na bruselskom letisku, ale na ulici pred anonymnou stanicou slovenského mesta. Ak vedľa tajomnej, už na prvý pohľad drahej batožiny postáva na chodníku bezdomovec, obavy z terorizmu odoženie zvedavosť. Aké tajomstvo kufor ukrýva? A kto vlastne je ten chlapík v špinavých bagančiach, čo vyhráva známy latinskoamerický šláger? Záhadný kufor irituje náhodných chodcov, zlodejov, funkcionárov aj policajtov. Vyspevujúcemu bývalému rockerovi zas okoloidúci bez rozpakov zverujú svoje trpko-smiešne životné príbehy. Okolo kedysi populárnej bratislavskej postavičky pouličného muzikanta Kokiho a pesničky, ktorej svojrázna interpretácia ho preslávila, sa krúti príbeh novej hry Stanislava Štepku Besame mucho alebo Čo sa skrýva v kufri (a v nás). Vtipne v nej rozohráva pestré a spletité osudy ľudí z najsúčasnejšej súčasnosti. Všetci sú síce zvedaví najmä na pôvod a obsah kufra, cez svoje reakcie však nepriamo prezrádzajú o sebe azda aj viac, ako by chceli. (Jena Opoldusová, Zaleťte si počas Noci divadiel do nekonečna, Pravda, 17. novembra 2017)
Je to až neuveriteľné, ale premiéra novej smutno-smiešnej hry Stanislava Štepku Besame mucho bola opäť divadelnou udalosťou. Neuveriteľné preto, že Štepka svojou vytrvalosťou „dedinčana“… už prerástol kedysi slávnejšie značky ako bol Semafor, či L + S. Stále totiž tvorí aktuálne diela, kde až zázračne dokáže v skratke vystihnúť, čo nás trápi a nad čím by sme sa mali zasmiať. (Gustáv Murín, Apropo, radošinci bozkávajú vrúcne, blog Pravda, 18. novembra 2017)
Inak iná je posledná inscenácia radošincov. Má nielenže netradičný názov – Besame mucho alebo Správa o ľuďoch na hlavnej a vedľajšej koľaji, ale aj vyznenie. Názov vychádza z baladicko-romantickej mexickej piesne z roku 1941 Besame mucho (v preklade Stanislava Štepku Bozkávaj s vášňou), ktorú často v úryvkoch či celú spieva hlavná postava bezdomovec Koki, bývalá rocková hviezda. Pieseň vznikla v čase, keď v Európe naplno horela vojna a inscenácia bola premiérová v deň pre nás veľmi symbolickom v slovenskom aj celosvetovom kontexte. Sedemnásty november sa stal medzinárodným Dňom študentstva vďaka 17. 11. 1939, keď fašisti v Prahe popravili deväť študentov. A tento deň sa oficiálne považuje za vznik „nežnej“ revolúcie, ktorá sa – našťastie – zaobišla bez popráv a odvlečení do koncentračných táborov. Paradoxne tak vyjadruje túžbu naplno žiť a milovať. Asi aj preto je inscenácia lyrickejšia, melancholickejšia a v niektorých aspektoch aj nekompromisnejšia ako iné a Stanislav Štepka je iný ako zvyčajne, pretože hrá „iba“ dve negatívne postavy. Jeho Dôchodca, ktorý spočiatku „len tak“ prejde okolo Kokiho so zápisníkom v ruke, sa otvorene hlási k túžbe po starom režime. Chýbajú mu totiž nielen schôdze, na ktorých sa síce nič nevyriešilo, ale aj nekompromisnosť voči fašizmu. Ako Orech je síce zlodejíčkom, ktorého má dokonca polícia na nástenke ako hľadaného zločinca, ale má s ňou dohovor. Je akýmsi novodobým policajným informátorom o priestupkoch „ľudu“.Iná je aj ukončením príbehu Kokiho. Počas čakania na bohatú paničku, ktorej strážil kufor, kým bude na pošte, stretol tak veľa rôznorodých ľudí, že sa stal nerozhodným. Nerozhodol sa ani pre bezstarostný a veľmi lákavý život s ňou a ani odchod za dvoma ďalšími bezdomovcami s čučom, ktorí ho k sebe pozvali žiť, asi tiež nebude „čerešničkou“ na torte jeho života. Alebo možno…?Tradične kvalitná je inscenácia však z hľadiska herectva všetkých členov súboru, réžie Ondreja Spišáka, scénografie Františka Liptáka, kostýmov Kataríny Hollej či hudby Juraja Haška atď. Postavy a postavičky štepkovského „ľudu“, či už „ľahostajne“ a rýchlo prechádzajú okolo Kokiho na jeho stanovišti pred železničnou stanicou, alebo sa pri ňom pristavujú, potešia srdce i myseľ. Sú spievané, tancované a činoherne stvárňované s veľkou chuťou a citom pre „štepkovskú“ mieru smútku, tragiky, irónie a humoru. Vrátane toho čierneho.Osobitne však treba spomenúť Kamila Mikulčíka v úlohe Kokiho. Poloha rockového speváka mu síce kvôli jeho speváckemu naturelu veľmi nesvedčala, ale vďaka jeho spevu nerockových piesní a lyrickejšej polohy hereckého výkonu sme mali čas rozmýšľať. Nad osudmi bezdomovcov, svojimi životmi i smerovaním Slovenska.(Dagmar Inštitorisová,Besame mucho je inak iná, Pravda, hodnotenie Pravdy 4 a pol hviezdičky z 5, 21. novembra 2017)
Recenzia na inscenáciu To nemá chybu
Zatiaľ posledná premiéra Radošinského naivného divadla má titul To nemá chybu. Inscenácia je hereckým triumfom protagonistu a principála tohto svojského a jedinečného divadla Stanislava Štepku. Tak ako pri predchádzajúcich šesťdesiatich tituloch aj v tomto prípade je autorom hry neúnavne energický a invenčný Stanislav Štepka. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich hier v tomto prípade je námetom, predmetom a hlavnou postavou on sám. Presnejšie, čosi z jeho trpkého, ľudsko-smiešneho životného osudu z čias, keď ako bývalý novinár bilancuje svoje životné príbehy a svojim deťom sprítomňuje miesta niektorých jeho atraktívnych stretnutí so zaujímavými ľuďmi a rozhovory s nimi. To mu potom umožňuje uvažovať aj o súčasnosti. Nielen slovom, ale aj príťažlivými a dobre znejúcimi pesničkami. Režisérovi Ondrejovi Spišákovi zasa Štepkov duchaplný text poskytol príležitosť rozohrať mozaiku vtipných a rozmarných, trpkých, ale aj úsmevných situácií, podporených pesničkami a tancom tak, že výsledkom je duchaplná obraznosť a podmanivý humor. Svižné, uvoľnené a dynamické herectvo celého súboru, hudba Juraja Haška, scéna Františka Liptáka, kostýmy Kataríny Hollej a choreografia Evy Burdovej prispeli k vytvoreniu kompaktnej, konzistentnej a divadelne pôsobivej inscenácie, v ktorej môžeme byť svedkami spontánneho a nadšeného ohlasu divákov. V súpise uvedených inscenácií tohto jedinečného divadla je niekoľko titulov, ktoré mali stovky repríz a nadšený ohlas divákov doma i za hranicami. Oprávnene sa môžeme domnievať, že táto posledná premiéra k nim bude takisto patriť.
Stanislav Štepka sa predstavil v tejto inscenácii ako všestranný herec so širokou výrazovou škálou, s jedinečnou schopnosťou obdariť stvárňované postavy svojským humorom, šarmom, vnútornou presvedčivosťou a nenútenosťou. Šesť výnimočných postáv, ktoré ho z jeho rodiska či blízkeho okolia zaujali, stvárnil plasticky, farbisto a s hereckým šarmom. Okrem toho, že je ako Fedor rozprávačom, zahral aj postavu funkcionára prekypujúceho frázami, aj Michala Oberta, roľníka a kočiša, ktorý ako vojenský zajatec v Rusku vraj viezol na saniach Lenina, aj Jozefa Ostrovského z Chtelnice, dvorného sochára etiópskeho cisára a neskôr sochára u Borisa III., aj postavu Vadoviča z Radošiny (vl. menom Peter Ferkovič), ktorý vraj vlastnil originálne stradivárky a chcel, aby na nich hral iba jeho neschopný syn Tóno (Ladislav Hubáček)… Pri každej z týchto postáv sa prejavil Štepkov herecký rozmach a schopnosť groteskno-úsmevného zveličenia. Najstaršiu slovenskú učiteľku Žofiu Podhradskú, ktorá sa dožila sto rokov a pamätala si ešte štúrovcov, hrala Maruška Nedomová, postavu Lenina zahral Jozef Adamčík, Janka Francisciho Ladislav Hubáček, Juana Peróna Vladimír Svítek – u Peróna slúžili rodáci z Radošiny manželia Horváthovci (Maruška Nedomová a Jozef Adamčík), Jozef Adamčík zahral aj postavu maliara Bohúňa a Štefánika. Takže viacerí herci hrali viac postáv, ale Štepka ich zahral až šesť! To nemá chybu je ďalším svedectvom o nepoľavujúcej diváckej úspešnosti divadla, ale aj o jeho neustálej tematickej objavnosti a umeleckom napredovaní. (Milan Polák: Šesť podôb Stanislava Štepku, Literárny týždenník, č. 41 – 42, 2016)
V Starej tržnici sa zjavili Traja králi. Priniesli vzácne dary
Traja králi prišli tentoraz o čosi skôr. Zjavili sa už 22. novembra (2016) v bratislavskej Starej tržnici. L+Š+S. Milan Lasica, Stanislav Štepka a Jiří Suchý. Traja králi humoru. Priniesli svoje vzácne dary, ktoré rozdávajú z javísk už viac ako polstoročie. Tentoraz prevažne v hudobno-speváckom balení v sprievode orchestrov či divadelnej kapely, ale hlavní protagonisti neboli skúpi ani na vtipné a múdre slová. Každý z nich si vyšliapal cestu umením zvlášť, ale majú veľa spoločného. Sú principálmi svojich divadiel, autormi divadelných hier, scenáristami, textármi, básnikmi, spisovateľmi, hercami, spevákmi, okúsili aj režisérsky chlebík, Jiří Suchý je navyše dlhoročným skladateľom. Koncert s názvom Legendy par excellence ponúkol jedinečnú príležitosť vychutnať si kumšt skutočných osobností z jedného pódia. Milan Lasica, pred starým dobovým mikrofónom, sprevádzaný orchestrom Bratislava Hot Serenadors, so šarmom sprítomnil časy amerického swingu a big bandov, majstra Gejzu Dusíka i Františka Krištofa Veselého. Stanislav Štepka so súborom Radošinského naivného divadla i divadelnou kapelou nás voviedol na hudobnú scénu do Radošiny pri zrode RND i tesne pred ním. K pesničkám pridali aj scénky z hier Polooblačno a Jááánošííík po tristo rokoch – s veľmi silným diváckym ohlasom. Práve pri osobnej návšteve Jiřího Suchého na prvej verzii Jááánošíííka sa Štepka bližšie zoznámil s umeleckým šéfom Semaforu, pričom sa hrdo hlási k tomu, že Suchý a jeho divadlo boli pre neho hlavným inšpiračným zdrojom pri vzniku vlastných divadelných dosiek i prvých hier RND.
Suchý po boku stále šarmantnej a nestarnúcej Jitky Molavcovej, s ktorou rozsvecuje Semafor spoločne už 47 rokov, v Starej tržnici načrel v sprievode orchestra divadla do svojej bohatej studnice kultových piesní počnúc filmom Kdyby tisíc klarinetů až po „rockovú polku“ Lípa zelená. Zlatým klincom večera bol Pramínek vlasů, ktorú si s nimi s veľkou pasiou zaspievali aj Štepka a Lasica. Stanislav Štepka si v rozhovore s moderátorom večera Borisom Filanom zaspomínal na dávne stretnutie s Janom Werichom. Hoci ten bol už v tom čase v rokoch, upútal ho tým, že hovoril z neho 20-ročný mladík. Lasicovi, Štepkovi i Suchému tiež pribúdajú roky, ale napriek tomu nestarnú. Z javísk vysielajú do hľadísk mladícku energiu, doslova z nich sála. „Veď stovku budem mať až o pätnásť rokov,“ s úsmevom podotkol na pódiu vitálny “mladík“ Suchý, ktorému gratulovali k nedávnym 85. narodeninám (narodený 1. októbra 1931) tortou, radošinským vínom i tulipánmi. Vďaka triu L+Š+S sa v Starej tržnici počas 150 minút nik necítil starý, nech už mal dátum narodenia akýkoľvek. V divácky nabitej Starej tržnici to bol večer par excellence.
Ladislav Harsányi
Autor je novinár a publicista
Radošinci (ne)zmenili adresu.
Majú novú posilňovňu ducha
Presťahovali sa. Poštár Stanislav Štepka už prináša svoje naivné, smutno-smiešne, no predovšetkým skrz-naskrz človečenské správy nasiaknuté humorom a životnou múdrosťou na inú adresu.
V období dažďa adresu nájdeš. Ulicu číslo v nás. Spieva Marika Gombitová v piesni na text Kamila Peteraja. Radošinské naivné divadlo nájdete od septembra 2015 na novej adrese. V posilňovni ducha, ako trefne a originálne nazvali svoju scénu na poschodí oproti fitnescentru, prichýlia divákov za každého počasia.
Starí dobrí radošinci voňajú novotou. Komfortnejšie a modernejšie prostredie – pre tvorcov i divákov – ozvláštnili aj po výtvarnej stránke. Na svoj obraz a štýl. Vkusne a útulne. Tak po radošinsky.
A nebol by to principál Radošinského naivného divadla, aby túto udalosť nepreniesol na dosky, ktoré znamenajú RND. „Uvítací“ program, kabaretná revue s názvom Na dobrej adrese, nie je iba putovaním po sídlach RND z minulosti, ale aj načretím do bohatej studnice pesničiek i scénok z tvorivej dielne a života divadla – umocnené autentickými filmovými ukážkami.
Radošinci (ne)zmenili adresu. Ak im chcete napísať list, nepotrebujete vedieť ulicu ani poznať súpisné číslo, stačí na obálku napísať: RND, Na dobrej adrese.
Ladislav Harsányi,
redaktor a publicista
Záber z uvítacieho kabaretu v novom divadle na Záhradníckej ulici 95 Na dobrej adrese. Foto: Ctibor Bachratý
Recenzie hier
Zmiešaná štvorhra
Zmiešaná štvorhra, prvá premiéra Radošincov v ich novom sídle
Ďalšia Štepkova smutnosmiešna správa o nás
Radošinské naivné divadlo, tento vyše päťdesiatročný, jedinečný a neopakovateľný fenomén našej divadelnej kultúry, uvádza svoje predstavenia od septembra t. r. v nových, moderných a komfortných priestoroch, v elegantnej polyfunkčnej budove Záhradníckej ulici v Bratislave. Je to autorské neštátne divadlo na čele s principálom Stanislavom Štepkom, hercom a autorom všetkých, doteraz 59, uvedených hier (napísal aj hry, ktoré mali niekoľko sto repríz).Toto divadlo sa okrem iného vyznačuje mimoriadnou diváckou popularitou, permanentne vypredanými predstaveniami, tak v Bratislave, ako aj v desiatkach slovenských miest, ale aj na zahraničných zájazdoch, ktoré sa doteraz uskutočnili do pätnástich štátov sveta (hrali aj vo Vancouveri počas ZOH v roku 2010). Posledná premiéra, verná doterajšej inscenačnej tradícii tohto kabaretno-komediálneho divadla a jeho spoločenskej adresnosti, má názov Zmiešaná štvorhra a podtitul Správy z denného zápasu. Štepkov vtipný a duchaplný text režijne naštudoval so súborom Juraj Nvota do podoby, ktorá má dynamiku, rytmus a švih.V najnovšej hre zaujala Štepku jedna z charakteristík novej ekonomickej a politickej situácie, ktorú po páde predchádzajúceho režimu výrazne pociťujeme. Je to trpká a miestami aj drastická diferenciácia našej spoločnosti – na bohatých, zavše mimoriadne bohatých oligarchov na jednej strane a na chudobných, ktorí často dlhodobo prežívajú, neraz aj s veľkým vypätím, z ruky do úst. Štepka tak ako v mnohých svojich iných „správach“ ani v tomto prípade nemoralizuje, nepoučuje, priamočiaro nekritizuje. Vymyslel vtipný, duchaplný, iróniou a jemným sarkazmom preniknutý príbeh o rodine, ktorá musí riešiť doslova elementárne otázky svojho prežitia a bizarnou náhodou sa dostane do kontaktu so svetom novodobých a cynických zbohatlíkov. Štepkov svojský autorský talent vie pre obe tieto skupiny nájsť niekoľko originálnych charakteristík, a to nielen slovných, ale aj akčných. Tie potom režisér inscenácie Juraj Nvota vytvaroval do príťažlivých a identifikovateľných typov, no i do primerane zveličených komediálnych výstupov. Štepkove hry sú vždy akousi kabaretne dýchajúcou mozaikou jednotlivých výstupov a scénok. V duchu dôsledne syntetického divadla sú pospájané nielen ústrednou témou, lež aj vtipnými piesňami, invenčným tancom, sviežou hudbou a vkusnou, náznakovou scénou, svietením, ako aj charakter postáv dotvárajúcimi kostýmami. V tomto zmysle môžeme hovoriť aj o hercoch. Všetci účinkujúci sú aj dobrými spevákmi a tanečníkmi a podaktorí z nich si po výstupe bez problémov sadnú do malého orchestra, ktorý je na javisku, ujmú sa niektorého nástroja a sú jeho plnoprávnymi členmi. Divákovi sa takto nielen vďaka téme hry, ale aj vplyvom inscenačného majstrovstva ostatných tvorcov prihovára svieži, neraz až bujaro vtipný, šťavnatý a plnohodnotný divadelný tvar. Nečudo, že divák sa cíti v takom divadle dobre. Aj túto podobu môže mať divadelná alternatíva. Jej tvorcami boli okrem režiséra Juraja Nvotu aj autor scény a vizualizácie Ján Pernecký, autor hudby Juraj Hraška, choreografka Eva Burdová a návrhárka kostýmov Katarína Hollá.V Radošinskom naivnom divadle za vyše polstoročia jeho existencie pôsobila už viac ako stovka hercov. Spočiatku to boli talentovaní ochotníci, okrem iného znalci radošinského dialektu (ten sa podnes ozve z predstavení a Stano Štepka mu je verný stále), neskôr sa pridávali alebo hosťovali aj známi profesionáli (o. i. Ladislav Chudík). V Zmiešanej štvorhre sme sa stretli s herectvom, ktoré bolo schopné štýl, zameranie a obsah Štepkovej hry predstaviť divákovi v dobre utrafenom komediálnom tvare, s primeraným zveličením a kultivovaným fyzickým prejavom. Okrem Štepkovho bodrého otca rodiny Bohuša a v závere trochu moralistický meditujúceho Kornela (to je Bohušov otec, ale hral ho takisto Štepka) zaujal novodobý zbohatlík Leo a v inej postave ako vedúci tvárny a v premenách miestami až komediálne bravúrny Svätopluk Malachovský. Zážitok sme mali aj z postáv, ktoré vytvárali a s plným zápalom hrali na premiére Maruška Nedomová, Barbora Švidraňová, Michal Kubovčík, Gabriela Mihalčínová či Jozef Adamčík.V poradí posledná premiéra radošincov potvrdila, že v tomto súbore máme na Slovensku teleso mimoriadnej hodnoty. V škále divadelnej ponuky vytvára predstavenia divácky príťažlivé a populárne. Je to také novodobé ľudové divadlo s predstaveniami, ktoré oslovujú sviežim jazykom a tvarom, témami nielen atraktívnymi, ale aj aktuálnymi. (Milan Polák, Literárny týždenník (dvojčíslo 41-42) 2. decembra 2015)
Recenzia: Iba vtipy to ukážu
Dagmar Inštitorisová, divadelná kritička | 01.12.2015 09:02
Bohušova chudobná je súdržná, starostlivá, veriaca a príkladne sa stará o svoju čestnosť, ale – ako to v správnej komédii musí byť, stále sa drží socialistického starého už “archetypového” hesla: “Kto nekradne, okráda rodinu.” Druhá je bohatá. A dá sa, podľa správania Lea, už druhýkrát ženatého podnikateľa, predpokladať, že je tou, ktorá si uvedené heslo vzala hneď po nežnej revolúcii veľmi …čítať viac
Hra Zmiešaná štvorhra patrí medzi to najlepšie, čo kedy radošinci vytvorili. Výborné a presvedčivé výkony hercov, hlavne tých mladých, vynikajúca dramaturgia, znamenitá réžia, kvalitná živá hudba, kde herci nielen spievajú, ale aj ukazujú svoje muzikantské umenie, zaujímavé scénické stvárnenie plátnom a tieňohrou, mnoho ľudového i intelektuálneho humoru, satira, irónia, ale aj filozofické zamyslenia – to všetko si mohli diváci odniesť z tejto dvojhodinovej hry. No a Radošinské naivné divadlo si zase odnieslo obrovský potlesk, standing ovation… Patrí sa ešte spomenúť, že keď počas popoludňajšieho predstavenia prišlo jednému pánovi nevoľno a odpadol, herec Michal Kubovčík, ktorý mal práve výstup, pohotovo zoskočil z javiska a pribehol mu podať prvú pomoc. Vidno, že radošinci ľudskosť nielen hrajú, ale ju aj bežne v živote uplatňujú. (M.Agliová: Radošinci potešili ďalšou kvalitnou hrou, Tempo, č. 45, 2015)
Sláva
Sláva Stanislava Štepku dáva správu o ceste hore
Šťastie, ktoré chýba dieťaťu, láska,
ktorá chýba mužovi, staroba, čo dáva zmysel životu…
Keď sa počas víchrice narodil malý Joe Buster Keaton ( Ondrej Kovaľ, Michal Kubovčík, Stanislav Štepka), rodičom Myre (Maruška Nedomová) a Joeovi, jeho život bol spečatený divadlom, filmom, komédiou, no najmä vlastnými tragédiami – alkoholom a „ne“šťastím v láske…Preto najnovšia hra Stanislava Štepku Sláva, „dáva správu o ceste „tam“ hore o tom, že aj tu to občas za to stojí. Stanislav Štepka v nej po prvý raz predostrel svoju dušu bez závoja…čítať viac
Sčista-jasna
Neznámy autor na internete dopísal pod názov knihy známeho meteorológa vtipný podtitul: Na deväťdesiat percent viem predpovedať, ako bolo včera. Nevieme, akým meteorológom by bol Stanislav Štepka, ale jedno môžeme tvrdiť so stopercentnou istotou: ako vnímavý pozorovateľ života a dramatik dokáže prostredníctvom ľudských príbehov i charakterov majstrovsky a s klaunovským humorom vystihnúť spoločenskú klímu a atmosféru…čítať viac
Jááánošííík po tristo rokoch
Habemus Jááánošííík! Už tretíkrát mohli radostne zvolať radošinci a ich stúpenci. Slovenský národný či náhodný hrdina Juraj Jánošík je síce už tristo rokov po smrti, ale na javisku RND mu tvorcovia opäť vdýchli život. A Jááánošííík je živý až-až. S pôvodnými textami Stanislava Štepku, ale aj viacerými aktualizáciami a v novom hudobnom , dramaturgickom, scénickom i režijnom šate, ktorý mu vskutku pristane…čítať viac
Polooblačno
V jednoduchosti je krása. Radošinci dokážu rozohrať farbisté príbehy a podať správu o ľudských osudoch (i krajiny) hoci aj v dvoch sudoch, ktoré dominujú na scéne v najnovšej vidieckej komédii Stanislava Štepku Polooblačno…čítať viac
Šťastné konce
Radošinské naivné divadlo sa v poslednej premiére hry svojho principála Stanislava Štepku Šťastné konce vrátili na počiatok svojho divadelníctva. Jednoduchý krehký príbeh o trápeniach obyčajných ľudí na jednoduchej scéne zájazdového divadla. Urobili dobre – táto intímna správa o tom, že čas sa nevracia a čo sa stalo sa neodstane, je krásne intímna a púta svojou jednoduchosťou…čítať viac
Len tak prišli
Diváci tlieskali a vstávali. Zo sedadiel ich v Novom Meste nad Váhom, Topoľčanoch či Prievidzi dvíhala nová hra Stanislava Štepku Len tak prišli v podaní Radošinského naivného divadla. “Vždy to robíme tak, že našu novú inscenáciu predstavíme najskôr v rôznych slovenských mestách a až potom v Bratislave,” povedal zakladateľ obľúbeného divadla, dramatik, textár, scenárista, herec a režisér…čítať viac
Nesladím
Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online…čítať viac
Mám okno
Stanislav Štepka, autor hry Mám okno, štýlom jemu vlastným napísal príbeh o vidieckom starom otcovi, ktorý chce vždy a všade vidieť a vnímať okolitý svet, o jeho spolužití so synom a rodinou, ktorá ho má za blázna a nechce s ním komunikovať. Pritom starý otec Viktor nežiada veľa, chce iba, aby sa s ním rozprávali. Nájde však spôsob, ako sa k slovu dostať…čítať viac
Niekto to rád slovenské
Počuje ma niekto? – volá Jozef Murgaš do bezdrôtového telegrafického zariadenia, ktoré v ďalekej Pennsylvánii v emigrácii vymyslel. Počul ho celý svet, no videl málokto. A vezie sa to s ním až dodnes. Divadelník Stanislav Štepka by to rád napravil. Amerike dvadsiatych rokov svedčí muzikál. To je dobrý bod pre najnovšiu hru Stanislava Štepku, ktorá sa o toto obdobie zľahka obtiera…čítať viac
Hra o láske
Láska je slepá a neriadi sa zákonmi logiky. V Radošinskom naivnom divadle je preto prvých pätnásť minút tma. Aj keď sa v divadle zvyčajne dívame, tentoraz len počujeme. Dojemný dialóg starnúcich manželov uprostred noci o najprirodzenejšej biologickej potrebe, ktorú ochrnutý človek na vozíčku nedokáže vykonať sám, vyriešil režisér Ondrej Spišák originálne…čítať viac
To najlepšie z RND
Radošinské naivné divadlo je divadlo o živote. Jeho detailným pozorovateľom (divadla i života) je Stanislav Štepka. Jeho herecké kreácie sú nákazlivo trefné, scénky vtipné a čisté, bez lacných výrazových prostriedkov – vždy s elegantnou pointou…čítať viac
Stvorenie sveta
Na začiatku bol dobrý úmysel. Z neho vzišiel človek, Zem, moria, zvieratá a rastlinstvo. Spočiatku všetko klapalo. Potom začal byť človek neúmerne zvedavý, nadmieru ambiciózny a túžil po povýšení nad Boha. Túžil po poznaní. A odhryzol si zo stromu, ktorý mu poznanie mal zaručiť. Nevyšlo to…čítať viac
Lastovičie rozprávky
Autor rozprávkovej knižky pre deti Lastovičie rozprávky Stanislav Štepka napísal rovnomenný divadelný scenár. Radošinské naivné divadlo po prvý raz vo svojej histórii uviedlo rozprávku pre deti. I keď na prvý pohľad javisková forma rozprávky sa v ničom nelíši od ostatých inscenácií tohto divadla. Totiž jednou z ich najvzácnejších devíz je hravosť…čítať viac
JÁÁÁNOŠÍÍÍK (po tridsiatich rokoch)
Radošinské naivné divadlo uviedlo v utorok 14. novembra 2000 na svojej stálej bratislavskej scéne po tridsiatich rokoch obnovenú hru Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) z pera dvorného autora Stanislava Štepku. Satirický smutno-smiešny príbeh hrdinu proti svojej vôli paroduje mýtus o našom „národnom zbojníkovi“ a pichľavo zaktuálnená hra bez hlavných postáv pranieruje aj bolestnú súčasnosť…čítať viac
Človečina
Štrnásteho novembra uplynulo rovných štyridsať rokov od chvíľ, čo divadelné publikum prvý raz ovanul dych Štepkovej Človečiny. Odvtedy vyrástli ďalšie generácie divákov, zmenil sa režim, ale táto tragifraška zostáva aktuálna akoby to bola správa z dneška…čítať viac
Ďalšie ohlasy
Radošinci sa stali exponátmi. Žijúcimi a živými
Vo finišujúcej 50. sezóne: O láske, víne a pravde
Divadelná noc trvala päťdesiat rokov
Radošinská „Biblia“ má už päť dielov
Kremnické gagy sú (tak trochu) aj radošinské
Radošinci v 49. sezóne: Zdolali osemtisícovku, nedívajú sa však zvysoka
Prišla k nám sviatočná Katarína Kolníková
