Ohlasy

Recenzia: Prečo je dobré vidieť: ŠŠSS

Dagmar Inštitorisová, divadelná kritička 08.06.2018 14:00

Prečo je dobré vidieť Štepkovho Štefánika od Spišáka a zároveň mať na javisku aj SĽUK?

I tak sa dá nazvať moja dnešná kritika. Posledná premiérovaná hra Radošinského naivného divadla v Bratislave Stanislava Štepku Malý veľký muž je síce úpravou jeho Generála z roku 2004, v inscenovanej podobe má však stále veľkú silu a presvedčivosť. Určite aj vďaka novým spolutvorcom, ako je choreograf Ladislav Cmorej, hudobník Juraj Haška a kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá, a tiež zapojeniu tanečníkov a hudobníkov Slovenského ľudového umeleckého kolektívu do choreografií a realizácie scénickej hudby. Výsledkom je nesmierne dynamická, živá a múdra inscenácia, v ktorej nad rozpormi, nenávisťou a žabomyšími škriepkami „ľudu“ i politikov vládne láskavý humor a nesmierna chuť oslavovať. Život, vynachádzavosť a veľkého ducha Štefánika – ale aj tých, ktorí mu verili či pomáhali.

V inscenácii Malý veľký muž okrem radošinských hercov poctivo a s veľkou chuťou “hrajú” aj sľukári.Autor: CTIBOR BACHRATÝ

Ak k tomu priradíme vynikajúce tanečné, herecké a spevácke výkony všetkých účinkujúcich, vtipne a veľmi nápadito riešené herecké akcie i mizanscény, tak nová inscenácia Malý veľký muž ani nemôže ponúknuť iné ako veľký zážitok divadla i divadelného ducha. Navyše – mnohé mizanscény režiséra Ondreja Spišáka sú takmer dokonalé. Hádam jedna z najsilnejších a aj dôslednejšie vybudovaných je v závere inscenácie. Nad mŕtvym telom Štefánika sa všetci rozhádajú nad dôvodmi jeho smrti až tak, že si ho prestanú všímať. Ich zápal pre odhalenie „podstavy Štefánikovho života“ je až taký veľký, že keď ho jeden z nich v snahe rýchlo zapojiť sa do hádky „ľahostajne“ prekročí, nik si to nevšimne – ani on sám. Dôležité je iba jedno: opäť sa škriepiť.

Inscenáciu síce jej tvorcovia nazvali hra s pesničkami, takmer muzikál a venovali ju Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako mužovi nevšedných činov, ale aj človeku, ktorému nič ľudské nebolo cudzie. Žánrovo i druhovo ju možno ukotviť i presnejšie. Nie však z divadelného, ale intersemiotického hľadiska. Je autobiografickou feériou s klaunským videním sveta. Nesleduje totiž Štefánikov život otrocky, ale divadelne i ľudsky múdro sa „pohráva“ so základnými faktami a udalosťami z jeho života tak, aby bola vidieť hlavne jeho radosť zo života a z cieľov, ktoré si dal. A nie iba rad trápení, ktoré s nimi u každého z nás idú ruke v ruke. Preto sa v otvore rozprávkovo-snovej opony Františka Liptáka môže ako hviezda „zjaviť“ krásna herečka, tancujú a spievajú štíhle parížske kankánové tanečnice, vojaci na fronte tancujú svoju „smrť“ za tónov hudby a piesní, ktoré dokážu rozplakať, či Štefánik v prestížnom parížskom salóne si dovolí vyčarovať z klobúka peniaze, ktoré mu po celý život tak chýbali…

V inscenácii sa – ako inak – veľmi darí aj Štepkovi. Je klaunom v tom najlepšom slova zmysle v každej z postáv, ktorú stvárňuje. Nezabudnuteľný je i obraz, v ktorom na prvý pohľad akoby vypadol Štefánikovi z oka. Ale je vtedy „iba“ generálom Janinom, ktorý povyšuje Štefánika do hodnosti generála. Komický efekt mali na svedomí ich rovnaké uniformy a generálske čapice.

Veľmi odporúčam vidieť Štepkovho Štefánika od Spišáka, v ktorom okrem radošinských hercov poctivo a s veľkou chuťou „hrajú“ aj sľukári. Málokedy sa totiž – okrem iného – podarí inscenácia, v ktorej sa na vysokej úrovni skĺbilo herecké, tanečné a hudobné umenie. A málokedy možno bez výhrad pochváliť aj herca historickej postavy – Ondreja Hrašku.

Hodnotenie Pravdy

5 hviezdičiek z 5

Stanislav Štepka: Malý veľký muž / réžia: Ondrej Spišák / scéna: František Lipták / hrajú: Ondrej Hraška, Simona Miháliková, Stanislav Štepka a ďalší / premiéra: 2. júna v RND

 

Ďalšia Štepkova správa o nás

Správa o ľuďoch na hlavnej a vedľajšej koľaji je podtitul najnovšej hry Stanislava Štepku. Hlavné slovo majú v nej najmä ľudia z okraja spoločnosti. Väčšinou je to panoptikum bizarných typov a charakterov, s ktorými sa denne stretáme, a v podstate sú tou odvrátenou tvárou, ale aj produktom našej ranokapitalistickej ponovembrovej reality. Hier tohto typu už napísal Štepka viac a takmer vo všetkých nastavil divákom, ale najmä našej spoločnosti akési gogoľovské zrkadlo. Okrem toho, že nás tieto hry pobavili, pobádali nás aj zamyslieť sa. A darilo sa mu to najmä preto, že tie hry písal so svojským a originálnym poetickým humorom, bystrosťou, vtipom a pozorovacím talentom. Takou je aj Besame mucho. Jeho hry mali síce ústrednú tému, ale väčšinou boli poskladané z nápaditých výstupov, v ktorých nechýbali neodolateľné typy, postrehy a pesničky, ale ani hudba a tanec. Boli to práve hry tohto typu, ktorým vďačí divadlo za tých neskutočných 55 sezón a neustále vypredané hľadisko, ale okrem iného aj za historický rekord, akým bola tohto roku tisíca repríza Štepkovej hry Jááánošííík.Ústrednou postavou ostatnej Štepkovej hry je bývalá rocková hviezda Koki. Potom čo sa mu život nevydaril a stal sa z neho bezdomovec, robí pri železničnej stanici pouličného muzikanta a práve tá trochu nostalgická a trochu aj gýčová pieseň Besame mucho (Bozkávaj ma s vášňou) mu zavše prihodí nejaký grajciar do klobúka. Koki je na javisku celý čas a okolo neho sa dejú malé príbehy z ulice, ktoré vytvárajú panorámu postáv a postavičiek akejsi novodobej mestskej džungle. Je to napríklad tajomná a krásna dáma s kufrom, horlivá úradníčka, novinári, čo naháňajú senzácie, podvodníci a zlodeji, naturalizovaní bezdomovci, snaživí mestskí policajti, frustrovaní dôchodcovia zamilovaní do starých čias, keď ešte čosi znamenali, ale aj hudobníci, ktorým sa rozpadla kapela, či pôvabné ženy, čo si zakladajú na svojej neodolateľnosti. Naozaj panoptikum tých, čo sú na vedľajšej koľaji, ale myslia si, že stále hýbu svetom. Režisérovi Ondrejovi Spišákovi sa podarilo z tejto zmesi postavičiek vytvoriť súbor skvelých typov s nápaditými a originálnymi reakciami, navyše tak, že každý z hercov je výrazne zapamätateľný a svojský. Okrem skvelého Stanislava Štepku, ktorý v prvej časti hrá onoho frustrovaného dôchodcu a v druhej časti nezabudnuteľného mafiózneho zlodeja Orecha, spomeňme aspoň spontánneho Reného Štúra v úlohe Kokiho, Martu Maťovú ako tajomnú dámu s kufrom a takisto pohybom originálne tvarovanú kapitánku polície, ale i výbornú Marušku Nedomovú, Simonu Mihálikovú či Ladislava Hubáčka. Vo výsledku je to rytmicky a poeticky podmanivé divadlo, ktorému nechýba humor, ansámblová súhra a vtipné pointy. To všetko je podporené funkčnou scénou (F. Lipták), nápaditými kostýmami (K. Hollá), rytmickou choreografiou (E. Burdová), pôsobivou hudbou (J. Haško) k piesňam, ktorých poetické texty s príchuťou irónie napísal S. Štepka a ktoré hrajú na hudobných nástrojoch a spievajú predstavitelia jednotlivých úloh.Výsledný  dojem z predstavenia napovedá, že lyricko-nostalgické, no nadovšetko vtipné Besame mucho bude patriť medzi žiadané a mimoriadne populárne tituly Radošincov. Bude to repertoárové číslo divadla, ktoré okrem dobrej a výdatnej zábavy prinesie aj originálne svedectvo o ľuďoch. Teda aj o tých, ktorí sa v živote síce dostali na vedľajšiu koľaj, do groteskných, trápnych či smiešnych situácií, ale nestratili nádej. Je to napokon svedectvo a výpoveď o jednej tvári našej najživšej prítomnosti. O tom, čo prežívame tu a teraz. Milan Polák: Ďalšia Štepkova správa o nás, Literárny týždenník, č. 43-44, 13. decembra 2017)

Napísali o hre Besame mucho alebo Bozkávaj s vášňou

Predstavenie Besame mucho sa krúti okolo bezdomovca s gitarou, stroskotaného rockeraKokiho, bývalého lídra skupiny TheBirds (René Štúr, v alternácii Kamil Mikulčík). Jedného dňa Kokimu zverí do opatery neznáma žena svoj cestovný kufor, ktorý v kontexte svojho luxusného vzhľadu a prítomnosti bezdomovca vzbudzuje viacej otázok ako odpovedí. Tento fakt rozohráva rozmanitú mozaiku udalostí a zaujímavých stretnutí, nastavujúcich zrkadlo rôznym živlom, subkultúram a hnutiam, ktoré v prítomnosti tvoria našu spoločnosť. To všetko sa deje nie v priebehu jedného dňa, ale v priebehu približné dvoch hodín (reálna dĺžka predstavenia), čím Besame Mucho dodržiava bájnu aristotelovskú jednotu priestoru, času a miesta (hoci to miesto v jednom prípade trochu porušuje). Vo svojej podstate Koki predstavuje slobodu ako takú – nie je viazaný nikým a ničím, ako bezdomovec je na jednej strane zbavený bežného životného štandardu, no na strane druhej aj moderných „reťazí“, ako sú hypotéky, zamestnanie alebo vzťahy. Túto personifikáciu slobody podtrhuje aj fakt že Kokihoex-kapela niesla názov TheBirds (vtáci – hovorí sa byť voľný ako vták). Od momentu keď je pouličnému gitaristovi zverený spomínaný kufrík, je konfrontovaný osobami, z ktorých každá reprezentuje iný druh utláčania, alebo neslobody, či už sú to diktatúry, hudobný priemysel, náboženstvo, polícia, médiá, alebo malomeštiacke tendencie a veličina ako čas. Rovnako rozmanitý je aj hudobný sprievod, ktorý vo svojom bigbítovom základe mieša prvky rómskej hudby, hip-hopu a dokonca aj štipkou punku. V časoch,  keď sa opäť niektorí „mrchaví“ snažia diktovať, čo v divadle môže alebo skôr nemôže byť, je dôležité aby vznikali podobne zamerané divadelné predstavenia. Besame mucho je trpká komédia, ktorá je vo svojom vnútri mozaikovitou výpravou do podstaty všetkého, čo sa snaží človeka obrať o slobodné zmýšľanie, bez toho, aby explicitne ukázala prstom na správnu, respektíve nesprávnu cestu – s dôrazom na slovo explicitne. Maroš Buchel, BTV, Rádio WOW (Správy, Hard”N”Heavy)

Kufor, ku ktorému sa nikto nehlási, vyvoláva strach. Aj keď neosirel na bruselskom letisku, ale na ulici pred anonymnou stanicou slovenského mesta. Ak vedľa tajomnej, už na prvý pohľad drahej batožiny postáva na chodníku bezdomovec, obavy z terorizmu odoženie zvedavosť. Aké tajomstvo kufor ukrýva? A kto vlastne je ten chlapík v špinavých bagančiach, čo vyhráva známy latinskoamerický šláger? Záhadný kufor irituje náhodných chodcov, zlodejov, funkcionárov aj policajtov. Vyspevujúcemu bývalému rockerovi zas okoloidúci bez rozpakov zverujú svoje trpko-smiešne životné príbehy. Okolo kedysi populárnej bratislavskej postavičky pouličného muzikanta Kokiho a pesničky, ktorej svojrázna interpretácia ho preslávila, sa krúti príbeh novej hry Stanislava Štepku Besame mucho alebo Čo sa skrýva v kufri (a v nás). Vtipne v nej rozohráva pestré a spletité osudy ľudí z najsúčasnejšej súčasnosti. Všetci sú síce zvedaví najmä na pôvod a obsah kufra, cez svoje reakcie však nepriamo prezrádzajú o sebe azda aj viac, ako by chceli. (Jena Opoldusová, Zaleťte si počas Noci divadiel do nekonečna, Pravda, 17. novembra 2017)

Je to až neuveriteľné, ale premiéra novej smutno-smiešnej hry Stanislava Štepku Besame mucho bola opäť divadelnou udalosťou. Neuveriteľné preto, že Štepka svojou vytrvalosťou „dedinčana“… už prerástol kedysi slávnejšie značky ako bol Semafor, či L + S. Stále totiž tvorí aktuálne diela, kde až zázračne dokáže v skratke vystihnúť, čo nás trápi a nad čím by sme sa mali zasmiať. (Gustáv Murín, Apropo, radošinci bozkávajú vrúcne, blog Pravda, 18. novembra 2017)

Inak iná je posledná inscenácia radošincov. Má nielenže netradičný názov – Besame mucho alebo Správa o ľuďoch na hlavnej a vedľajšej koľaji, ale aj vyznenie. Názov vychádza z baladicko-romantickej mexickej piesne z roku 1941 Besame mucho (v preklade Stanislava Štepku Bozkávaj s vášňou), ktorú často v úryvkoch či celú spieva hlavná postava bezdomovec Koki, bývalá rocková hviezda. Pieseň vznikla v čase, keď v Európe naplno horela vojna a inscenácia bola premiérová v deň pre nás veľmi symbolickom v slovenskom aj celosvetovom kontexte. Sedemnásty november sa stal medzinárodným Dňom študentstva vďaka 17. 11. 1939, keď fašisti v Prahe popravili deväť študentov. A tento deň sa oficiálne považuje za vznik „nežnej“ revolúcie, ktorá sa – našťastie – zaobišla bez popráv a odvlečení do koncentračných táborov. Paradoxne tak vyjadruje túžbu naplno žiť a milovať. Asi aj preto je inscenácia lyrickejšia, melancholickejšia a v niektorých aspektoch aj nekompromisnejšia ako iné a Stanislav Štepka je iný ako zvyčajne, pretože hrá „iba“ dve negatívne postavy. Jeho Dôchodca, ktorý spočiatku „len tak“ prejde okolo Kokiho so zápisníkom v ruke, sa otvorene hlási k túžbe po starom režime. Chýbajú mu totiž nielen schôdze, na ktorých sa síce nič nevyriešilo, ale aj nekompromisnosť voči fašizmu. Ako Orech je síce zlodejíčkom, ktorého má dokonca polícia na nástenke ako hľadaného zločinca, ale má s ňou dohovor. Je akýmsi novodobým policajným informátorom o priestupkoch „ľudu“.Iná je aj ukončením príbehu Kokiho. Počas čakania na bohatú paničku, ktorej strážil kufor, kým bude na pošte, stretol tak veľa rôznorodých ľudí, že sa stal nerozhodným. Nerozhodol sa ani pre bezstarostný a veľmi lákavý život s ňou a ani odchod za dvoma ďalšími bezdomovcami s čučom, ktorí ho k sebe pozvali žiť, asi tiež nebude „čerešničkou“ na torte jeho života. Alebo možno…?Tradične kvalitná je inscenácia však z hľadiska herectva všetkých členov súboru, réžie Ondreja Spišáka, scénografie Františka Liptáka, kostýmov Kataríny Hollej či hudby Juraja Haška atď. Postavy a postavičky štepkovského „ľudu“, či už „ľahostajne“ a rýchlo prechádzajú okolo Kokiho na jeho stanovišti pred železničnou stanicou, alebo sa pri ňom pristavujú, potešia srdce i myseľ. Sú spievané, tancované a činoherne stvárňované s veľkou chuťou a citom pre „štepkovskú“ mieru smútku, tragiky, irónie a humoru. Vrátane toho čierneho.Osobitne však treba spomenúť Kamila Mikulčíka v úlohe Kokiho. Poloha rockového speváka mu síce kvôli jeho speváckemu naturelu veľmi nesvedčala, ale vďaka jeho spevu nerockových piesní a lyrickejšej polohy hereckého výkonu sme mali čas rozmýšľať. Nad osudmi bezdomovcov, svojimi životmi i smerovaním Slovenska.(Dagmar Inštitorisová,Besame mucho je inak iná, Pravda, hodnotenie Pravdy 4 a pol hviezdičky z 5, 21. novembra 2017)

 

Recenzia na inscenáciu To nemá chybu

Zatiaľ posledná premiéra Radošinského naivného divadla má titul To nemá chybu. Inscenácia je hereckým triumfom protagonistu a principála tohto svojského a jedinečného divadla Stanislava Štepku. Tak ako pri predchádzajúcich šesťdesiatich tituloch aj v tomto prípade je autorom hry neúnavne energický a invenčný Stanislav Štepka. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich hier v tomto prípade je námetom, predmetom a hlavnou postavou on sám. Presnejšie, čosi z jeho trpkého, ľudsko-smiešneho životného osudu z čias, keď ako bývalý novinár bilancuje svoje životné príbehy a svojim deťom sprítomňuje miesta niektorých jeho atraktívnych stretnutí so zaujímavými ľuďmi a rozhovory s nimi. To mu potom umožňuje uvažovať aj o súčasnosti. Nielen slovom, ale aj príťažlivými a dobre znejúcimi pesničkami. Režisérovi Ondrejovi Spišákovi zasa Štepkov duchaplný text poskytol príležitosť rozohrať mozaiku vtipných a rozmarných, trpkých, ale aj úsmevných situácií, podporených pesničkami a tancom tak, že výsledkom je duchaplná obraznosť a podmanivý humor. Svižné, uvoľnené a dynamické herectvo celého súboru, hudba Juraja Haška, scéna Františka Liptáka, kostýmy Kataríny Hollej a choreografia Evy Burdovej prispeli k vytvoreniu kompaktnej, konzistentnej a divadelne pôsobivej inscenácie, v ktorej môžeme byť svedkami spontánneho a nadšeného ohlasu divákov. V súpise uvedených inscenácií tohto jedinečného divadla je niekoľko titulov, ktoré mali stovky repríz a nadšený ohlas divákov doma i za hranicami. Oprávnene sa môžeme domnievať, že táto posledná premiéra k nim bude takisto patriť.
Stanislav Štepka sa predstavil v tejto inscenácii ako všestranný herec so širokou výrazovou škálou, s jedinečnou schopnosťou obdariť stvárňované postavy svojským humorom, šarmom, vnútornou presvedčivosťou a nenútenosťou. Šesť výnimočných postáv, ktoré ho z jeho rodiska či blízkeho okolia zaujali, stvárnil plasticky, farbisto a s hereckým šarmom. Okrem toho, že je ako Fedor rozprávačom, zahral aj postavu funkcionára prekypujúceho frázami, aj Michala Oberta, roľníka a kočiša, ktorý ako vojenský zajatec v Rusku vraj viezol na saniach Lenina, aj Jozefa Ostrovského z Chtelnice, dvorného sochára etiópskeho cisára a neskôr sochára u Borisa III., aj postavu Vadoviča z Radošiny (vl. menom Peter Ferkovič), ktorý vraj vlastnil originálne stradivárky a chcel, aby na nich hral iba jeho neschopný syn Tóno (Ladislav Hubáček)… Pri každej z týchto postáv sa prejavil Štepkov herecký rozmach a schopnosť groteskno-úsmevného zveličenia. Najstaršiu slovenskú učiteľku Žofiu Podhradskú, ktorá sa dožila sto rokov a pamätala si ešte štúrovcov, hrala Maruška Nedomová, postavu Lenina zahral Jozef Adamčík, Janka Francisciho Ladislav Hubáček, Juana Peróna Vladimír Svítek – u Peróna slúžili rodáci z Radošiny manželia Horváthovci (Maruška Nedomová a Jozef Adamčík), Jozef Adamčík zahral aj postavu maliara Bohúňa a Štefánika. Takže viacerí herci hrali viac postáv, ale Štepka ich zahral až šesť! To nemá chybu je ďalším svedectvom o nepoľavujúcej diváckej úspešnosti divadla, ale aj o jeho neustálej tematickej objavnosti a umeleckom napredovaní. (Milan Polák: Šesť podôb Stanislava Štepku, Literárny týždenník, č. 41 – 42, 2016)

 

V Starej tržnici sa zjavili Traja králi. Priniesli vzácne dary

Traja králi prišli tentoraz o čosi skôr. Zjavili sa už 22. novembra (2016) v bratislavskej Starej tržnici. L+Š+S. Milan Lasica, Stanislav Štepka a Jiří Suchý. Traja králi humoru. Priniesli svoje vzácne dary, ktoré rozdávajú z javísk už viac ako polstoročie. Tentoraz prevažne v hudobno-speváckom balení v sprievode orchestrov či divadelnej kapely, ale hlavní protagonisti neboli skúpi ani na vtipné a múdre slová.  Každý z nich si vyšliapal cestu umením zvlášť, ale majú veľa spoločného. Sú principálmi svojich divadiel, autormi divadelných hier, scenáristami, textármi, básnikmi, spisovateľmi, hercami, spevákmi, okúsili aj režisérsky chlebík, Jiří Suchý je navyše dlhoročným skladateľom. Koncert s názvom Legendy par excellence ponúkol jedinečnú príležitosť vychutnať si kumšt skutočných osobností z jedného pódia. Milan Lasica, pred starým dobovým mikrofónom, sprevádzaný orchestrom Bratislava Hot Serenadors, so šarmom sprítomnil časy amerického swingu a big bandov, majstra Gejzu Dusíka i Františka Krištofa Veselého. Stanislav Štepka so súborom Radošinského naivného divadla i divadelnou kapelou nás voviedol na hudobnú scénu do Radošiny pri zrode RND i tesne pred ním. K pesničkám pridali aj scénky z hier Polooblačno a Jááánošííík po tristo rokoch – s veľmi silným diváckym ohlasom. Práve pri osobnej návšteve Jiřího Suchého na prvej verzii Jááánošíííka sa Štepka bližšie zoznámil s umeleckým šéfom Semaforu, pričom sa hrdo hlási k tomu, že Suchý a jeho divadlo boli pre neho hlavným inšpiračným zdrojom pri vzniku vlastných divadelných dosiek i prvých hier RND.
Suchý po boku stále šarmantnej a nestarnúcej Jitky Molavcovej, s ktorou rozsvecuje Semafor spoločne už 47 rokov, v Starej tržnici načrel v sprievode orchestra divadla do svojej bohatej studnice kultových piesní počnúc filmom Kdyby tisíc klarinetů až po „rockovú polku“ Lípa zelená. Zlatým klincom večera bol Pramínek vlasů, ktorú si s nimi s veľkou pasiou zaspievali aj Štepka a Lasica. Stanislav Štepka si v rozhovore s moderátorom večera Borisom Filanom zaspomínal na dávne stretnutie s Janom Werichom. Hoci ten bol už v tom čase v rokoch, upútal ho tým, že hovoril z neho 20-ročný mladík. Lasicovi, Štepkovi i Suchému tiež pribúdajú roky, ale napriek tomu nestarnú. Z javísk vysielajú do hľadísk mladícku energiu, doslova z nich sála.  „Veď stovku budem mať až o pätnásť rokov,“ s úsmevom podotkol na pódiu vitálny “mladík“ Suchý, ktorému gratulovali k nedávnym 85. narodeninám (narodený 1. októbra 1931) tortou, radošinským vínom i tulipánmi. Vďaka triu L+Š+S sa v Starej tržnici počas 150 minút nik necítil starý, nech už mal dátum narodenia akýkoľvek.  V divácky nabitej Starej tržnici to bol večer par excellence.

Ladislav Harsányi
Autor  je novinár a publicista

 

Radošinci (ne)zmenili adresu.
Majú novú posilňovňu ducha

Presťahovali sa. Poštár Stanislav Štepka už prináša svoje naivné, smutno-smiešne, no predovšetkým skrz-naskrz človečenské správy nasiaknuté humorom a životnou múdrosťou  na inú adresu.
V období dažďa adresu nájdeš. Ulicu číslo v nás. Spieva Marika Gombitová v piesni na text Kamila Peteraja. Radošinské naivné divadlo nájdete od septembra 2015 na novej adrese. V  posilňovni ducha, ako trefne a originálne nazvali svoju scénu na poschodí oproti fitnescentru,  prichýlia divákov za každého počasia.
Starí dobrí radošinci voňajú novotou. Komfortnejšie a modernejšie prostredie – pre tvorcov i divákov – ozvláštnili aj po výtvarnej stránke. Na svoj obraz a štýl. Vkusne a útulne. Tak po radošinsky.
A nebol by to principál Radošinského naivného divadla, aby túto udalosť  nepreniesol na dosky, ktoré znamenajú RND.  „Uvítací“ program, kabaretná revue s názvom Na dobrej adrese, nie je iba putovaním po sídlach RND z minulosti, ale aj načretím do bohatej studnice pesničiek i scénok z tvorivej dielne a života divadla – umocnené autentickými filmovými ukážkami.
Radošinci (ne)zmenili adresu. Ak im chcete napísať list, nepotrebujete vedieť ulicu ani poznať súpisné číslo, stačí na obálku napísať:  RND, Na dobrej adrese.

Ladislav Harsányi,
redaktor a publicista


Záber z uvítacieho kabaretu v novom divadle na Záhradníckej ulici 95 Na dobrej adrese. Foto: Ctibor Bachratý

Recenzie hier

Zmiešaná štvorhra

Zmiešaná štvorhra, prvá premiéra Radošincov v ich novom sídle

Ďalšia Štepkova smutnosmiešna správa o nás

Radošinské naivné divadlo, tento vyše päťdesiatročný, jedinečný a neopakovateľný fenomén našej divadelnej kultúry, uvádza svoje predstavenia od septembra t. r. v nových, moderných a komfortných priestoroch, v elegantnej polyfunkčnej budove Záhradníckej ulici v Bratislave. Je to autorské neštátne divadlo na čele s principálom Stanislavom Štepkom, hercom a autorom všetkých, doteraz 59, uvedených hier (napísal aj hry, ktoré mali niekoľko sto repríz).Toto divadlo sa okrem iného vyznačuje mimoriadnou diváckou popularitou, permanentne vypredanými predstaveniami, tak v Bratislave, ako aj v desiatkach slovenských miest, ale aj na zahraničných zájazdoch, ktoré sa doteraz uskutočnili do pätnástich štátov sveta (hrali aj vo Vancouveri počas ZOH v roku 2010). Posledná premiéra, verná doterajšej inscenačnej tradícii tohto kabaretno-komediálneho divadla a jeho spoločenskej adresnosti, má názov Zmiešaná štvorhra a podtitul Správy z denného zápasu. Štepkov vtipný a duchaplný text režijne naštudoval so súborom Juraj Nvota do podoby, ktorá má dynamiku, rytmus a švih.V najnovšej hre zaujala Štepku jedna z charakteristík novej ekonomickej a politickej situácie, ktorú po páde predchádzajúceho režimu výrazne pociťujeme. Je to trpká a miestami aj drastická diferenciácia našej spoločnosti – na bohatých, zavše mimoriadne bohatých oligarchov na jednej strane a na chudobných, ktorí často dlhodobo prežívajú, neraz aj s veľkým vypätím, z ruky do úst. Štepka tak ako v mnohých svojich iných „správach“ ani v tomto prípade nemoralizuje, nepoučuje, priamočiaro nekritizuje. Vymyslel vtipný, duchaplný, iróniou a jemným sarkazmom preniknutý príbeh o rodine, ktorá musí riešiť doslova elementárne otázky svojho prežitia a bizarnou náhodou sa dostane do kontaktu so svetom novodobých a cynických zbohatlíkov. Štepkov svojský autorský talent vie pre obe tieto skupiny nájsť niekoľko originálnych charakteristík, a to nielen slovných, ale aj akčných. Tie potom režisér inscenácie Juraj Nvota vytvaroval do príťažlivých a identifikovateľných typov, no i do primerane zveličených komediálnych výstupov. Štepkove hry sú vždy akousi kabaretne dýchajúcou mozaikou jednotlivých výstupov a scénok. V duchu dôsledne syntetického divadla sú pospájané nielen ústrednou témou, lež aj vtipnými piesňami, invenčným tancom, sviežou hudbou a vkusnou, náznakovou scénou, svietením, ako aj charakter postáv dotvárajúcimi kostýmami. V tomto zmysle môžeme hovoriť aj o hercoch. Všetci účinkujúci sú aj dobrými spevákmi a tanečníkmi a podaktorí z nich si po výstupe bez problémov sadnú do malého orchestra, ktorý je na javisku, ujmú sa niektorého nástroja a sú jeho plnoprávnymi členmi. Divákovi sa takto nielen vďaka téme hry, ale aj vplyvom inscenačného majstrovstva ostatných tvorcov prihovára svieži, neraz až bujaro vtipný, šťavnatý a plnohodnotný divadelný tvar. Nečudo, že divák sa cíti v takom divadle dobre. Aj túto podobu môže mať divadelná alternatíva. Jej tvorcami boli okrem režiséra Juraja Nvotu aj autor scény a vizualizácie Ján Pernecký, autor hudby Juraj Hraška, choreografka Eva Burdová a návrhárka kostýmov Katarína Hollá.V Radošinskom naivnom divadle za vyše polstoročia jeho existencie pôsobila už viac ako stovka hercov. Spočiatku to boli talentovaní ochotníci, okrem iného znalci radošinského dialektu (ten sa podnes ozve z predstavení a Stano Štepka mu je verný stále), neskôr sa pridávali alebo hosťovali aj známi profesionáli (o. i. Ladislav Chudík). V Zmiešanej štvorhre sme sa stretli s herectvom, ktoré bolo schopné štýl, zameranie a obsah Štepkovej hry predstaviť divákovi v dobre utrafenom komediálnom tvare, s primeraným zveličením a kultivovaným fyzickým prejavom. Okrem Štepkovho bodrého otca rodiny Bohuša a v závere trochu moralistický meditujúceho Kornela (to je Bohušov otec, ale hral ho takisto Štepka) zaujal novodobý zbohatlík Leo a v inej postave ako vedúci tvárny a v premenách miestami až komediálne bravúrny Svätopluk Malachovský. Zážitok sme mali aj z postáv, ktoré vytvárali a s plným zápalom hrali na premiére Maruška Nedomová, Barbora Švidraňová, Michal Kubovčík, Gabriela Mihalčínová či Jozef Adamčík.V poradí posledná premiéra radošincov potvrdila, že v tomto súbore máme na Slovensku teleso mimoriadnej hodnoty. V škále divadelnej ponuky vytvára predstavenia divácky príťažlivé a populárne. Je to také novodobé ľudové divadlo s predstaveniami, ktoré oslovujú sviežim jazykom a tvarom, témami nielen atraktívnymi, ale aj aktuálnymi. (Milan Polák, Literárny týždenník (dvojčíslo 41-42) 2. decembra 2015)

Recenzia: Iba vtipy to ukážu
Dagmar Inštitorisová, divadelná kritička | 01.12.2015 09:02

Bohušova chudobná je súdržná, starostlivá, veriaca a príkladne sa stará o svoju čestnosť, ale – ako to v správnej komédii musí byť, stále sa drží socialistického starého už “archetypového” hesla: “Kto nekradne, okráda rodinu.” Druhá je bohatá. A dá sa, podľa správania Lea, už druhýkrát ženatého podnikateľa, predpokladať, že je tou, ktorá si uvedené heslo vzala hneď po nežnej revolúcii veľmi …čítať viac

Hra Zmiešaná štvorhra patrí medzi to najlepšie, čo kedy radošinci vytvorili. Výborné a presvedčivé výkony hercov, hlavne tých mladých, vynikajúca dramaturgia, znamenitá réžia, kvalitná živá hudba, kde herci nielen spievajú, ale aj ukazujú svoje muzikantské umenie, zaujímavé scénické stvárnenie  plátnom a tieňohrou, mnoho ľudového i intelektuálneho humoru, satira, irónia, ale aj filozofické zamyslenia – to všetko si mohli diváci odniesť z tejto dvojhodinovej hry. No a Radošinské naivné divadlo si zase odnieslo obrovský potlesk, standing ovation… Patrí sa ešte spomenúť, že keď počas popoludňajšieho predstavenia prišlo jednému pánovi nevoľno a odpadol, herec Michal Kubovčík, ktorý mal práve výstup, pohotovo zoskočil z javiska a pribehol mu podať prvú pomoc. Vidno, že radošinci ľudskosť nielen hrajú, ale ju aj bežne v živote uplatňujú. (M.Agliová: Radošinci potešili ďalšou kvalitnou hrou, Tempo, č. 45, 2015)


Sláva
Sláva Stanislava Štepku dáva správu o ceste hore
Šťastie, ktoré chýba dieťaťu, láska,
ktorá chýba mužovi, staroba, čo dáva zmysel životu…

Keď sa počas víchrice narodil malý Joe Buster Keaton ( Ondrej Kovaľ, Michal Kubovčík, Stanislav Štepka), rodičom Myre (Maruška Nedomová) a Joeovi, jeho život bol spečatený divadlom, filmom, komédiou, no najmä vlastnými tragédiami – alkoholom a „ne“šťastím v láske…Preto najnovšia hra Stanislava Štepku Sláva, „dáva správu o ceste „tam“ hore o tom, že aj tu to občas za to stojí. Stanislav Štepka v nej po prvý raz predostrel svoju dušu bez závojačítať viac

Sčista-jasna
Neznámy autor na internete dopísal pod názov knihy známeho meteorológa vtipný podtitul: Na deväťdesiat percent viem predpovedať, ako bolo včera. Nevieme, akým meteorológom by bol Stanislav Štepka, ale jedno môžeme tvrdiť so stopercentnou istotou: ako vnímavý pozorovateľ života a dramatik dokáže prostredníctvom ľudských príbehov i charakterov majstrovsky a s klaunovským humorom vystihnúť spoločenskú klímu a atmosféru…čítať viac

Jááánošííík po tristo rokoch
Habemus Jááánošííík! Už tretíkrát mohli radostne zvolať radošinci a ich stúpenci. Slovenský národný či náhodný hrdina Juraj Jánošík je síce už tristo rokov po smrti, ale na javisku RND mu tvorcovia opäť vdýchli život. A Jááánošííík je živý až-až. S pôvodnými textami Stanislava Štepku, ale aj viacerými aktualizáciami a v novom hudobnom , dramaturgickom, scénickom i režijnom šate, ktorý mu vskutku pristane…čítať viac

Polooblačno
V jednoduchosti je krása. Radošinci dokážu rozohrať farbisté príbehy a podať správu o ľudských osudoch (i krajiny) hoci aj v dvoch sudoch, ktoré dominujú na scéne v najnovšej vidieckej komédii Stanislava Štepku Polooblačno…čítať viac

Šťastné konce
Radošinské naivné divadlo sa v poslednej premiére hry svojho principála Stanislava Štepku Šťastné konce vrátili na počiatok svojho divadelníctva. Jednoduchý krehký príbeh o trápeniach obyčajných ľudí na jednoduchej scéne zájazdového divadla. Urobili dobre – táto intímna správa o tom, že čas sa nevracia a čo sa stalo sa neodstane, je krásne intímna a púta svojou jednoduchosťou…čítať viac

Len tak prišli
Diváci tlieskali a vstávali. Zo sedadiel ich v Novom Meste nad Váhom, Topoľčanoch či Prievidzi dvíhala nová hra Stanislava Štepku Len tak prišli v podaní Radošinského naivného divadla. “Vždy to robíme tak, že našu novú inscenáciu predstavíme najskôr v rôznych slovenských mestách a až potom v Bratislave,” povedal zakladateľ obľúbeného divadla, dramatik, textár, scenárista, herec a režisér…čítať viac

Nesladím
Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online…čítať viac

Mám okno
Stanislav Štepka, autor hry Mám okno, štýlom jemu vlastným napísal príbeh o vidieckom starom otcovi, ktorý chce vždy a všade vidieť a vnímať okolitý svet, o jeho spolužití so synom a rodinou, ktorá ho má za blázna a nechce s ním komunikovať. Pritom starý otec Viktor nežiada veľa, chce iba, aby sa s ním rozprávali. Nájde však spôsob, ako sa k slovu dostať…čítať viac

Niekto to rád slovenské
Počuje ma niekto? – volá Jozef Murgaš do bezdrôtového telegrafického zariadenia, ktoré v ďalekej Pennsylvánii v emigrácii vymyslel. Počul ho celý svet, no videl málokto. A vezie sa to s ním až dodnes. Divadelník Stanislav Štepka by to rád napravil. Amerike dvadsiatych rokov svedčí muzikál. To je dobrý bod pre najnovšiu hru Stanislava Štepku, ktorá sa o toto obdobie zľahka obtiera…čítať viac

Hra o láske
Láska je slepá a neriadi sa zákonmi logiky. V Radošinskom naivnom divadle je preto prvých pätnásť minút tma. Aj keď sa v divadle zvyčajne dívame, tentoraz len počujeme. Dojemný dialóg starnúcich manželov uprostred noci o najprirodzenejšej biologickej potrebe, ktorú ochrnutý človek na vozíčku nedokáže vykonať sám, vyriešil režisér Ondrej Spišák originálne…čítať viac

To najlepšie z RND
Radošinské naivné divadlo je divadlo o živote. Jeho detailným pozorovateľom (divadla i života) je Stanislav Štepka. Jeho herecké kreácie sú nákazlivo trefné, scénky vtipné a čisté, bez lacných výrazových prostriedkov – vždy s elegantnou pointou…čítať viac

Stvorenie sveta
Na začiatku bol dobrý úmysel. Z neho vzišiel človek, Zem, moria, zvieratá a rastlinstvo. Spočiatku všetko klapalo. Potom začal byť človek neúmerne zvedavý, nadmieru ambiciózny a túžil po povýšení nad Boha. Túžil po poznaní. A odhryzol si zo stromu, ktorý mu poznanie mal zaručiť. Nevyšlo to…čítať viac

Lastovičie rozprávky
Autor rozprávkovej knižky pre deti Lastovičie rozprávky Stanislav Štepka napísal rovnomenný divadelný scenár. Radošinské naivné divadlo po prvý raz vo svojej histórii uviedlo rozprávku pre deti. I keď na prvý pohľad javisková forma rozprávky sa v ničom nelíši od ostatých inscenácií tohto divadla. Totiž jednou z ich najvzácnejších devíz je hravosť…čítať viac

JÁÁÁNOŠÍÍÍK (po tridsiatich rokoch)
Radošinské naivné divadlo uviedlo v utorok 14. novembra 2000 na svojej stálej bratislavskej scéne po tridsiatich rokoch obnovenú hru Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) z pera dvorného autora Stanislava Štepku. Satirický smutno-smiešny príbeh hrdinu proti svojej vôli paroduje mýtus o našom „národnom zbojníkovi“ a pichľavo zaktuálnená hra bez hlavných postáv pranieruje aj bolestnú súčasnosť…čítať viac

Človečina
Štrnásteho novembra uplynulo rovných štyridsať rokov od chvíľ, čo divadelné publikum prvý raz ovanul dych Štepkovej Človečiny. Odvtedy vyrástli ďalšie generácie divákov, zmenil sa režim, ale táto tragifraška zostáva aktuálna akoby to bola správa z dneška…čítať viac

 

Ďalšie ohlasy

Radošinci sa stali exponátmi. Žijúcimi a živými
Vo finišujúcej 50. sezóne: O láske, víne a pravde
Divadelná noc trvala päťdesiat rokov
Radošinská „Biblia“ má už päť dielov
Kremnické gagy sú (tak trochu) aj radošinské
Radošinci v 49. sezóne: Zdolali osemtisícovku, nedívajú sa však zvysoka
Prišla k nám sviatočná Katarína Kolníková

Čítať viac