Recenzie Lastovičie rozprávky
Autor rozprávkovej knižky pre deti Lastovičie rozprávky Stanislav Štepka napísal rovnomenný divadelný scenár. Radošinské naivné divadlo po prvý raz vo svojej histórii uviedlo rozprávku pre deti. I keď na prvý pohľad javisková forma rozprávky sa v ničom nelíši od ostatých inscenácií tohto divadla. Totiž jednou z ich najvzácnejších devíz je hravosť. Priniesli príbeh štyroch mláďat, dvoch detských a dvoch zvieracích – lastovičích. Dej sa odohráva v letnom období, kedy deti Ninka a Filip trávia letné prázdniny u svojej babičky Lujzy. Tam si nájdu nových kamarátov, lastovičie deti Darinku a Romana. Rozprávka je snovým príbehom.
Tak ako každé dieťa má širokú škálu fantázie, aj tieto deti prežívajú chvíle o ktorých len snívajú. Cestujú s lastovičkami a prežívajú dobrodružstvá. Inscenácia má jasný cieľ, priniesť deťom milý pútavý príbeh s poučnými prvkami. Režisér Kamil Žiška poňal text veľmi jemne, rozprávka pôsobí upokojujúco, napriek tomu, že je dobrodružná. Nevystupujú v nej príliš negatívne postavy a ak sa aj dáke vyskytnú, tak z nich nejde nepríjemný pocit, ale skôr pôsobia humorne a deti sa na nich zabávajú. Hneď potom, ako sa deti zoznámia s malými lastovičkami, začnú spolu hrať naháňačku. Je tu znázornená detská spontánnosť a hravosť, vlastnosť, že nerobia medzi sebou rozdiely. Aj keď si navzájom boli mláďatá iného druhu, dokázali spolu komunikovať a vychádzať. Ďalším nenápadným ponaučením je záver: ľudským deťom narástli krídla v momente, keď spravili niečo pre druhého. Nie je jednoduché v divadle zaujať plné hľadisko detí.
Inscenátori Lastovičích rozprávok to dokázali. Rozprávka mala optimálny čas, aby udržala deti v napätí, spád, humor, ktorému deti rozumeli i ponaučenie, ktoré nebolo prvoplánové, napriek tomu schopné zamieriť a trafiť detského diváka. Javisko bolo živé, neustále menené. S obrovskou perinou sa predstavitelia Ninky a Filipa (Kristína Farkašová a Daniel Fischer) zahrali na rôzne druhy zvierat, ktoré z periny vytvarovali; lastovičí trus tvorili farebné konfety, dážď vytvorili z bublín. Ústrednou rekvizitou sa stal lastovičí domček. Boli to vlastne hodiny, ktoré sa menili na lietadlo, na ktorom lietali, v ňom sa zjavoval aj starý otec Ninky a Filipa. Nápadité boli aj kostýmy hercov. Napríklad malé lastovičky pred svojím prvým letom dostali od svojej lastovičej mamy fraky. Chvíľami herci, ktorí hrali deti (Kristína Farkašová a Daniel Fischer) a herci lastovičích detí (Veronika Koščová a Richard Felix), hrali svoje postavy s bábkami, čím bola rozprávka ešte živšia. Herecký kolektív pôsobil celistvo. Výraznejším z dvojice detí bol Daniel Fischer, postavu malého chlapca stvárnil priam autenticky.
Herci lastovičiek Veronika Koščová a Richard Felix mali prejav o to živší, že okrem detí boli aj lastovičky, využívali vtáčie pohyby hlavy, ruky ako krídla, atď. Detského diváka rozosmieval predovšetkým Mojmír Caban ako lastovičia mama. Najživšiu úlohu mala Lujza Schrameková ako babka Lujza a aj niekoľko ďalších postáv, ktoré deti pri svojich cestách postretávali. Inscenácia Lastovičie rozprávky je dôkazom, že Radošinské naivné divadlo vie svoje posolstvo priniesť a sprostredkovať aj detskému divákovi, vie vhodnú tému podať (čo je veľmi ťažké v období, keď sú médiá preplnené rôznymi nevhodnými rozprávkami pre deti) hravou a jemnou formou, priniesť pozitívnu energiu nielen tým, ktorým je táto inscenácia určená, ale aj dospelému divákovi. Azda za všetko hovorí veta dieťaťa vychádzajúceho z divadelnej sály: „Bolo strašne super“.
A záujem v hľadisku počas celého predstavenia. Škoda len, že takých divadiel, ako je Radošinské naivné divadlo, je u nás málo, čo berú detského diváka rovnocenne s dospelým.
———————————-(Lea Vitkovská, autorka je poslucháčkou VŠMU v Bratislave)
