Recenzie Nesladím

Radošinská poetika bez cukru

Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online. V terajšej tvorbe S. Štepku však možno badať isté zmeny. V hre Nesladím je hlavnou hrdinkou žena, čo v poetike RND nie je zvykom ani pravidlom. Téma bezdetnej tridsiatničky s históriou nevydarených vzťahov a rozvodov v konečnom dôsledku vyznieva o čosi vážnejšie ako sme v RND zvyknutí. Štepka vystaval hlavný trojuholník medzi mladou Hanou, jej otcom, ktorý reprezentuje Hanine predstavy o ideálnom mužovi, a medzi Oskarom, jej manželom, ktorý reprezentuje realitu. Charakteristický slovný humor zostal, rovnako sebairónia a poetická nálada niektorých obrazov, no výsledná inscenácia v réžii Juraja Nvotu sa miestami blíži k až sociálnej dráme, Nvota posúva Štepkov text do realistickejšej, drsnejšej roviny.

V úvode Štepka akcentuje absurditu dneška a nadväzovania kontaktov, vzťahov a prípadných manželstiev. Hana (Andrea Marek Martvoňová/Lujza Garajová-Schrameková) a Oskar (Michal Kubovčík) sa poznajú online, no na osobnom rande sa obaja cítia skôr trápne ako uvoľnene. Do scén „zo života“ Štepka spoľahlivo vkladá scény s epizódnymi postavičkami – čašníčka s typickým nárečím a ľahkou dávkou vulgarity (Maruška Nedomová) je presne tým elementom, ktorý na publikum zaberá najviac. V podobných situáciách spočíva Štepkova schopnosť dať publiku presne to, na čo čaká. Niečo zo života, a niečo, čo bude zaváňať Radošinou a humorom. Vzťah Hany a Oskara sa rozvíja manželstvom, ktoré však nie je ideálne. Asi máloktoré manželstvo v Štepkovej tvorbe je ideálne, no vždy sú jeho nedostatky zaobalené do láskavého, možno naivného humoru, ktorý všetko takpovediac nadľahčí. Divák sa aj cez slzy nakoniec zasmeje alebo aspoň pousmeje. To však neplatí pre Nesladím. Úsmev vzbudzuje jedine harmonický záver, no priebeh manželstva Hany a Oskara je bližší rodinnej dráme ako tragikomédii. Nezhody v základných otázkach a domáce násilie priamo na scéne kontrastujú s klasickou radošinskou poetikou.

Hudba Petra Mankoveckého a texty S. Štepku inscenácii do istej miery navracajú radošinskú poetiku. Výrazné, zapamätateľné melódie a refrény majú veľký podiel na atmosfére inscenácie – diváci v hľadisku reagovali tlieskaním do rytmu. Otázne by mohlo byť len dramaturgické radenie scén a piesní, ak by sme prihliadali na kritérium, že by skladby ako predely mali s jednotlivými výstupmi súvisieť.

Choreografia Šárky Ondrišovej energicky pracuje s priestorom, so žánrami, ktoré sa striedajú v hudbe, a najmä stavia na scénu všetkých zúčastnených hercov, čo podobne ako hudba pôsobí na publikum.

Otázku súčasného hereckého zastúpenia súboru RND priznáva aj „tata-tvorca“, Stanislav Štepka. Absencia výrazných hereckých osobností mladej generácie, ktorí by priniesli aj niečo viac ako remeselne a technicky zvládnuté herectvo a spev, je problémom, ktorý poznačil aj inscenáciu Nesladím. Andrea Marek Martvoňová a Lujza Garajová-Schrameková akosi nemajú potrebnú komiku na to, aby postavu Hany posunuli do spomínanej „radošinskej“ polohy alebo ju aspoň odľahčili. Problém možno spočíva v jej východzom prostredí – Hana žije v meste, žije zdravým a moderným životným štýlom, neje mäso, nesladí, čo z nej v konečnom dôsledku robí skôr suchárku ako mladú ženu plnú života. V tejto hereckej línii zostali obe alternantky, výraznejšie však vynikla Marek Martvoňová. Jej prejav má v sebe viac energie a aj medzi ňou a Michalom Kubovčíkom je citeľnejšia iskra. Kubovčík obsiahol charakteristické detaily svojho Oskara. Od zbrklého novinára na voľnej nohe, ktorý má na prvom rande ambíciu dostať Hanu do postele, plynule prechádza na frustrovaného manžela, ktorý nemá ďaleko ani od fyzického a psychického násilia. Odtiaľ klesá do polohy zúfalého exmanžela plaziaceho sa na kolenách, aby ho Hana vzala na milosť. Sugestívnosť, s akou presviedča Hanu o ich imaginárnych deťoch a ceste okolo sveta tak robí najzúfalejšiu polohu Oskarovej postavy vrcholom Kubovčíkovho herectva. Paletu charakterov dotvárajú postavičky v stvárnení Stanislava Štepku – komunisticky uniformovaný kapitán Toráč a Hanin otec. Kapitán Toráč funguje ako reminiscencia na bývalý režim, čím opäť výrazne komicky pôsobí na publikum. Toráč je radošinskou postavičkou v pravom slova zmysle – po celý čas je viac na smiech ako do plaču, no Štepka, ako autor aj herec, mu v závere dopraje, aby sa nad jeho osudom diváci dojali a uznali aspoň torzo jeho ľudskej dôstojnosti. Hanin otec je stelesnením ideálneho muža a otca, s chápavým úsmevom a múdrou radou. Aj jeho dokonalý obraz sa však mierne, aj keď láskavo narúša, keď sa Hana dozvie, že okrem jej matky miloval aj inú ženu. Snovú Babulu zahalenú tajomstvom a bielo žiariacu v UV svetle.

Scénografia Mony Hafsahl plní požiadavky atmosféry najmä v scénach u Hany a Oskara doma. Studená kombinácia žltej a zelenomodrej ich bytu nedodáva domáce teplo, skôr zvýrazňuje neútulnú atmosféru bytu aj ich vzťahu. Efekt, ktorého význam je skôr estetický, je spomínané UV svetlo v scéne s Babulou. Vo výstupe veštkyne Ľubice (Maruška Nedomová) sa však tento snový princíp nedodržiava.

V harmonickom závere sa Hana vracia k Oskarovi, u ktorého aj po všetkých problémoch nachádza šťastie, ktoré nenašla ani v inom mužovi, ani v miliónovej výhre. Radošinská človečina a humor sa nestratili, len akosi zvážneli.

(Margareta Cvečková, študentka VŠMU, na stránke Divadelného ústavu www.theatre.sk)

 

Nesladím… život sa niekedy “osladí” aj sám

Vyhrať tak milión. Sen mnohých z nás. Niektorí len tajne snívajú, iní usilovne skúšajú šťastie pri pravidelných stávkach, ďalší si podávajú tiket raz za čas a dúfajú, že práve na nich sa usmeje šťastie. Ale, čo ak to vyjde? Tak ako Hane…?

Divadelnému príbehu predchádzala skutočná udalosť, ktorá potvrdila povestné nešťastie v láske – šťastie v hre. Hra Stanislava Štepku Nesladím spracúva takýto námet, no téma bohatstva je len časťou z mozaiky, ktorá je divákovi predkladaná. Osamelosť, strata ideálov, pohľad do očí krutej reality, falošní priatelia, hľadanie pravej lásky, ale najmä hľadanie niečoho, čo by ten náš život správne osladilo.

Mladé dievča Hanka sa stretáva s Oskarom, mužom z internetovej zoznamky. Ich vzájomné sympatie vyústia do spoločného manželstva, lenže ako sa ukáže – reálny život je predsa len niečo iné ako sladká (ne)vedomosť skrývajúca sa vo virtuálnom svete. Rutina každodenného manželského spolužitia dospeje až k rozhodnutiu rozviesť sa. Cestou zo súdu si Hanka podá tiket, čo v blízkej budúcnosti zmení jej svet od základov…. Prvý tiket v živote rovná sa prvá cena – milión eur! Z Hanky sa zrazu stáva celebrita, starí priatelia sa zredukujú, noví zasa pribudnú. Je však toto skutočná životná výhra? Nie je oveľa spokojnejšia dvojica bezdomovcov, ktorá k Hane príde na návštevu? Naozajstné šťastie sa zrejme nebude skrývať len v bohatstve…

Stanislav Štepka divákom i kritike ukázal, že dokáže byť nanajvýš aktuálny a z jeho pera vyšla hra, ktorá okrem narážok na staršie roky glosuje aj témy dnešnej doby ako sú napríklad internetové zoznamky, ples v opere, či časopis Nota Bene. Jednotlivé postavy vykresľuje do svojských charakterových rysov, zároveň im však dáva priestor pre ďalšie rozvíjanie sa. Hanka sa mení z typickej naivnej blondínky na ženu skúšanú životom. Kapitán Toráč je zatrpknutý vojak vo výslužbe, ktorý v závere inscenácie odhalí svoju osamelosť a existencionálnu zbytočnosť. Prostredníctvom tejto postavy mohol autor divákovi ponúknuť určitý retrospektívny pohľad na bývalý režim a niektoré jeho absurdné zákonitosti. Oskar, Hanin muž, sa taktiež postupne mení – z novinára na voľnej nohe, ktorý nemá problém s vystrájaním strelených kúskov, až na zúfalca, schopného aj fyzického násilia. Otec Hany zasa odhaľuje svoje tajomstvo, že okrem mamy bola v jeho srdci aj iná osudová žena…

- Vy s mamou ste boli priam ideálni!

- Túto predstavu si pestuj…

Herecké výkony jednotlivých predstaviteľov boli zvládnuté profesionálne, stále sa ale nachádzali v miernom tieni majstra Štepku. Profesionálne predvedená bola aj hudobná zložka, spev a výstupy živej kapely poukazovali na kvalitnú muzikantskú úroveň. Scénografia Mony Hafsahl bola založená na jednoduchých posuvných stenách (podobných paravánom), ktoré sa v prípade potreby rýchlou montážou dostali do požadovanej podoby.

Hra Nesladím ponúka množstvo humorných situácií, je však aj určitou reflexiou a sociálnou sondou do nášho každodenného života. Stanislav Štepka spolu s režisérom Jurajom Nvotom skoncipovali celú inscenáciu do pôsobivej tragikomickej roviny, ktorá diváka donúti k zamysleniu sa, zároveň ho však nepripraví o očakávanú dávku humoru či happyend.

(Jozef Ovečka na stránke www.artblog.sk)

 

Radošinci Nesladia. Zato ladia. A veľmi.

Ako by sme mohli definovať šťastie? Je šťastím vyhrať milión? Je šťastie mať po svojom boku ideál? Nie je lepšie o tom všetkom iba snívať?

Po odpovede a možno aj po čosi ďalšie a dôležitejšie si prídite na predstavenie najnovšej hry Radošinského naivného divadla s názvom Nesladím.

Stanislav Štepka napísal pre svoje divadlo a svojich divákov už 52 hier. Dobré, lepšie a ešte lepšie. Zvláštnym znakom všetkých jeho hier je, že sa akosi vždy dotknú miest v ľudskej duši, kde človek sám len veľmi zriedka zablúdi. Možno pre nedostatok času, priestoru a najmä odvahy.

Najnovšia hra Nesladím preniká do súčasného sveta, pričom sa obzerá aj po tom, čo bolo kedysi. Nepriamo odpovedá na otázky, ktoré sa bojíme klásť. Ukazuje aké by to bolo mať splnené sny. No napokon prezrádza, ako takmer vždy, akýsi návod na život, v tomto prípade odporúča radšej snívať ďalej. Niet pochýb, že opäť vzniklo dielo, ktorým je čo povedať, poprípade zakričať.

Je na svete žena a je na svete muž. Zoznámia sa. Ako to už v dnešnom svete býva, prostredníctvom internetu. Stretnú sa a hádam si aj padnú do oka, či rovno do náručia. Ich spoločný život nemá cieľ, no má smer. Toto by mohlo byť hlavným dejovým ťahom predstavenia. No je to len jedna z mnohých zákrut a kľučiek režiséra Juraja Nvotu, ktorými sa počas takmer 2 a pol hodiny príjemne blúdi. Na križovatkách znie hudba Petra Mankoveckého, ktorá prekvapuje, citovo ovieva a opäť prekvapuje. A keď sa táto spojí s textami Stanislava Štepku a pohybom pod vedením Šárky Ondrišovej, je to uchvacujúca autostráda plná pohybu, svetiel, tónov a hlasov. Všetkého tak akurát, s výnimkou hlasu Juraja Haška, ten by veru mohol znieť aj dlhšie…

Paralelné príbehy v Štepkových hrách nie sú ničím výnimočným, ale ako to ten chlap robí, že z týchto zdanlivo nezlúčiteľných príbehov, urobí s eleganciou jeden… A ešte to má aj hlavu a pätu. A čo je najdôležitejšie, má to srdce a dušu. Každý vypovedaný vtip ma pointu, a vo väčšine prípadov sa ide ešte ďalej, teda, veľakrát sa mi zdá, že to čo už dosiahlo vrchol, ide ešte vyššie. Akoby pointa mala ďalšiu pointu a ešte ďalšiu. V tomto je asi to majstrovstvo autora a napokon aj jeho protagonistov.

V každom prípade je sa načo pozerať, výkony hercov už dávno nie sú naivné, Stanislav Štepka má s Jurajom Nvotom nos na talenty. Túto dvojku obklopujú vždy krásne ženy a šikovní muži. A keď sa to všetko dobre zamieša a nasvieti, tak vznikne ono divadelné fluidum. To, ktoré robí divadlo divadlom.

Nie často sa mi stáva, že sa mi v divadle tlačia slzy do očí. Stalo sa mi to párkrát. V hre Nesladím však garantujem pohnutie slznými kanálikmi, keď nie navonok, tak dovnútra určite.

Nie je to hra plná výbuchov smiechu, ale je to citlivé, nežné a pravdivé rozprávanie. Zdá sa mi, že o šťastí, ozajstnom šťastí, láske a dokonalých ideáloch, ktoré nemusia byť to najlepšie. A aj o nešťastí. Veď taký je život – krásne poprepletaný aj plusmi aj mínusmi.

A toto radošinci ozaj vedia najlepšie.

——————————————-(Katarína Révayová na stránke katarinarevayova.blog.sme.sk)