Recenzie Niekto to rád slovenské

Počuje ma niekto? – volá Jozef Murgaš do bezdrôtového telegrafického zariadenia, ktoré v ďalekej Pennsylvánii v emigrácii vymyslel. Počul ho celý svet, no videl málokto. A vezie sa to s ním až dodnes. Divadelník Stanislav Štepka by to rád napravil. Amerike dvadsiatych rokov svedčí muzikál. To je dobrý bod pre najnovšiu hru Stanislava Štepku, ktorá sa o toto obdobie zľahka obtiera. Je založená opäť výrazne na pesničkách a tanci. Hrané výstupy, s ktorými sa preplietajú, sa držia životopisných faktov o slovenskom vynálezcovi, autorovi mnohých patentov Jozefovi Murgašovi… Hereckú zostavu pozitívne nabíja hudba, tanec a spev, no text je osolený humorom len zľahka. K svojmu hrdinovi pristupuje autor s bázňou, nechce si veľmi uťahovať z človeka, ktorému sa nedostalo patričného uznania. Príbeh načrtáva cez postavu talianskeho vynálezcu Marconiho, ktorý za prínos vo vývoji bezdrôtovej telegrafie získal Nobelovu cenu. Prvé husle Talianovho svetového úspechu hrá v inscenácii mafia, a tá sa stáva i najlepším zdrojom humoru. Postava bossa podsvetia Štepkovi aj najviac pristane. Hre prospejú výborné spevácke výkony, príjemné kostýmy. Mladé herečky lahodia oku aj uchu, naj¬invenčnejšie pôsobí Marcela Vilhanová, s nástrojmi i bez nich…

(Eva Andrejčáková: Radošinci v stopách Nobelovej mafie, Sme, č. 261, 11. novembra 2008)

 

Štepka má humor lahodiaci každému uchu. Tomu náročnému, aj tomu menej. Maľuje ním vo vzduchu príbehy, podčiarkuje ich na pohľad nevinnými poznámkami, aby napokon štuchol do citlivých miest. Je na mieste, ak je jeho príbeh popretkávaný hudbou a tancom. Táto neodmysliteľná časť tentoraz zostala na pleciach Ľubice Čekovskej a tuším si toho na tých pleciach odniesla tak akurát. Ľuďom sa hudba páči, je rytmická, dobová, generáciami neopočúvaná. Pohyb vie niekedy povedať viac ako slovo či veta. Radošincov rozpohybovala Eva Burdová. V snoch precestujeme celý svet. V skutočnosti však len málokto naberie odvahu zmeniť celý svoj doterajší život a postaviť si dom a zasadiť strom niekde na opačnej strane zemegule. Pred časom (to už pomaly bude sto rokov?) však naši ľudia akosi nemali inej voľby. Tí odvážni (a možno aj tí menej) sa vybrali do sveta. Zavreli domy, poslednýkrát vrzgli pánty a poď ho loďou Vilhelminou do Ameriky. Do zasľúbenej zeme, kde sa aj šťastie nazýva tisícimi spôsobmi, kde sa sny môžu stať skutočnosťou, aj keď… sny zostanú snami (aj s nami). Celý tento sen je aj (a najmä) o Jozefovi Murgašovi, o Slováčiskovi, ktorý mal sen, a svojou hrdosťou odbil nejedného mafióza. Pomaly ho uskutočňoval, prebíjal sa, tešil. Šikovnosť Štepkovho humoru podľa mňa tkvie v jeho schopnosti podávať vážne odkazy pochopiteľnou formou aj pre nás blondíny… Aké jednoduché je mať peniaze, aké jednoduché je dosiahnuť svoj cieľ, aké jednoduché je využiť šikovnosť iných. Aké jednoduché je povedať áno. Aké jednoduché je povedať nie. Ale či naozaj? Také jednoduché? Tuším to nie je iba tak, že Štepka má nos na ľudí. Tuším je to naozaj tak, že aj režisér Juraj Nvota má už čosi za ušami. Vidieť, že tu spolupracuje časom zžitý a svojím spôsobom aj zrastený kolektív. A že môj obdiv patrí všetkým, ktorí na tomto diele participovali, či už ide o techniku, svietenie, ozvučenie… atď. A ešte čosi. Mimoriadny obdiv má u mňa herečka Andrea Martvoňová, ktorá úlohu konferencierky zvládla za tri dni…

(Katarína Révayová: Radošinci to majú radi. To slovenské, Blog Sme, 12. novembra 2008)

 

V decembri, tesne pred Vianocami v roku 1985 napísal Stanislav Štepka Milanovi Lasicovi list. Píše v ňom o svojej túžbe napísať hru o slovenskom vynálezcovi svetového mena Jozefovi Murgašovi. Svoj sen autor naplnil o vyše dvadsať rokov neskôr. Radošinské naivné divadlo premiérovo uviedlo vo svojom sídle na Škultétyho ulici 5 hru Niekto to rád slovenské. A nie je to len hra o fyzike, ktorej zákony Stanislav Štepka uznáva, i keď, ako sám priznáva, skoro vôbec nepozná. Takisto to nie je len rozprávanie o veľkom, počas svojho života neuznanom, vedcovi. Okrem encyklopedických znalostí sa na predstavení divák dozvie niečo aj o osobnom živote Jozefa Murgaša, jeho citoch, vnemoch a prežívaniach. A to všetko na pozadí dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď do Ameriky na veľkých, obdivuhodných lodiach neodchádzali len veľkí vedci, ale aj prostí ľudia, ktorých dopredu hnala túžba za lepším životom. Štepkova hra divákom čosi povie aj o tom, či obdivovaná a zveľaďovaná Amerika skutočne plní sny tak, ako to hlása pomaly už reklamný slogan. Text rozpráva o snoch jednoduchých ľudí, ale aj o mafiánskych praktikách talianskych či amerických bossov, túžbe po uznaní, ktorá je taká silná, že ak ju človek nedosiahne vlastnými schopnosťami, potupí a zneužije iného. Radošinskou poetikou, jednoduchými, no závažnými slovami, sa autor prihovára k divákom, aby ich obohatil znalosťami o vede, ale aj o umení, histórii a starým známym tvrdením, že doma nikto nie je prorokom. Na hudbu Ľ. Čekovskej napísal Stanislav Štepka aj texty piesní, bez ktorých si už predstavenie divadla ani nevieme predstaviť. Hudobné podklady nahral orchester Bratislava Hot Serenaders. V réžii Juraja Nvotu sa v kostýmoch a na scéne Mony Hafsahl predstavia Michal Kubovčík, Nela Pocisková, Andrea Martvoňová, Mojmír Caban, Dominika Kleisová, Richard Felix, Maruška Nedomová, Ladislav Hubáček, Marcela Vilhanová, Milan Šago, Vladimír Svítek a Stanislav Štepka.

(Dáša Šebanová: Radošinci to majú radi slovenské, Bratislavské noviny, č. 39, 2008)

 

„Počuje ma niekto?“ Tak toto sú slová, ktoré síce neobleteli celý svet, zato však vzdialenosť tridsaťštyri kilometrov v Pensylvánii v USA áno. „A možno aj tridsaťšesť, ale urobme z toho priemer na tridsaťpäť,“ ako hovorí v úlohe vynálezcu prvého rádiového vysielania na svete Jozefa Murgaša jeho predstaviteľ Stanislav Štepka. Pri príležitosti 45. narodenín Radošinského naivného divadla prichádza na scénu nová hra – jubilejná, päťdesiata. Typická pre RND a tak silno netypická pre slovenský divadelný komerčný trh. Stanislav Štepka vytvoril, ako sám hovorí, „farbistú správu o Slovákoch, ale aj Talianoch v Amerike v prvej polovici dvadsiateho storočia“. Príbeh plný ľudských osudov a ľudskosti. „Tam, kde sú traja Slováci, vytvoria tri spolky a všetky zamerané proti sebe,“ skonštatuje so smútkom v hlase počas hry. Oproti hašterivosti a závisti však vyniká jedna osobnosť – katolícky kňaz Jozef Murgaš. Človek so snami i genialitou. Na porovnanie s jeho veľkým súperom v oblasti vedy Gulielmom Marconim stačí jednoduché, no zato výstižnejšie vyjadrenie: „Nikto ho nebude poznať a na neho si spomínať, veď ide predsa o katolíckeho kňaza.“ Na prvý pohľad až veľmi otvorene hovorí o peripetiách kňaza počas Rakúsko-Uhorska, ale aj o jeho pokuse o návrat do novovzniknutého Československa. Svojmu biskupovi, ktorý ho presviedča, že slovenský národ neexistuje, odpovedá pohotovo: „Asi nás veľmi milujete, keď nás asimilujete…“ Ako kontrast vystupuje v hre príbeh talianskych mafiánov. Stanislav Štepka sa vynikajúco zhostil nielen úlohy Murgaša, ale aj hlavy talianskej mafie v Amerike, „krstného otca“. Smutno-dramatická muzikálová komédia je doplnená šestnástimi dobovými piesňami, ktoré sú jednoducho skvelé. Aj keď autor občas popustil uzdu svojej fantázii vo vzťahu Murgaš – Marconi, na svete je dielo, ktoré dvíha divákov zo sedadiel. Nielen preto, že dobre zabaví, ale aj preto, že pomáha oživiť pamäť. A pre tých, ktorí na Slovensku o Murgašovi, žiaľ, počuli po prvý raz, sa stáva aj univerzitou. Tejto hre sa oplatí zatlieskať a to nielen v hľadisku RND.

(Jozef Kováčik, Katolícke noviny, č. 48, 2008)