Pripravujeme
PAVILÓN B (2025)
Boli u nás také časy, kedy sa človek musel hrať na blázna, aby mohol čosi nahlas povedať ako normálny človek; áno, boli také časy a dnes neviem, či sa už načisto minuli… Začal som hovoriť o začiatku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď som si musel vymyslieť pre Radošinské naivné divadlo psychiatrickú liečebňu s primárkou, jej pomocníkom a skupinou pacientov, aby sme mohli z javiska nahlas hovoriť o manipulácii s ľuďmi, ale aj o moci a nemociach mocných. Náš Pavilón B – podľa všetkého – jednoznačne oslovil divákov, veď sa hral od premiéry v roku 1984 do začiatku deväťdesiatych rokov skoro tristokrát. A mám pocit, že sa pokojne môže hrať aj dnes, pretože mnohým tu stále chutí moc, manipulátorov neubúda a normálny človek dosť často bezradne nazerá z kúta… Azda aj preto nové uvedenie tejto našej psychofrašky skoro vôbec nestráca na aktuálnosti. Ba práve naopak.
Stanislav Štepka
Radošinské naivné divadlo premiérovo uvedie psychofrašku Stanislava Štepku Pavilón B v marci 2025 v réžii Ondreja Spišáka, s pôvodnou hudbou Jána Melkoviča, so živou hudobnou skupinou na scéne, v choreografii Ladislava Cmoreja a so súčasným súborom RND.
Účinkujúci:
Stanislav Štepka, Maruška Nedomová, Zuzana Norisová , Veronika Horváthová, Tereza Hanáková, Anna Dysko, Andrea Martvoňová, Viktória Spišáková, Michaela Szocsová, Lesana Krausková, Mojmír Caban, Samuel Spišák, Peter Ondrejička, Adam Jančina, Michal Spielmann, Ladislav Hubáček, Vladimír Svítek, Matej Volf, Matúš Uhliarik, Martin Šenc
Autor hry a textov piesní: Stanislav Štepka
Réžia: Ondrej Spišák
Hudba: Ján Melkovič
Kostýmy: Katarína Hollá
Scéna: Szilárd Boráros
Producent : Ladislav Hubáček
Napísali o Pavilóne B (1984)
Z napätia medzi tým, akí sme a ako sa tvárime, z rozporu medzi tým, ako v skutočnosti vyzeráme a ako sa „prifarbujeme“” a prikrášľujeme pre verejnosť, ako sme ochotní sa pretvoriť a „spotvoriť“ vyrastá nielen komediálny efekt inscenácie (Pavilón B – pozn. red.), ale aj morálny pátos hry. A publikum veľmi dobre chápe „tartuffovský“ princíp Štepkovho príbehu a smeje sa očistným a oslobodzujúcim smiechom nad deformáciami, ktoré sú postavy komédie ochotné podstúpiť, len aby sa zavďačili pani primárke, ktorá s nimi cynicky manipuluje. (Martin Porubjak), Večerník 24. októbra 1984)
Pavilón B je neľútostným záznamom, porovnávacím obzorom reálneho a intímneho, verejného a súkromného v nás. Štepka neopisuje len jednoduché fakty, on zachytáva to, čo vidí a kladie to súvislosti každodenného viditeľného a cíteného života. (Vladimír Štefko, Nové slovo – Nedeľa, č. 49, 1984)
Pavilón B sa vracia do dôb Človečiny (na prvý pohľad). Ale skutočne iba na prvý pohľad. Pri bližšom pohľade zistíme, že to nie je návrat, ale postúpenie o ďalšiu priečku – smerom k ideálnemu vyváženiu obsahu a formy variovaním radošinskej poetiky. (O tú vždy v RND šlo. O tragédiu, do ktorej sa ženie človiečik ovládaný prízemnými žiadzami a snami o šťastí v podobe kopy peňazí, s nepreniknuteľnou maskou na tvári, bez lásky a emócií.) Pavilón B vykresľuje drámu kolektívu. (Vladimír Štefko, Javisko, č. 2, 1985)
V Pavilóne B podrobil Štepka naivnému pohľadu rôzne spôsoby kamufláže skutočnosti, navrstvovanie interpretácií života, pod ktorými sa všetko živé stráca. Ľudia, ktorí nezvládli vonkajšiu skutočnosť a nechali sa vyprovokovať alebo zneužiť, sa teraz „očisťujú“ v dosť nepríjemnej čistiarni, ktorá, ak odstráni fľaky, zanechá typický zápach drastických chemických látok. (Jana Juráňová, Romboid, č. 3, 1985)
Radošinské naivné divadlo uviedlo v pražskom Branickom divadle hru Pavilón B od Stanislava Štepku. Slovenskí hostia šli ďalej: nešlo im iba o mantinely spoločenskej satiry, ale o viac či menej skrývané prekážky kladené na cesty každej prostej a pravdivej výpovedi o skutočnosti – pokým sa táto skutočnosť nekryje s vysnenými ideálmi. (Petr Pavlovský, Tvorba, č. 16, 1986, Praha)
Úspech takého projektu závisí od kvalitného a dobre vystavaného textu. Stanislavovi Štepkovi sa scenáristický akt podaril (Pavilón B – pozn. red.). Použil princíp zrkadlového obrazu v jednom mieste deja – psychiatrickej liečebne. Cieľom je akási hra na pravdu. O kom sa teda vlastne hrá? O ľuďoch rôznych povolaní, ktorí sa rôznym riadením osudu dostávajú mimo tzv. normálu, mimo právom a spoločenskými normami vymerané pole. Na javisku vystupujú pacienti a v rámci psychoterapie pripravujú veľké vystúpenie. Takže sa zoznámime s mnohými životnými príbehmi rôznych ľudí. Často sa končia tragicky a majú priamu zásluhu na tom, že sa ľudia do liečebne dostali. Autorovo videnie príbehov je komediálne, zlučuje v sebe hrabalovskú poetickú rovinu s formanovským zmyslom pre obnažovanie podstaty až na jej banálnu, najvšednejšiu hranicu, ktorá však človeka sprevádza na každom kroku. Štýl divadla nie je realistický, má v sebe latentnú zasnenosť bez toho, aby divadlo strácalo bezprostredný kontakt s realitou. Poetika predstavenia slúži k neľútostnému záznamu života v zábavnom šate. (Gramorevue, č. 4, 1988, Praha)
Odpozorované, odpísané zo všednosti sú nielen slová v Štepkovej hre, ale predovšetkým ich zmysel i nezmysel, ich čaro nechceného, ich trápno-smutná pointa. Publikum sa smeje. Nielen na smiešnych pointách, nielen na dialógu hry, nielen na situačnej komike Nvotových (réžia) scénických vzťahov, ale aj na nich a na svojej biede čítanej v riadkoch a medzi nimi… Autor dobre vie o hraniciach svojich tém. Nechce poučovať, ani kritizovať. Svoje zrkadlo nastavuje len ako zrkadliacu plochu, aby sme sa z času na čas na seba lepšie prizreli. (Vladimír Štefko, Nové slovo, č. 49,1984)
