Recenzia Sláva

Sláva Stanislava Štepku dáva správu o ceste hore

Šťastie, ktoré chýba dieťaťu, láska,
ktorá chýba mužovi, staroba, čo dáva zmysel životu…

Keď sa počas víchrice narodil malý Joe Buster Keaton ( Ondrej Kovaľ, Michal Kubovčík, Stanislav Štepka), rodičom Myre (Maruška Nedomová) a Joeovi, jeho život bol spečatený divadlom, filmom, komédiou, no najmä vlastnými tragédiami – alkoholom a „ne“šťastím v láske…Preto najnovšia hra Stanislava Štepku Sláva, „dáva správu o ceste „tam“ hore o tom, že aj tu to občas za to stojí. Stanislav Štepka v nej po prvý raz predostrel svoju dušu bez závoja. Som predovšetkým divák, pozorovateľ divadla, ale tak naplnená postavou, jej životom s posolstvami pre seba samú, som z divadla asi neodchádzala. Spočiatku som netušila, kam mám Štepkovu „novú ruku“ zaradiť, ale v tej svojej duši som jej našla jedno vzácne miesto, ak nie to najvzácnejšie. Neraz sa asi aj bežný divák pristihne, že uvažuje nad životmi tvorcov, hercov, v tomto prípade komika a autora v jednom. Štepka, tak ako Buster Keaton ponúka svoj život, no tak, ako ho ponúkol teraz, to ešte nikdy neurobil. A, nemal by prestať. Pridal totiž svoje otvorené srdce, k umu slov a tvorivosti tímu… Vtipný, vždy pripravený, no inými neraz vyprázdňovaný a prázdny Buster so svojou mrazivou tvárou je obrazom duše autora Štepku. Krásna postava v dejinách divadelníctva, nádherná spisba a nevšedné podanie postáv…Tak by som autora charakterizovala. Myslím si, že sklamaní nemôžu byť ani tí, čo očakávali typické vidiecke príbehy, pretože významných postáv Štepka už priniesol na javisko niekoľko. Tento raz však aj seba…Vždy sa o to akosi medzi riadkami vo svojej skromnosti usiloval, ale Sláva je čistá svojim štýlom. Toľko sĺz v jednej duši cez ten nevšedný rukopis a vkusný humor, ako v „správe o ceste hore“, sa vidí málokedy. No, vždy je prítomná aj tá druhá, pozitívna stránka a viera, že láska si človeka nájde. Stále mi pri pomyslení na sobotňajšiu premiéru chodí po rozume pocit, že k tomu ani niet čo dodať. Niečo tak bez výčitky, ešte k tomu aj s pocitom naplnenia divadlom, sa vidí málokedy. Autor by v každom prípade nemal prestávať a mal by tú „novootvorenú zásuvku“ zapĺňať… Táto elegantná divadelná hra v dramaturgii Dariny Abrahámovej a v réžii dvorného Ondreja Spišáka na scéne Petra Čaneckého mi iba dokazuje, že to celé asi stojí za to. Aj divadlo, v tomto prípade celých 52 sezón RND, počas ktorých uviedli do života 58 titulov. Stanislav Štepka, iný svojim výrazom, no ten istý neopakovateľnosťou, inšpiratívnosťou a úprimnosťou je tvorcom, aký nemá obdobu. Už ho, ako sám v bulletine prezradil, nebaví vyhovárať sa, mať komplexy, ani byť neviditeľný. A, konečne aj takým prestal byť. Odvahu, len tú naďalej, si preňho želá človek, asi každý, ktorý ho uvidí v jeho nahote a kráse. A v nevšednosti toho, čo dokáže… (Jana Jurkovičová: Sláva Stanislava Štepku dáva správu o ceste hore, 24 hod.sk, 1. decembra 2014)

 

Sláva ako paternoster
alebo
O ceste hore (ale aj naopak)

Komediant robí veselé veci. Dobrý komediant robí veci veselšími. Tieto slová pochádzajú od Bustera Keatona,majstra  grotesky, svetoznámeho amerického komika, klauna, herca, scenáristu, producenta i režiséra. Rozosmial hádam každého, ale jeho nevidel usmievať sa nik. Nehybnú tvár si zachoval ako celoživotnú značku. Veľmi skoro sa naučil padať. Ako celkom malý sa skotúľal zo schodov bez ujmy, a tak dostal prezývku Buster, čiže Nezmar, údajne od iluzionistu Harryho Houdiniho.
Divákov rozosmieval svojimi pádmi, ktorým sa však nevyhol ani v reálnom živote. Tisíckrát padol, ale tisíckrát vstal.  O jeho pádoch, ale predovšetkým o ceste nahor, podáva farbistú  javiskovú správu  v poradí 58. hra Stanislava Štepku pre Radošinské naivné divadlo – Sláva.
Sláva je ako paternoster: vynesie vás na najvrchnejšie poschodie, aj zvezie do suterénu. RND vás pozýva naskočiť do paternostra spolu s pasažierom prezývaným Frigo, mužom s kamennou tvárou a  povozí vás jeho životom – hore i dole. Najnovšia hra Štepku je azda prvou rýdzo neradošinskou, alebo ak chcete, neslovenskou,  ale zostáva verná poetike RND a klaunovskému, smutno-smiešnemu nazeraniu na svet a človeka.
Keatonov príbeh podávajú radošinci hodnoverne a autenticky. Verne zachytávajú a ilustrujú jeho životnú filozofiu, hodnoty, osudy, slávu aj jej odvrátenú tvár. Po vizuálnej stránke sa im taktiež podarilo plasticky zobraziť akčnosť hrdinu. Aj vďaka režijnej invencii  (Ondrej Spišák) a skvelým, precíznym hereckým kreáciám. Herci bravúrne zvládli  party náročné na súčinnosť, pohybovú kultúru a koordináciu, zavše aj gymnastické až akrobatické kúsky. Z tohto pohľadu je perfektný Michal Kubovčík  (Joe Keaton, Buster Keaton), obdivuhodná Maruška Nedomová (Myra Keatonová). V podstate všetky postavy v hre sú autentické (Charlie Chaplin, Laurel a Hardy i ďalšie) a realisticky stvárnené do najmenších detailov. Dokonale vás vtiahnu do doby (nápomocná je aj príjemná dobová hudba Juraja Haška) a atmosféry grotesky.
Štepka v hre ponúka aj sondu do duše komika, teda tak trocha aj seba samého. Do duše, ktorá býva zavše smutná, citlivá, zraniteľná, osamelá, čakajúca, že ju niekto rozveselí tak, ako to komik dokáže so stovkami či tisíckami svojich divákov a poslucháčov.  Takéto pocity na herca často doliehajú krátko po tom, čo utíchne smiech a doznie posledný potlesk. Sám Štepka o tom v bulletine k predstaveniu Sláva píše: „A zrazu na nás doľahnú  až dva čudné pocity: taká tichá intímna radosť z vydareného predstavenia a zároveň aj akýsi dotieravý pocit samoty a prázdnoty. Podvedome čakáme na tých, čo by aj nás rozosmiali, potešili, povzbudili…“
Som si istý, že  Štepka s Keatonom by si aj dnes rozumeli. Hoci Američan žil v inej dobe, obaja dostali do vienka schopnosť robiť často smutné a trpké veci – každý na svoj spôsob –  veselšími. Zároveň pokora a úcta k divákovi nie je pre nich frázou. „Nikdy som nestratil svoju pokoru voči obecenstvu, pretože som vždy cítil, že úlohou herca je, aby všetko, čo robí, bolo zrozumiteľné.  Koniec koncov, povinnosť diváka sa končí, keď si zaplatí vstupné na predstavenie,“ povedal raz Keaton.
Ak Frigo náhodou sledoval Slávu zhora, potom určite sňal svoj typický plochý klobúčik a bolo mu dobre na duši.   A možno sa aj spokojne pousmial…

Ladislav Harsányi,
autor je redaktor a publicista

Pripravovať životopisné inscenácie nie je nikdy jednoduché. Tobôž, ak sa týkajú takých osobností, ako je veľmajster nemého filmu – komik s kamennou tvárou Buster Keaton (prezývka Frigo). Nejde iba o otázku, čo vybrať z ich vždy veľmi bohatého života, ale aj o otázku, ako ich spodobniť. Vybranú osobnosť by sme mali nielenže spoznať podľa ich najznámejších diel či životných peripetií, ale – v prípade divadelných inscenácií – i podľa ich pôvodného hereckého majstrovstva. Keďže Buster Keaton bol pôvodne divadelný komik (začínal vo vaudevillovej kočovnej spoločnosti svojho otca už ako 3-ročný), ide o otázku rekonštrukcie jeho hereckých snáh. V prípade pripomenutia si jeho filmového majstrovstva je situácia jednoduchšia, pretože je zachované vo filmoch. Radošinci, režisér Ondrej Spišák a scenárista Stanislav Štepka, tento problém vyriešili veľmi divadelne. Bustera Keatona hrajú vždy dvaja herci – v mladšom veku je spodobený mladším hercom (Michal Kubovčík v alternácii s Ondrejom Kovaľom) a v staršom veku starším (Stanislav Štepka). Mladší je tým, ktorý nám sprostredkováva divadelné (ale aj filmové) herectvo, starší je iný. Spodobňuje jeho divadelnú, umeleckú i ľudskú citlivosť a v podaní Stanislava Štepku je, ako inak, čím si ako genius komikus loci. Z divadelno-inscenačného hľadiska je tento princíp veľmi výhodný aj v tom, lebo akoby naraz máme možnosť vidieť Keatonov život v dvoch líniách. Na pomerne krátkej ploche sa teda “rýchlejšie“ dozvedáme o podstate jeho osobnosti. Samozrejme, nejde iba o to, že – sucho technicky povedané – mladší herec dokáže veľmi dobre napodobniť akrobatickú artistnosť skutočného Keatona a starší zas vyjadriť jeho vnútorný svet. Inscenácia priniesla určite aj vďaka tomu veľmi príjemný, povzbudzujúci a milý zážitok, v rámci ktorého sme síce prežili aj dramatické peripetie, napríklad okolo odchodu z otcovej spoločnosti či rozvodu s prvou manželkou, všetko však bolo stvárnené tak, aby vynikol práve Keatonov umelecký duch. A ten určite nebol iný, ako výsledný zážitok. Inak by bolo potrebné vzdať o to väčší hold Stanislavovi Štepkovi. Scénografia, scénická hudba, kostýmy, choreografie – všetko výborne poslúžilo na to, aby dvojKeatonovci mohli predviesť svoju postavu vo všetkých jej základných znakoch a charakteristikách. Aby sme si ich výkony na javisku mohli porovnať s filmovým výkonom skutočného Keatona – veľká trampolína sa v závere zmenila na premietacie plátno s ukážkami z jeho grotesiek, piesne spolu s choreografiami pripomínali divadelnú atmosféru jeho hereckých začiatkov, kostýmy konkretizovali rôzne obdobia jeho života atď. Navyše – neodmysliteľní hudobníci na scéne a živý spev – to všetko prispelo k celkovému pozitívnemu zážitku. Je veľa alebo málo ohodnotiť inscenáciu kategóriami ako príjemný, milý, ľudský, povzbudzujúci atď.? Pre mňa veľa, pretože som mala možnosť v pokojnej a divadelnej veľmi priaznivej atmosfére aj uvažovať. Nad pominuteľnosťou nielen slávy, ale aj o trápení, ktoré spôsobuje. Veď divadelný duch je taký – nakoniec vždy obrátený tvárou k človeku… (Dagmar Inštitorisová: Sláva je cesta hore, dolu…, Pravda, 3. decembra 2014 ) Hodnotenie Pravdy: 5/5