Ďalšie ohlasy

⍌ Vaše umenie je úžasné, nadčasové a nepozná hranice. Videla som Vašu hru Zmiešaná štvorhra a po jej vzhliadnutí som to vtesnala do týchto slov: Božská komédia.  Dante by bol nadšený, že na Slovensku je divadlo na jeho spôsob, čo vie pohnúť srdcom každého… Mgr. Eva Šilhárová, Pezinok

⍌ V prvom rade bez akýchkoľvek umelých superlatívov musím, pán Štepka, opäť dôrazne vyzdvihnúť Váš energetický vklad a chuť, s akou vždy vy​stúpite na javisko. Máte dar od Boha zapaľ​ovať! Zapálite diváka a ten​ potom dosť dlho takpovediac horí. Raz sa zamyslí, potom zase plače od smiechu (to je to, čo podľa mňa mnohým divadlám dnes chýba). Smejeme sa, akí sme smiešni. Tak milo smiešni… Ako potrebujeme niečo znamenať a aké smiešne veci sme pre to ochotní konať. V Lás-ka-ní 2 píšete v úlohe Bystríka Lásku anonymy… Mám susedu, ktorá žije podo mnou. Tri roky je ochotná búchať si do vlastného stropu, aby mi dala najavo nespokojnosť s tým, že som v byte a dokonca v ňom kráčam… Namiesto toho, aby raz vyšla hore po schodoch a poriadne mi vynadala. S Vaším písaním zákerných anonym​ov ste mi ju v mnohom vyobrazili. Vlastne už sa ​mi na ňu ​ani nedá hnevať. Veľmi ma oslovila Gabika Mihalčínová-Marcinková, ktorá reagovala v každej situácii veľmi pozorne a citlivo, bola nesmierne vtipná, jej „podarené“ číslo voľnej disciplíny v rámci príprav na Miss sympatia bolo kreatívne a komické​! Capandov sektársky príchod a bludy, ktorými opantal celú rodinu, dokonca aj zarytého Bystríka Lásku, boli pre mňa obrazom dnešnej doby. Taká malá vražda ľudskosti a veľký objav pravdy o našej bezbrehej zištnosti a tak trošku krutosti v každom z nás. Je to humorné a vážne zároveň. Matka, ktorá žije v naivných predstavách, večne nespokojná a nenaplnená. Bystrík Láska, nie zlý, ale v tom istom duchu ako žena. Dcéra túžiaca sa vymaniť spod nadvlády všednosti, jednoduchá, netrpezlivá. Capanda, šikovný podliak; nemusí byť ani extrémne inteligentný, aby ich dostal na lacné nádeje a zvody. Potešili ma aj vtipné komentáre pani Kolníkovej, starej mamy Láskovej, ktorá je už dnes v úlohe toho dobroprajného ducha. Je úžasné vidieť a zažiť, že je stále tu a dohliada na Vás. Veľmi som sa bavila. Musím však povedať, že viac ako réžia ma oslovil scenár tejto inscenácie. Veľmi šikovne a vtipne napísaný a aj v tom ste, pán Štepka, nenahraditeľný! Dostali ste od Boha nesmierny dar. Lás-ka-nie 2 považujem za veľmi vydarený titul a prajem vám s ním ešte veľa repríz! Ďakujem, že sa vždy po návšteve Vášho divadla dokážem pozrieť na život s oveľa väčším nadhľadom. Ivana Kučerová, Bratislava

⍌ To nemá chybu –  bolo famózne, neskutočne skvelé predstavenie, plné humoru, ale nie prvoplánového,  mnohých krásnych obrazov na malej ploche, kulís, hudby. Všetko do seba nádherne zapadalo, boli ste mimoriadne presvedčiví. Pán Štepka, prepáčte, ale u nás doma sa traduje veta –  Štepka zahrá aj obložený chlebíček… Opäť ste nesklamali, ste úchvatný, ste proste frajer. Najradšej by som na Vaše predstavenia chodila s perom a zapisovala si Vaše trefné hlášky. Pri poslednej vete hry mi vyhŕkli aj slzy…. Eva Babejová, Pezinok

⍌ Niekedy potrebujeme vidieť svet bez každodennej optiky. Trochu bilancovať o všetkom prežitom. Potrebujeme zacítiť závan nostalgie, nájsť pochopenie v spomienkach, získať odpustenie od dní uplynulých. To nás hra To nemá chybu učí. Nie sme tu predsa iba na to, aby sme svoj život iba odžili. Je krásne, ak má človek zajtrajšok. A ešte krajšie, ak máme možnosť v spomienkach navrátiť sa do dní, ktoré uplynuli, myslieť na ľudí, ktorí odišli… lebo vďaka tejto súhre všetkých momentov života, všetkých ľudí nášho života, sme tým, kým sme. Denisa Sabová, Hlohovec

List z Bánoviec

Milí radošinci a pán Štepka, jedno velikánske poďakovanie za všetko, čo ste Vy a Vaše Radošinské naivné divadlo vytvorili počas pol storočia pre nás ešte naivnejších divákov! Ste pre nás dúhou v tomto čierno-čiernom svete a naivne nás ubezpečujete, že aj takýto svet môže byť občas plný jasných farieb a nádeje. Pravidelne navštevujeme Vaše predstavenia a nikdy – a keď píšem nikdy, tak myslím nikdy – ste nás nesklamali!  Počas uplynulých dní sme mali možnosť vidieť  v našich  verejnoprávnych, ba dokonca aj vo verejno-neprávnych televíznych staniciach nám pripomenuli, že naši radošinci majú už päťdesiat rokov! Len tak medzi nami, na to, koľko bolo voľného času a koľko bolo v televízii programu nepozerateľného, by si radošinci zaslúžili priestoru podstatne viac. A nielen vtedy, keď oslavujú niečo také, čo dokázali v týchto zemepisných šírkach len Gott, Olympic, Večerníček a GBS! To že „pán Štepka vidí vo svojich hrách nielen za roh, ale až za tri rohy“, je neuveriteľne pravdivé a zaujímalo by ma, ako to dokážete? Nech si spätne pozrieme ktorúkoľvek hru, vždy v nej hovoríte o tom, čo sa deje práve teraz! Občas sa pristihnem pri myšlienke, že vo Vašich očiach vidieť aj to, čo bude zajtra! Pani Abrahámová  rozdelila priaznivcov RND do troch skupín. My Vás síce nemilujeme päťdesiat rokov, keď ste začínali, mali sme 3 či 2 roky, a to ešte nešlo. Máme Vás však tak radi, že pravidelne každý večer si s Vami „líhame do postele“! Moja manželka sa netají tým, že s Vami pán Štepka „zaspáva“ častejšie, ako so mnou! Zaspáva sa s Vami naozaj krásne! Má to ale jeden problém – zatiaľ čo úvodné pasáže Vašich hier vieme naspamäť, závery priveľmi neovládame! Veľmi nás potešilo, že sme mohli vidieť a prostredníctvom obrazovky spoznať Vašu najbližšiu rodinu a tešíme sa, že vnúčik čo nevidieť zúročí divadelný talent, ktorý zdedil po Vás. Na chvíľu sme sa ocitli aj v priestoroch, kde vznikajú tie nádherné myšlienky a nápady, teda vo Vašej pracovni. Mňa osobne zaujal model bicykla na stole a koza pred televízorom! A nemajte mi to, prosím, za zlé, ale pre nás platí veta: Radošinci, to je Štepka! Pri všetkej úcte k tomu dlhému zástupu hercov, ktorí v RND pôsobil!! Keďže sme obaja učitelia, veľmi nás teší Vaše konštatovanie, že RND mladne tak, ako mladne jeho publikum. Mohla by to byť veľmi dobrá správa pre našu slovenskú budúcnosť. Žiaľ, zlou správou práve pre ňu je skutočnosť, že opäť nekandidujete za prezidenta Slovenska! Opäť ich tam tých hore nebude mať kto vyhrešiť! Som presvedčený, že by sa zvýšila volebná účasť a mali by sme konečne prezidenta, na ktorého by sme boli hrdí!!! Som tiež  však presvedčený aj o tom, že Vám je v RND lepšie, ako by Vám bolo u Grassalkoviča. Na záver mi dovoľte použiť jednu krásnu myšlienku z Vašej krásnej hry Loď svet. „Čo je snom každého Slováka?!…“ Ja budem parafrázovať a pýtam sa: „Čo je snom každého oddaného diváka RND? Snom každého oddaného diváka RND je porozprávať sa s pánom Štepkom!“ Dlhé roky nás učíte, aké dôležité a krásne je mať sny. Vedieť a môcť si ich vysnívať, tešiť sa občas z ich naplnenia a väčšinou ich iba potichučky odkladať do šuplíka s označením Nesplnené. A aj tento môj  a náš sen o stretnutí sa s Vami nech už dopadne tak, či onak vnímame ako dar. Dar od Vás, lebo ste, a my tu stále môžeme byť s Vami! S pozdravom Daniel a Betka Bakytovci, Bánovce nad Bebravou

Radošinci sa stali exponátmi. Žijúcimi a živými

Doménou radošincov je už päťdesiat rokov divadelná scéna. Môžeme  ich  však počuť i z rozhlasového éteru, prihovárajú  sa nám z filmového plátna či televíznej obrazovky a obohatili aj naše knižné police. Radošinské naivné divadlo a jeho protagonisti  sa  v týchto dňoch vďaka Divadelnému ústavu ocitli v netradičnej role a na neobvyklom mieste.  Pri príležitosti 50. výročia vzniku divadla sa stali výstavnými exponátmi.
Na výstave v bratislavskej Umeleckej besede návštevníka príjemne oveje závan histórie jedinečného divadelného telesa. Prostredníctvom fotografií, plagátov a ďalších dobových dokumentov približuje vznik, umeleckú i životnú púť RND skrz-naskrz piatimi desaťročiami.  Od čias, keď hralo  pre 32 divákov až po dnešok, keď môže s hrdosťou a zároveň s príslovečnou pokorou hlásiť, že jeho predstavenia (nezadržateľne sa blížiace k cifre 9-tisíc) videli už približne tri milióny ľudí od Radošiny  po Sydney.
Divadlo ako živý organizmus prešlo vlastným i spoločenským  vývojom. Zažilo zlaté šesťdesiate roky, normalizačné sedemdesiate (u RND aj internátno-azylové), rozpačité a  kvasiace  osemdesiate , finišujúce  revolučno-euforickými udalosťami a pokračujúce vytriezvejúcimi rokmi a desaťročiami.
RND sa vždy  snažilo kráčať s dobou (a zavše ju aj myšlienkovo predbehlo), bránilo sa však módnym výstrelkom či trendom a pokúšalo  sa ísť vlastnou cestou navzdory prekážkam, polenám, výmoľom či iným nástrahám. Usilovalo sa získať si diváka, ale nikdy mu nenadbiehalo. Túžilo byť moderné, ale nie ohurujúce. „Iba“ také, ktoré chce viesť dialóg s publikom.
Aj prostredníctvom prehľadných a vkusných výstavných panelov radošinci  oslovujú ľudí, tentoraz zväčša „rozprávajú“  o sebe, ale nie sú zahľadení do seba. Pozývajú vás na Cestu človečinou, ako organizátori výstavu nazvali.
Stali  sa exponátmi, ale stále žijú, neprežívajú. Sú tu. Tak, ako to konštatoval Stanislav Štepka v jeho najnovšej knižke Predpoveď na zajtra, ktorú  v týchto dňoch vydal Divadelný ústav v Bratislave. Okrem rozhovoru s autorom obsahuje aj literárne predlohy dvoch hier z repertoáru RND Polooblačno a Sčista-jasna. Tá druhá bude mať v decembri divadelnú premiéru. Ďalší dôkaz, že radošinci sú stále medzi nami a majú čo povedať.
—————————————————————————————(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

Vo finišujúcej 50. sezóne: O láske, víne a pravde

Päťdesiat rokov s uchom na vašom srdci. Takéto motto zasvietilo počas jubilejnej sezóny RND v záhlaví oficiálnej webstránky tejto divadelnej inštitúcie. Stanislav Štepka už päť desaťročí pozorne počúva a zaznamenáva ľudské príbehy, a práve tak dlho ich poslucháčom a divákom servíruje v divadelnom (ale aj v rozhlasovom, televíznom , filmovom i knižnom)balení. Cítiť z nich tlkot srdca, pulz života v rôznych podobenstvách. O tom, že sa mu ich darí stvárňovať majstrovsky – aj s pomocou ďalších šikovných a talentovaných ľudí, ktorými sa obklopuje svedčia vypredané sály od Bratislavy po Michalovce, ale aj za našimi hranicami.

Chýrne radošinské víno doputovalo až na britský kráľovský stôl a RND sa tiež vydalo na cesty za divákom do mnohých kútov Slovenska i sveta. Majú čosi spoločné. Nechýba im farba, chuť, vôňa, obveseľujú ducha i myseľ. A sú značkou kvality. Nepochybne aj preto, že sú pripravované precízne, profesionálne, so všetkými potrebnými ingredienciami, s trpezlivosťou, vytrvalosťou a predovšetkým s láskou.

A ak sa hovorí, že vo víne je pravda, tak kusisko z nej nachádzame aj v predstaveniach RND. Štepkovské

Autor hier dobre vie, že na svete nie je nič iba biele či čierne, že humor a smútok sú ako vlastní bratia, stoja tak blízo seba, a pritom sú také odlišné až sú si podobné a hranica medzi nimi takmer nepostrehnuteľná ako v Schengenskom priestore. Aj preto tie smutno-smiešne príbehy, zavše s trpkými plodmi. Divák si ich rád odtrháva z umeleckej záhrady RND, ktorá ako žírna pôda zväčša zarodí dvakrát do roka. V jubilejnej sezóne to boli Polooblačno a Jááánošííík po tristo rokoch. S nádychom minulosti, ale aj dnešnými očami, dozreli do šťavnatej podoby. Diváci si na nich pochutnávajú a netrpezlivo čakajú, čo sa urodí v budúcej sezóne.

Ako dobrí hospodári už v RND zasiate majú…

————————————————————————————–(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

Divadelná noc trvala päťdesiat rokov

Kým Čingiz Ajtmatov napísal román Deň dlhší ako ľudský vek, Stanislav Štepka predstavil divákom v rámci Noci divadiel svoju najnovšiu hru s názvom Polooblačno, o prvých päťdesiatich rokoch minulého storočia, dva týždne pred jej uvedením na scéne RND.

Nielenže ju prečítal a pritom sa sugestívne vžíval do jednotlivých postáv, ale zároveň sa aj pozastavil pri nich a ich príbehoch. Prevažná väčšina je totiž autentická, tak osoby ako aj príbehy, ktoré sa stali jeho rodákom z Radošiny a okolia, dokonca najbližšej rodine. V pozadí ich osudov sa vynárajú priam osudové dobové udalosti prvej polovice uplynulého storočia. Napriek tomu, že viaceré z nich sú smutné až tragické, nechýba príslovečný štepkovský humor, hoci aj prerážajúci cez slzy.

Radošinský javiskový film ozvláštnia aj pesničky Juraja Haška, ktoré v podaní takmer všetkých účinkujúcich, zazneli aj počas Noci divadiel. A všetko nasvedčuje tomu, že hudba (tentoraz prevažne na ľudové motívy) bude rovnocenným partnerom textu a výrazne prispeje k vystihnutiu dobovej atmosféry.

V hre Polooblačno sa predstavia aj štyri nové a mladé tváre RND, ktoré počas Noci stihli predviesť svoje spevácke schopnosti – a vo veľmi sľubnom svetle. Teraz budeme zvedaví aj na ich herecké. Hoci Stanislav Štepka hovorí, že prečítanú literárnu predlohu značne ,preoral´ tvorivý proces pri skúšaní a dotváraní hry, o jednom sme presvedčení bez ohľadu na konečnú podobu: stvárnenie bude jedinečné!

Počas Noci divadiel zaspievalo aj kvarteto hercov z amatérskeho divadelného súboru z Radošiny Hlavina, a treba dodať, že si počínalo veľmi profesionálne.

Hoci bez kostýmov a divadelných rekvizít, Noc divadiel v Radošinskom naivnom divadle s pamätným dátumom sedemnásty november bola vskutku farbistá a bohatá.

————————————————————————————–(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

Tak sa nám tí radošinci pekne zoradili na polici. Kronika komika, momentálne už päťzväzková, je príbehom Radošinského naivného divadla od jeho stvorenia až po dobu, ktorú žijeme. Príbehom mimoriadne úspešného a jedinečného, čochvíľa päťdesiatročného divadelného telesa. RND je vlastne viac ako divadlo, je to spoločenský úkaz. Preto si zaslúži, aby malo aj takúto košatú knižnú podobu.

Radošinská „Biblia“ je rozprávanie nielen o divadle, či súhrn literárnych textov jednotlivých hier RND. Ponúka čosi viac. Životnú filozofiu, nazeranie na svet, vlastnú poetiku. Z Kroniky pulzuje život - nielen divadelný, ale i ten okolo nás i v nás, odľahčený smutno-smiešnym humorom. Zároveň sa transformuje na fragmenty doby a je popretkávaná vtipnými i múdrymi myšlienkami. V každej knižke by malo byť aspoň zrnko životnej múdrosti a Kronika komika ponúka viacero kláskov zrelých na žatvu ducha.

„Kráčať po doskách, ktoré znamenajú svet… A liečiť smiechom choré svety ľudských bied… Byť kvapka a byť more, inej cesty niet…“ Takto si zaspieval kronikár Stanislav Štepka v pesničke Komediant z hry Kam na to chodíme. Slová vystihujúce cestu a poslanie RND, ktoré si zvolilo už pred polstoročím a zostalo mu verné (nenechalo sa zlákať supermodernými metódami šokovania divákov) doteraz.

Našťastie, radošinský príbeh stále nestráca dej ani dych. Konečná je pre radošincov (dúfajme) v nedohľadne. A do každodennej kroniky pribúdajú ďalšie stránky. A tak možno ešte niekedy v budúcnosti na knižných pultoch opäť poteší diváka-čitateľa ďalšie pokračovanie Kroniky, aspoň tak, ako potešilo doterajších päť zväzkov. Hoci Stanislav Štepka sa dušuje, že jeho kronikárske dielo je zavŕšené. Ale do toho snáď ešte niečo povedia aj fanúšikovia RND, ktorých je stále dosť.

————————————————————————————–(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

 

Kremnické gagy sú (tak trochu) aj radošinské

V Uličke slávnych nosov v Kremnici majú svoje miesto aj plastiky tvárí Jána Melkoviča a Kataríny Kolníkovej. Radošinské naivné divadlo v minulosti aj s nimi prichádzalo na festival humoru a satiry Kremnické gagy, kde to bolo (a je) pri každej návšteve či vystúpení radošincov cítiť predovšetkým humorom a človečinou. Z javiska na najrôznejších pódiách Gagov, ale aj z filmového plátna, sa slovom i pesničkami už roky prihovárajú divákom a nechýbali ani na ostatnom ročníku festivalu dobrej nálady. A opäť bolo potešenie na oboch stranách.V poslednú augustovú sobotu 2012 sa na malom nádvorí za domom Jána Levoslava Bellu v Kremnici premietal film … a já, Katarína Kolníková. Ľudia v prítmí horúceho letného večera si prostredníctvom filmových políčok mohli poskladať mozaiku života legendárnej protagonistky RND. Emotívna výpoveď tvorcov a protagonistov filmu prenikla počas 52 minút pod kožu obecenstva – od smiechu (aj cez slzy) až po teplý smútok. Obďaleč akoby svojimi šibalskými očami všetko úchytkom sledovala Katarína Kolníková. Možno (alebo celkom určite) sa aj spolu s prítomnými divákmi zavše pousmiala i vyronila nejakú tú slzu, ktorú však zahalila tma.„Mama, uspi nás rozprávkou skôr ako zaspím, nech vyhrá dobré nad zlým…“ Týmito slovami nádhernej pesničky Mama sa končí filmová úvaha o Kataríne Kolníkovej. Žiaľ, život nie je iba krásnou rozprávkou, v ktorej víťazí dobro nad zlým. Aj preto tu musí byť humor, tento liek na bôľ, ktorý pohladí i pobaví a navyše nemá vedľajšie účinky. Gagy ho každoročne počas troch dní v megadávkach produkujú. A nechýbajú v nich ani radošinské ingrediencie. Diváci si aj tohto roku vzali v Kremnici nejaké pilulky značky RND, ktoré nedvihli tlak, ale náladu. A tak neviem, či by nemali radošinci ,spadať´ skôr pod zdravotníctvo ako kultúru.

—————————————————————————————(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

Radošinci v 49. sezóne:

Zdolali osemtisícovku, nedívajú sa však zvysoka

Čo stihli radošinci v uplynulej sezóne? Vezmime si to podľa ročných období. Na jeseň Len tak prišli. S rovnomennou hrou, ktorá – ako sa ukázalo – zaťala do živého. Komédia aj s prvkami satiry obnažila praktiky a charaktery (či skôr bezcharakternosť) všemocných papalášov, akých nájdeme roztrúsených po celej krajine. Tvorcom sa to podarilo tak presvedčivo, až mali diváci v rôznych slovenských mestách a mestečkách, kam RND s touto hrou zavítalo, nutkavý pocit položiť si otázku: preboha, nie je to práve o tých našich? Neprišli len radošinci, ale aj ich verní diváci – na túto hru počas sezóny viac ako stokrát.

V zime k nám zavítala Katarína Kolníková. V hranom dokumente … a já, Katarína Kolníková predstavil režisér Juraj Štepka v autorskej spolupráci so Stanislavom Štepkom bývalú prvú dámu Radošinského naivného divadla. Sugestívna filmová výpoveď, ktorá citlivo nazrela aj do doposiaľ menej známych i celkom neznámych peripetií súkromného života herečky, našla priaznivý ohlas medzi divákmi.

Na jar – vlastne už na záver sezóny – mali premiéru Šťastné konce. Ľudské príbehy o láske pretavené do smutno-smiešnych kreácií vniesli do sŕdc divákov teplo bez ohľadu na ročné obdobie.

RND priviedlo v uplynulej sezóne na javisko nové i staronové tváre. Pre mňa bol objavom sezóny Martin Škoda, ktorého Stanislav Štepka vytiahol z ochotníckeho súboru Hlavina z Radošiny. Zahral si dve významné postavy – v Len tak prišli a v Šťastných koncoch. Zhostil sa ich na výbornú. So Štepkom neuveriteľne ladia, možno sa na doskách RND rodí nová komická dvojica…

Potešili však aj návraty staronových tvárí. Pani herečka Zuzana Kronerová sa opäť zjavila v hre RND po troch desaťročiach a Anikó Vargová po pár rokoch. V clivej komédii Šťastné konce alternujú postavu Emy a možno bez akýchkoľvek rozpakov napísať, že to bola šťastná voľba.

Radošinci v 49. sezóne už prekonali aj osemtisícovku (repríz) a stúpajú vyššie. Stanislav Štepka ako skúsený šerpa priam s buldodžou vytrvalosťou zakaždým dovedie svoj tím bezpečne až na vrchol – k divákovi. Cestičky k nemu pozná dôverne, a čo je tuším rovnako dôležité, nikdy sa neho nedíva zvysoka.

————————————————————————————–(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

Prišla k nám sviatočná Katarína Kolníková

Krátko po tom, ako sme si rozbalili vianočné darčeky, prišiel z televíznej obrazovky pre mnohých z nás ešte jeden darčekový bonus – Katarína Kolníková. V hranom dokumente …a já, Katarína Kolníková predstavil režisér Juraj Štepka v autorskej spolupráci so Stanislavom Štepkom bývalú prvú dámu Radošinského naivného divadla v doposiaľ málo poznaných, ba pre širokú verejnosť i v úplne neznámych polohách. Hlboko a pritom citlivo prenikli aj do súkromia ťažko skúšanej ženy, ktorá našla ten najúčinnejší liek na životné trápenia a bôľ v divadle. Tam si žila svoj druhý život (áno, nehrala, ale žila) na jej radosť, ale aj publika. Desaťročia bola nielen tvárou, ale najmä dušou RND. Inšpiračným zdrojom pre autora divadla, a tým pádom aj spolutvorkyňou poetiky radošincov. Na divadelných doskách rozdala veľa lásky a obecenstvo ju milovalo. Mohla prísť na javisko hoci aj v prítmí a rozžiarila ho naplno. Diváci ju nemuseli ani vidieť a vedeli, že je to ona. Cítili ju. Prostú, a pritom charizmatickú. Dokázala divákov rozosmiať i vohnať im slzy do očí. A to nie je málo. Filmový hraný dokument o Kataríne Kolníkovej je silným, emotívnym, až dojímavým príbehom o človeku, herečke i dobe, v ktorej žila. Správou nielen o jej ľudskom osude a peripetiách, ale aj o uplynulom storočí, takom pestrom a plnom protikladov. Autorom filmu sa to všetko podarilo zachytiť v dynamickej výpovedi i strihu. Poňali ho ako úvahu a ponúkli aj nám ostatným dosť priestoru na uvažovanie, a to nielen v čase vianočnom. O životných križovatkách a bolestiach, ktoré zavše diktuje neúprosný osud. Vyhnúť sa mu nedá, ale zároveň aj v tých najneutešenejších situáciách a časoch sa dá bojovať s jeho nepriazňou. Len treba nájsť v sebe silu a spôsob. To všetko Katarína Kolníková dokázala. A o tom je vlastne tento príbeh.

————————————————————————————–(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)