Recenzie Jááánošííík po tristo rokoch
Jánošík je tristo rokov mŕtvy. A predsa živý
Habemus Jááánošííík! Už tretíkrát mohli radostne zvolať radošinci a ich stúpenci. Slovenský národný či náhodný hrdina Juraj Jánošík je síce už tristo rokov po smrti, ale na javisku RND mu tvorcovia opäť vdýchli život. A Jááánošííík je živý až-až. S pôvodnými textami Stanislava Štepku, ale aj viacerými aktualizáciami a v novom hudobnom, dramaturgickom, scénickom i režijnom šate, ktorý mu vskutku pristane.
Staronová hra má prvky divadla klasického, hudobného, kabaretného . Mohli by sme ju označiť za kabaretnú revue. Je to gejzír scénok, rezkých pesničiek i sprievodného slova, ktorý priam unáša diváka. A ten je z toho unesený. Autorsko-režisérska úzka spolupráca Stanislava Štepku a Juraja Nvotu priniesla ovocie. Podarilo sa im nájsť správne proporcie toho, ako nenarušiť celistvosť pôvodného textu a zároveň obohatiť hru o nové pasáže, ktoré by reflektovali uplynutie času od uvedenia prvého Jááánošíííka. To všetko nenásilnou formou, a tak mohlo vzniknúť vyvážené, dynamické a humorné jánošíkovské retro.
K starej dobrej literárnej predlohe pribudli ďalšie vtipné texty a momenty, ktoré posúvajú hru ďalej – do prítomnosti. ,Mluvící´ Jánošík vracajúci sa z pražských štúdií, mrazivá ponuka na spoluprácu od vrchnosti, stavajúca ho pred dilemu straty života alebo charakteru s narážkou na praktiky eštebákov, zmodernizovaný ,ekoaktivista´ Uhorčík a jeho monológ vyvolávajúci salvy smiechu s vtipnými hrami so slovíčkami, návšteva otca Jánošíka z neba a opis tamojších pomerov so zreteľom na Slovákov… To všetko iba podčiarkuje plnokrvnosť nového Jááánošíííka.
Autor si kladie otázku, či nám vôbec treba hrdinov. Každopádne, mala ich každá doba. Ak si ich nevytvoril ľud, tak vyrobila mocenská mašinéria. „Pribúda hrdinov, ubúda ľudí.´ Iba v štyroch slovách dokonale vystihol Stanislav Štepka práve v Jááánošíííkovi spred 43 rokov absurditu vojen a trpké až cynické poslanie ich hrdinov. Iný totalitný režim si zase vyfabrikoval hrdinov na svoj obraz so slizkou ideologickou nálepkou socialistickej práce. Nuž, o hrdinov či kvázihrdinov veru u nás nikdy nebola núdza.
Juraj Jánošík, tento zbojník údajne so sociálnym cítením, alebo ak by sme mali použiť súčasnú terminológiu – sponzor chudobných – skončil, ako je známe, na šibenici. Ak by sa ocitol v dnešných časoch, asi by mu valaška vypadla z ruky, keby videl, koľkí ho so svojimi zbojstvami tromfli. Na rozdiel od neho sa im však ani vlások na hlave neskriví. Ale to už je iná téma.
Myšlienka skompletizovať jánošíkovský hetrik v podaní RND rozhodne nebola na zahodenie. Tretí jááánošíííkovský gól, ktorý ,padol´ po tristo rokoch od jeho smrti je z kategórie parádnych. Určite poteší aj tých, ktorí boli odchovaní na tom prvom a sme presvedčení, že si získa aj tretiu generáciu svojich priaznivcov a obdivovateľov.
(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)
Vinš!
Stanislav Štepka a jeho
Jááánošííík po tristo rokoch
Treba to povedať hneď na začiatku: Stanislav Štepka, alebo presnejšie jeho dramatické a divadelné dielo, patrí k tomu najlepšiemu, čo tu od vôbec vzniku slovenského divadla máme. Nech nikto s istotou nehovorí, že napríklad Chalupka či Palárik boli lepší, že Tajovský bol oproti nemu dramatickejší, Stodola či Barč-Ivan že boli autori významnejší, pretože dominantne literárni, kým Štepka je „iba“ divadelník, siahajúci po méte byť hlásnikom obyčajného Slováka. Karvaš sa s odstupom času vidí stále viac schematický a Bukovčan priúzko vymedzený. Štepka s jeho molièrovským osudom – je to predsa principál na čele vlastnej (takmer bez prestania) kočujúcej skupiny, ktorej je autorom komédií aj hercom v jednej osobe – je naozaj výnimočným zjavom nášho divadla. Oponent povie, že Štepka je primálo dramatický (ale v 20. storočí predsa ubúdalo „klasických“ dramatikov), že jeho divadelné posolstvá sú pozitívne (toto dnes už vari naozaj bude niekomu aj chyba…), že je tematicky národný, a to viac ako nadnárodný (aj toto tu pre niektorých bude asi neprekonateľný nedostatok) a že jeho divadelný štýl je naivný (tento štýl si zvolil sám a zámerne).
Stanislav Štepka vie naozaj udrieť na správnu strunu. Už roku 1970 mal premiéru jeho prvý Jááánošííík, a vtedy to bolo presne to, čo od neho diváci očakávali. Spresnime, čo myslíme tým: „jeho diváci“. Radošinské naivné divadlo je z mála divadiel, čo majú už desaťročia plné hľadisko – azda ani Národné mu nemôže vyťaženosťou sedadiel konkurovať. Radošinci majú teraz 50 rokov od založenia, SND bude mať zanedlho 100 – aký je to rozdiel? Samozrejme, RND a SND nemožno iba tak porovnávať, ale predsa, aké vrcholy divadelného umenia sme tu mali za uplynulé desaťročia? Áno, dosiahli ich aj SND aj RND.
Jááánošííík sa od roku 1970 hral dlho. Stanislav Štepka aj Milan Markovič si tam urobili nehynúcu povesť. Aj Katarína Kolníková a ďalší. Hralo sa veľa rokov, až sa napokon dohralo. No nezabudlo sa naň a tridsať rokov po premiére ho, zasa s veľkým úspechom, s pozmeneným obsadením, znova uviedli (bolo to roku 2000). Vtedy išlo Štepkovi o pripomenutie jedného z jeho najúspešnejších repertoárových kusov, o obnovenú verziu, ale nadväzujúcu na pôvodnú. Bol to dar divadla tým verným divákom, čo nezabudli, ale bol to aj objav pre tých, čo dorastali neskôr.
A dnes tu máme opäť radošinskú premiéru – Jááánošííík po tristo rokoch (22. a 23. marca 2013). Nie, teraz neuplynuli práve tri storočia od premiéry, Štepkovi a jeho divadlu nejde o pripomínanie vydarenej starej inscenácie. V roku 2013 ide štepkovcom o pravého Jura Jánošíka, národného hrdinu. Lebo ten má práve trojsté výročie od smrti na šibenici. Dobre, že si ho radošinci pripomenuli touto inscenáciou. Po sérii postpubertálnych výkonov niektorých našich publicistov, ktorí sa na trojsté výročie čisto a zaiste aj mravne dištancovali po novinách a časopisoch od zbojníka, urobil Štepka gesto naopak – so svojim hercami si ho osvojil, prihlásil sa k nemu. Veď naozaj, prečo by sme sa mali zaňho hanbiť? Či sa iní hanbia za svojich krvilačných kráľov, za dobyvačné vojská, za rabovania vedené ich národnými hrdinami, raz v mene kráľa, potom cisára, cára a raz v mene stavov či ľudu? Nie – iní im stavajú pomníky. Koľko ľudí však dal povraždiť, napríklad na sneme v Onóde, František II. Rákoci, v radoch ktorého bojoval aj náš Juro? Jánošík bol zbojník – to dobre vieme – ale historické dokumenty z výsluchov dokazujú, že počas svojho zbojníčenia naozaj nikoho nezabil a že bral bohatým a rozdával chudobným (a nielen im…). Skôr by sme mali porozmýšľať, čo z neho a jeho legendy v nás zostalo, prečo sme si ho, práve jeho tak dobre zapamätali?
Štepka Jánošíka prijíma ako model slovenského človeka s jeho možno peknými, ale aj smiešnymi zvykmi. Je to sýty, plnokrvný, živý, obsažný hrdina, ktorý Štepkovi stál za autorskú pozornosť (alternuje ho buď Svätopluk Malachovský alebo Mojmír Caban). Samozrejme, ako je to u radošincov zvykom – pozornosť satirickú, kritickú. Štepka má legendy o Jánošíkovi rád. Vidíme, že so zbojníkom sympatizuje, ale práve preto ho podrobuje aj svojej autorskej optike, ukazuje jeho odvrátenú tvár, aj sa z neho vysmieva, dobrosrdečne ho berie na posmech a vyrypuje doňho. Keď robí Agnieszka Holland so svojou dcérou Kasiou Adamik film o Jánošíkovi, vie ním i opovrhovať a byť k nemu zlá, keď robí to isté Štepka, tak ho miluje, hoci aj posmešne.
Jááánošííík po tristo rokoch je nová inscenácia. Aj keď zdedila veľa z prvej i druhej verzie, má jednu naozaj novú podobu – je výrazne aktualizačná. Už nie iba v metaforách, ako v prvej verzii, ale celkom adresne, niekedy až novinovo. Štepka vložil do svojho starého textu celkom súčasné motívy, ktoré tu neraz až dominujú. Napríklad pripísal problematiku elektronického odpočúvania, robí rôzne narážky a pripomienky na parlamentné sváry a na nepodarených politikov, ale glosuje aj stále živé slovensko-maďarské rozpory a slovensko-české falše. Jááánošííík po tristo rokoch už naozaj nie je hra o bývalom zbojníkovi, ktorý nám priveľmi pripomína dnešok, ale je to hra priamo o súčasných zbojstvách, ktoré prekročili limity slušnosti a poslali legendárneho hrdinu na lavicu zaslúžilých, ktorí sa vo svojich časoch ešte dokonca držali morálky. Štepka zistil, že ten tristoročný terchovský rodák je vlastne čistejší, hoci aj zbojník, od súčasných zbojstiev, ktoré sa nám dejú každodenne „v priamom televíznom prenose.“ To, čo je na starom hrdinovi dobré, to je dávne a ešte nepokazené, a to, čo je na ňom zlé, to sa prichádza z nášho každodenného života.
Radošinské naivné divadlo má päťdesiate výročie – a nemožno mu pritom vinšovať lepšie, ako na tomto predstavení.
(Miloš Mistrík, teatrológ, písané pre RND REVUE č. 21, 2013)
Jááánošííík po tristo rokoch
Správa o hrdinovi alebo Hra na hrdinu
Láskavý humor prýštiaci z Radošinského naivného divadla, tkvejúci v stotožnení sa s dušou, mysľou a konaním slovenského človeka, pohládza, rozosmieva, aj vychováva. Nevtieravo nabáda zabávajúcich sa súkmeňovcov reflektovať stav kultúry a kultúrnosti národa, starším načiera do pamäte, mladších sa usiluje vyprovokovať myslieť.
Nie inak, ba možno nástojčivejšie, sa táto poetická provokácia rinie z ostatnej inscenácie Jááánošíííka. Zámerne volím spisovné slovo „ostatnej“, keďže tretie inscenovanie tejto hry Stanislava Štepku je nabité potenciálom permanentnej aktualizácie. Hoci protagonistom tohto spracovania je Jánošík senior, je to presne ten hrdina, ktorý sprevádza našu kultúru dlhé tri storočia, ktorý zosobňuje romantickú túžbu národa víťaziť, premáhať biedu, prekonávať krivdu. Jánošíkovská legenda, vinúca sa slovenskými kultúrnymi statkami, si našla svoju vývojovú líniu aj v živote samotného legendárneho divadla; čo môže signalizovať zámer (snáď spočiatku nečakaný), ale jednako sa dá z neho prečítať určitá paralela. Sám autor, tiež ako národný hrdina, uvádza hru ako legendu, ako príbeh o príbehu, ako spomienku, spomínanie. Aj rekvizity, sedem písmen mena titulného hrdinu, sú prioritne určené na pripomenutie legendárnej hry, avšak vďaka dômyselnému využitiu rozohrávajú samostatný, novší príbeh o rodinnom zázemí, otcovom odkaze synovi a matkinom očakávaní pýchy zo syna – hrdinu. Inscenovať Jánošíka po tristo rokoch (reálne výročie Jánošíkovej popravy) ako kabaret je presným vyjadrením autorskej optiky na mýtus o hrdinovi. Neodmysliteľná súčasť oného žánru – hudba – nie je doplnkom, ale dominantným prvkom, najmä v prvej časti hry, v ktorej sa rozbaľujú spomienky a pozvoľna začína sľubovať fabulu. Podtitul hry zároveň signalizuje tituly častí: Správa o hrdinovi, rozsiahly prológ; počas neho sa rozprávač priebežne prerodí na hrdinu, na odbojného slovenského otca, inak obyčajného smrteľníka, ktorý – takmer obyčajne – z tohto sveta aj zíde. Príchodom Jánošíka juniora zo štúdií začína Hra na hrdinu. V nej sa odohráva konflikt medzi zafixovanou tradíciou o mýte hrdinu a nevôľou obyčajného človeka stať sa ním.
Vytrvalosť sily tradície je znásobená odkazmi na texty klasikov, čo možno chápať aj ako výzvu, snahu vyprovokovať diváka, aby dokázal hlbšie „prečítať“ parodický obsah, aby pod prvým plánom humoru objavil i čosi viac. Sládkovičov text v češtine, ktorý Jánošík sťaby poslucháč pražskej Karlovej univerzity prednáša, má viac rovín možnej historickej interpretácie. V replikách matky Jánošíkovej, rodenej Trautenbergovej sa objaví legendárny úryvok básne M. Rázusovej-Martákovej, či gesto hrdinskej Matky Karla Čapka. Textami sa prelínajú odkazy na klasikov (J. Botto, Hviezdoslav), mihne sa pripomienka na československého hrdinu Fučíka, na slovenského hrdinu z Jarošovej ságy, ba i na legendu slávnej éry slovenského tanga. Autor, pamätajúci ešte časy „hrdinov práce“, neopomenul spomenúť ich prerod na „enviro-eko-hrdinov“, ktorí už nie mužnou silou tela, ale v súlade s trendom dekadentného vývoja spoločnosti oddane chránia nový étos.
Rozospievané a roztancované predstavenie v réžii Juraja Nvotu evokuje, provokuje, upokojuje. Divák, poznajúc príbeh, aj príbeh o príbehu, nie je v napätí, nechá sa očariť všetkými lákadlami kabaretu. Vychutnáva vzácne zhodnú farebnosť vokálnej interpretácie piesní v úžasne invenčnej harmonizácii Ľubice Malachovskej-Čekovskej, vpíja do seba texty zhudobnených básní (S. Štepka), obdivuje zručnosť kapely neustále prítomnej na scéne. Neočakávajúc dramatické zvraty fabuly sa smiechom odvďačuje za jednotlivé výstupy (tlmočenie obsahu listu Jánošíkovi do posunkovej reči; monológ Uhorčíka ako ochrancu prírody; výstup Matky so susedom Samom zapíjajúcej žiaľ nad stratou muža…). Autor divákovi cez nesmrteľnosť duše pripomenie aj nesmrteľnosť legendy, ba zdá sa, aj nesmrteľnosť vlastností obyčajného slovenského človeka – teda obyčajných slovenských ľudí. Hlboko zakódovaný genetický vklad tohto národa (o ktorý sa zaslúžili ešte Svätoplukovi synovia), hoci podliehajúci priebežným posunom spoločensko-politickej klímy, je však vždy aktualizovateľný a nestarnúci. Pointou príbehu – legendárneho mýtu na zbláznenie – Štepka zostáva v pozícii filozofa, opäť jemne pomkýna Slováka k preňho neľahkému procesu – zamyslieť sa, nenásilne smeruje jeho myšlienkové pochody do dimenzií hlbších úvah, nedajbože, až ku kritickému poznaniu.
Ak by sa malo vravieť o dvoj-, resp. trojrole (rozprávač-autor, resp. otec Jonathan Jánošík, podžupan Okoličáni) a jej „civilnom“ resp. „pracovnom“ stvárnení, nemohol by ju hrať nestarnúci Stanislav Štepka. Jeho interpretácia vylučuje porovnania, pripúšťa iba jedno kritérium – štepkovské podanie. S touto prostodušnou divadelnou poetikou sú stotožnení všetci predstavitelia, predovšetkým všestranná Maruška Nedomová, nielen ako Matka, ale zároveň aj opora vokálnych partov hudobného zoskupenia.
Ako „štepkovskú“ snahu – vypovedať všetko, aj to, čo sa už do predstavenia nedalo zmestiť – vnímam programový bulletin ku hre. Asi mi v ňom chýba Obsah…
(Edita Bugalová, teatromuzikologička, písané pre RND REVUE č. 21)
Nezabudnuteľný radošinský Jááánošííík
Divadelné svedomie nášho národa, ktorým je už polstoročie Radošinské naivné divadlo (RND), tentoraz opäť svojrázne potvrdilo Heraklei¬tov výrok: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ Dvakrát teda nie. Ale prečo nie trikrát?
V roku 2013, keď si na Slovensku pripomíname 300. výročie smrti hrdinu-nehrdinu Juraja Jánošíka a keď RND oslavuje 50 rokov svojho založenia, ponúklo divadlo svojim divákom, „rieke, do ktorej vstupuje veľmi rado“, tretie spracovanie obľúbenej hry Jááánošííík s názvom Jááánošííík po tristo rokoch.
V najnovšom uvedení zostal pô¬vodný príbeh a nechýbajú ani základné repliky a kultové hlášky. Celé predstavenie sprevádza rozprávač (Stanislav Štepka). Svojimi komentármi hru humorne, komicky i celkom vážne prepája so súčasným dianím na Slovensku – znovu sa prejavuje ako znalec ľudskej i slovenskej duše. Okrem iné¬ho spomína na to, ako robili verej¬nú nahrávku Jááánošíííka a museli pritom vystrihovať smiech ľudí, lebo by sa predstavenie inak nezmestilo na vinylovú platňu či magnetofónovú pásku. Dnes to majú „komici“ ťažšie, pretože si smiech ľudí musia do svojich vystúpení nastrihávať…
Najnovšieho Jááánošíííka po tristo rokoch sprevádza živá hudba a nechýbajú ani veselo-smutné pesničky a tanec, bez ktorých si predstavenia RND hádam ani nemožno predstaviť. Priaznivci Jááánošíííka zaiste ocenia i dômyselný bulletin k predstaveniu. Nechýba v ňom skrátený prepis nahrávky pô¬vodnej kabaretnej hry Jááánošííík, prierez jednotlivými spracovaniami tejto hry ani texty piesní z Jááánošíííka po tristo rokoch.
Tí, ktorým v ušiach dodnes znejú nesmrteľné dialógy z prvej hry uvedenej v roku 1970, sa možno obávajú, či nebudú sklamaní. Autor s takouto možnosťou počíta, pretože vie, že všetci nebudú spokojní nikdy. Kto však príde s otvoreným srdcom a vzdá sa akýchkoľvek predsudkov, nebude sa smiať o nič menej, ako keď tisíci raz počúval audionahrávku pôvodného predstavenia. Navyše si odnesie nový pohľad na posolstvá, ktoré hra v sebe skrýva.
—————————————————–(Martina Grochálová, Katolícke noviny, č. 27, 2013)
