Recenzie Polooblačno

Polooblačno: Živá freska o polstoročí

 

V jednoduchosti je krása. Radošinci dokážu rozohrať farbisté príbehy a podať správu o ľudských osudoch (i krajiny) hoci aj v dvoch sudoch, ktoré dominujú na scéne v najnovšej vidieckej komédii Stanislava Štepku Polooblačno.

Hra ilustrujúca tok udalostí prvej polovice dvadsiateho storočia skrz príbehy a osudy svojráznych, írečitých, ale aj celkom obyčajných ľudí zo Štepkovej rodnej dediny i kraja, je živou freskou i s prvkami koláže, prerastajúcej do javiskového filmu.

Aj táto hra nesie v sebe tradičné hodnoty a schémy predstavení RND. Je to o ľuďoch z mäsa a kostí, z ktorých mnohí skutočne žili, a tak sú autentickí. To, čo sa deje na javisku, sa im v živote skutočne prihodilo, a to čo sa nestalo a dotvorila autorova fantázia – ako píše Štepka v bulletine k hre – sa mohlo stať.

Radošinci sú v tejto komédii takí, akých ich máme radi – smutno-smiešni, vtipní, hraví, jemne ironickí i sebaironickí, akční (napríklad scénka o príchode futbalu do dediny) a nesmierne muzikálni. Keď už sme pri muzike, Juraj Haško by si za svoj hudobný počin – rekonštrukciu dobových piesní z Radošiny – zaslúžil osobitnú Cenu. Hudba v tomto prípade nie je len predelom medzi hovoreným slovom, ale akosi prirodzene a nerušene s ním splýva, umocňuje ho a výrazne prispieva ku kompozičnej vyváženosti hry, keď cítiť aj precíznu ruku režiséra Juraja Nvotu.

V pozadí ľudských osudov sa vynárajú dejinné udalosti z Radošiny, ale aj slovenské a svetové. Koniec uhorského útlaku, vznik Československa, smutné osudy Židov, dve špinavé vojny a nástup ,krajších´ socialistických zajtrajškov. Štepka si kladie aj filozofickú otázku: Prečo ľudia opakujú stále tie isté chyby? Prečo sú nepoučiteľní? Na to si musí odpoveď hľadať každý sám.

Predstavenie sprevádza rad skvelých hereckých i speváckych výkonov. Úlohy rozprávača Kočinanta, pozoruhodne svojráznej postavičky, ktorá reálne existovala (a nie je zďaleka jedinou autentickou postavou v hre), sa výborne zhostil Martin Škoda. Je taký prirodzený a presvedčivý, že divák je ochotný veriť mu každé slovo. Do herecko-speváckeho ansámblu veľmi dobre zapadli aj štyri nové a mladé tváre RND – Ondrej Hraška (možno ďalšia vychádzajúca divadelná hviezdička), Jozef Adamčík, Katarína Ivanková a Simona Martausová.

Štepkovi a jeho tímu sa podarilo vytvoriť ďalšie dielo, ktoré má predpoklady zapísať sa do zlatého fondu RND. To, že sa zapíše do sŕdc divákov, už možno smelo tvrdiť po premiérach.

(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

—————————————————————————————-

Radošinské 20. storočie

Storočie, vlastne zatiaľ iba jeho prvá polovica, je námetom Prvej správy Stanislava Štepku, ktorú nazval Polooblačno a uviedol ako najnovšiu inscenáciu v Radošinskom naivnom divadle v réžii Juraja Nvotu, na scéne a v kostýmoch Mony Hafsahl, s hudbou Juraja Haška, v choreografii Evy Burdovej. Nenapísal práve teraz svoju prvú kroniku, naopak, tento spôsob zobrazovania sveta, toho objektívneho aj toho jeho subjektívneho, sme uňho stretli už dávnejšie viackrát, zdá sa, že stále častejšie. Možno je to preto, že je vo veku, keď už môže bilancovať, pretože si veľa pamätá a hlavne je v tej pamäti dobre zorientovaný. Ale je tu aj prirodzená a nestarnúca hravosť tohto autora. Poznáme ju uňho na úrovni jazyka, jeho slovných zábaviek v replikách postáv. Ale poznáme ju aj pri vyhľadávaní starých príbehov, zvláštnych legiend Radošiny a jej okolia, svojráznych typov, ktoré kedysi brázdili chotáre tejto dediny, ba aj hornej Nitry i údolia Váhu. Tak aj tu, v najnovšej hre Polooblačno sa našlo čosi, čo možno bolo spúšťačom Štepkových inšpirácií. Postavička vraj kedysi naozaj existujúceho muža, prezývaného Kočinant. Bol to akýsi večný tulák, trocha blázon, trocha bezdomovec, ktorý nikomu nevedel ublížiť a ktorého poznal celý šíry radošinský kraj. Pomohli mu, porozprávali sa s ním a on im prinášal novinky zo sveta a klebety. Stále bol bosý, v krátkych nohaviciach aj v zime sa stal svojráznou postavičkou prvej polovice 20. storočia a v Štepkovej hre hlavnou postavou, ktorá prepája dej – správu o tamtých časoch. Štepka zoradil príbeh chronologicky. Hra začína zavedením železnice do Radošiny a hlúpou maďarizáciou, pokračuje utrpením počas prvej svetovej vojny, vlnou emigrácie do Ameriky, potom vznikom prvej ČSR, vpádom červených vojsk a zastavuje sa aj pri obyčajných radostiach. Ukazuje silu vzdelanosti a pracovitosti prostých ľudí, keď napríklad mládenci prinesú do Radošiny novinku – futbalové zápasy, alebo inokedy, keď sa nacvičuje divadlo. Takto sa postupne odvíjajú dejiny dediny, nezabudne sa ani na stavbu pamätníka Andrejovi Hlinkovi, potom strih na prechod frontu a príchod nových čias už v rytme swingu a v réžii novej moci po februári 1948. Nebol by to Štepka, ak by sa celá táto panoráma doby neodvíjala od ľudských osudov, teda je to hlavne kronika i správa o láske, vzťahoch, zápasoch, aj nenávistiach ľudí v rámci daných čias a celá spomínaná historická zložka tu tvorí akúsi širokú panorámu na pozadí. Nie je to humoristická ani satirická inscenácia, skôr ju vystihne slovo uvoľnená. Mnoho hudby a pesničiek, tanca, až by sme mohli povedať, že je to takmer muzikál. Ale nie celkom, pretože väčšina inscenácie je predsa len činoherná. Herci predstavujú postavy, ktoré konajú v rámci svojich charakterov a situácií, vytváraných autorom. Ide o kolektívnu kreáciu, kde nikto nevytŕča nad iných. Štepka už dávno vie napísať pre svoj súbor postavy šité na mieru. Niekde zdôrazní regionálny pôvod radošincov a ich tradíciu spontánneho herectva (Richard Felix alebo Martin Škoda v úlohe Kočinanta), alebo zjednodušené výrazivo ústne i vizuálne predstaviteľa Lojza (Jozef Adamčík), Četníkov (Milan Šago a Vladimír Svítek). Inde daruje jasný prejav i duchaplnú zaľúbenosť Poštárovi (Mojmír Caban alebo Svätopluk Malachovský) a tým istým dvom alternujúcim predstaviteľom extravaganciu a naučené maniery Amerikána Laurinca. Veľa priestoru, ako zvyčajne, dostali ženské postavy a ich predstaviteľky – Maruška Nedomová (Pani z Nitry, Beta, americká dáma), Katarína Ivanková (alternuje Terezu, americká dáma) a stále vynikajúca Soňa Norisová (Tereza, americká dáma). Nezabudnime na Michaelu Szöcsovú , Simonu Martausovú, Andreu Martvoňovú. Všetko nadané dámy na dramatickú hru, spev i presné tanečné kreácie. Nespomenuli sme ešte primáša Štepku v úlohe Richtára, rozšafného hospodára svojej Radošiny, bez ktorého by to proste nešlo. Polooblačno je hra poučená ľudovou múdrosťou, pravdivá i pokorná k dobe, o ktorej rozpráva. Štepka sľubuje nabudúce pokračovanie o druhej polovici 20. storočia. A treba chvíľu počkať, aby to celé k spokojnosti publika skompletizoval.

(Miloš Mistrík: Radošinské 20. storočie, Literárny (dvoj)týždenník, č. 7 – 8, 2013)