Recenzie Hra o láske

Láska je slepá a neriadi sa zákonmi logiky. V Radošinskom naivnom divadle je preto prvých pätnásť minút tma. Aj keď sa v divadle zvyčajne dívame, tentoraz len počujeme. Dojemný dialóg starnúcich manželov uprostred noci o najprirodzenejšej biologickej potrebe, ktorú ochrnutý človek na vozíčku nedokáže vykonať sám, vyriešil režisér Ondrej Spišák originálne. Potme… Do pomalšie sa rozbiehajúcej úvodnej časti doslova vpadnú Csongor Kassai a Lenka Barilíková. On koktavý, ona hluchá. Obaja zaľúbení. Ich láska je natoľko živelná, že prevalcuje všednosť, bolesť, všetko. Repliky o rúbaní a triedení klátikov sú trápne, ako len trápne môže byť rozprávanie o nudnej každodennej činnosti, ale Kassai do nich vložil toľkú presvedčivosť a energiu, že slová rozrúbal na tisícky triesočiek humoru, ktoré lietali naširoko-naďaleko. Trpko-smiešne ívery sa zapichli do inscenácie a Kassai s Barilíkovou ich podchvíľou zapaľovali, aby plamene smiechu podkúrili sentimentu, ktorý k láske akosi patrí. Hluchá Rozárka Lenky Barilíkovej, nádherne zahľadená do muža, je rovnako skvelá. Raz tupo hľadí, inokedy krásne nemotorne tancuje či rituálne pije. Dvaja zúfalci, ktorých drží pri živote láska, sú v podaní Barilíkovej a Kassaia takou dokonalou dvojicou, akú na slovenských divadelných doskách len tak ľahko nestretnete. Trápne, smiešne, smutné a navyše veľmi krehké – skrátka, geniálne. Stanislav Štepka postavy výborne vymyslel a vložil im do úst skvelé dialógy. Tri páry mladnú. Zatiaľ čo Kassai s Barilíkovou sú rovnako skvelí vo všetkých kreáciách, Soňa Norisová je presvedčivejšia v mladších vydaniach postavy Marty. Zapýrený Štepka ako mladý vojačik ju inšpiruje možno viac ako milujúci manžel, ktorý jej v rádiu dá zahrať pesničku. Omnoho vyrovnanejšie a prirodzenejšie prechádza desaťročiami jej alternantka Anna Šišková. Kamil Mikulčík bodoval najmä ako Fotograf, Kristína Farkašová v úlohe Lekárky…

(Mária Jenčíková, Pravda, č. 30, 2005)

 

Radošinské naivné divadlo si urobilo na pažbu už štyridsiaty štvrtý zárez. A všetky vyrezal Stanislav Štepka. Tentoraz dostal divákov Hrou o láske. V panelákovom petržalskom byte žijú v roku 2004 manželia. Ona je invalidná rozhlasová majsterka zvuku, on je rozhlasový režisér na dôchodku. Od prvej chvíle je však isté, že tí dvaja sa ešte stále ľúbia. Potom sa dostaneme o desať rokov dozadu, na oslavu päťdesiatin Marty. A potom ešte o desať rokov a ešte a ešte… Až po rok 1954. Hra sa postupne zaľudňuje a my môžeme byť svedkami rôznych podôb lásky. Najvýraznejšie sú však dve – láska medzi mužom a ženou a láska rodičov k dieťaťu. A je jedno, aké sociálne zázemie, vzdelanie či inteligenčný kvocient majú postavy. Podstatné je to, že sa ľúbia. Vtedy dostávajú ich životy vyšší zmysel… Zámerom dvoch hlavných tvorcov a ostatných spolutvorcov bolo, aby spolu s nimi putoval divák. Tak po chvíli nastane situácia, ktorú dôverne poznajú všetci milovníci RND – človek sedí, hľadí, usmieva sa a je mu neuveriteľne, tak ľudsky nekomplikovane dobre. A v danej chvíli veľmi intenzívne cíti, že to tak má byť. Najzaujímavejšie je, že silný pocit pretrváva. Bol totiž svedkom síce mimoriadne špecifického, ale predsa len divadelného zázraku.

(Karol Horváth, Národná obroda, č. 30, 2005)

 

Najnovšia poetická komédia Stanislava Štepku Hra o láske naozaj hovorí o tom, o čom je jej názov. O večnej a nekonečnej láske v jej najrôznejších podobách. Životné príbehy dôchodcovských manželských párov sa odvíjajú pospiatky, teda sa začnú v šesťdesiatke a skončia v desiatich rokoch. Diváci sledujú tri dvojice – rozhlasových pracovníkov a ich syna, hluchú krajčírku a jachtavého drevorubača a dvojicu spevákov, ktorá sprevádza piesňami o láske nielen svoje rozprávanie, ale i hudobnými rytmami spája plynutie šiestich desaťročí. Životné príbehy protagonistov odzrkadľujú premeny sveta, ale sú aj ódou na pretrvávanie lásky, najvyššej ľudskej hodnoty. Poetické a humorné rozprávanie sa však dotýka aj temnej, odvrátenej strany lásky: nelásky…

(mi, Sme, č. 26, 2005)

 

Z rozhovoru so Stanislavom Štepkom

V týchto dňoch má v RND premiéru vaša nová Hra o láske. Bol to cielený zámer napísať v dnešnej dobe hru o primárnom ľudskom cite?

Neviem, v ktorej mojej hre by sa láska v takej či onakej podobe nevyskytovala. Ale v najnovšej Hre o láske je jedinou a dominantnou témou. A okrem lásky sa pri nej objavuje aj neláska, čo je asi nevydarená podoba lásky. Tri rôzne manželské páry budú na scéne mladnúť – vždy po desiatich rokoch, začneme v roku 2004 a skončíme v roku 1954. Dokonca aj s pesničkami a rytmom doby. Doba i režimy sa menia, láska pretrváva. Aj o tom by to tak trochu chcelo byť.

V hlavnej ženskej úlohe by sa ako hosť mala predstaviť členka divadla Astorka Anka Šišková. Ako vznikla táto spolupráca?

Okrem Anky Šiškovej hlavnú postavu, teda rozhlasovú techničku Martu, v Hre o láske hrajú aj Soňa Norisová a Darina Abrahámová, a keďže ich manželom na scéne som ja, mám sa na čo tešiť… Anka Šišková u nás, samozrejme, nezačína, ale pokračuje v peknej práci. Sestričku Alenu hrala v trpkej komédii Ženské oddelenie (1987), Melkovičovu matku si zahrala v hre Vygumuj a napíš (1989), moju manželku Danu v Lás-ka-ní (1992) a nezabudnuteľnú postavu upratovačky Vitálošovej vytvorila v komédii Konečná stanica (1997), ktorú, mimochodom, mimoriadne úspešne stvárnila aj v rovnomennom filme. Povedal som to už párkrát a rád sa budem opakovať: Anka Šišková sa narodila pre Radošinské naivné divadlo.

Väčšinu predstavení RND režíroval Juraj Nvota. Tentoraz spolupracujete s Ondrejom Spišákom. Bol v tomto prípade skúšobný proces iný?

S Ondrejom Spišákom spolupracujeme už desať rokov – a veľmi radi. Začínal u nás v skvelej inscenácii, na ktorú dodnes radi spomíname my i diváci – Kino Pokrok. O rok neskôr režíroval jednu z kľúčových hier RND, ktorú máme v repertoári už deväť rokov a pred týždňom mala na našej scéne 215. reprízu – Tata. V roku 1998 sme uviedli v jeho réžii Ako som vstúpil do seba a pred rokom Generála. Ondrej Spišák je jedným z najoriginálnejších a najpoetickejších slovenských režisérov. Možno aj preto slávi veľké úspechy v poľských divadlách… Som veľmi rád, že sme si – Ondro a naše divadlo – navzájom padli do oka.

Stále platí radošinské pravidlo, že dramatický text sa mení počas skúšania hry a postupne dozrieva s počtom predstavení?

Pravidlo to nie je. Ale inak sa to v našom divadle dosť často vyskytuje.

RND je jediným slovenským autorským divadlom v pravom zmysle slova. Neuvažovali ste pustiť na svoje javisko ďalšieho autora? A naopak – nemáte potrebu inscenovania vašich hier v inom divadle? Uvažovali niekedy Werich s Voskovcom, aby ich herci na scéne Osvobozeného divadla hrali iných autorov? A vôbec – chceli by to oni, chceli by to ich diváci? Nie je mi smutno z toho, že iné divadlá neuvádzajú moje hry. Párkrát som to zažil, a preto po tom netúžim. Ale brániť by som im v tom nebránil.

(Z rozhovoru Zuzany Strešnákovej so Stanislavom Štepkom, Formát, č. 5, 2005)

 

Ako sme sa milovali

Lyrickú komédiu s pesničkami Hra o láske od Stanislava Štepku uviedlo Radošinské naivné divadlo ako prvú premiéru v tomto roku. V autorovej predlohe (patria do nej aj lyricky nevtieravé piesne a je ich tentoraz neúrekom), ako aj v jej javiskovom pretlmočení, pokračuje toto autorské divadlo vo svojej úspešnej ceste k mysleniu a cíteniu svojho diváka. V prípade Hry o láske, ktorá sa odohráva v niekoľkých etapách našej takmer polstoročnej minulosti, podujal sa Štepka, a v duchu jeho autorskej poetiky aj režisér Ondrej Spišák, spolu s hereckými protagonistami o prienik k podstate ľudského vzťahu, ktorému zvykneme hovoriť aj láska. Nie je to však lacná glorifikácia pojmu, ani uvažovanie nad ním, a už vonkoncom nie ironizovanie. Možno len odstup, nadhľad a zavše zdravá skepsa. Prostredníctvom takmer banálnych, miestami až triviálnych mikropríbehov, ktoré sa odvíjajú v čase smerom do minulosti, podarilo sa hre i jej inscenácii vylúpnuť z banálnej všednosti zrnká úprimnej výpovede o prirodzenej spontánnosti ľudského vzťahu založeného na cite vzájomnej spolupatričnosti. Štepka svoje príbehy nekomponuje, ale skladá z jednotlivostí, sú to viac pásma ako zovreté dramatické príbehy, je to viac priraďovanie ako vrstvenie. Ale na tomto základe spravidla vyrastie vždy čosi sugestívne prirodzené, neafektované, nepredstierané, ale aj neprenosné mimo rámca a poetiky práve tohto divadla… Tie najväčšie životné pravdy nikdy neznejú morózne, je v nich vždy aj trochu sarkazmu, ktorý nezraňuje, ale otvára oči. V podstate také je aj predstavenie Hry o láske – s výdatným pričinením poetických Štepkových piesní (na hudbu Petra Mankoveckého ich pekne interpretujú Maruška Nedomová a Mojmír Caban) a s prirodzeným, presvedčivým herectvom (videl som skvelú Annu Šiškovú, snaživého Reného Štúra, ladne sa pohybujúcu Líviu Sabolovú, hrmotne pôvabného Maroša Balážika a nevtieravú Lujzu Schramekovú – takmer všetky postavy sú alternované). Účinkujúci dobre zvládli premenu v čase a konkrétne Stanislav Štepka takmer bravúrne na ceste od starnúceho dôchodcu k šantivému a poskakujúcemu vojakovi kedysi v päťdesiatych rokoch. V poradí posledná premiéra radošincov nadviazala na hry, ktoré sa svojskou optikou zmocňujú dobrých i pranierovania hodných stránok našich súčasníkov a prichádzajú vždy s nejakým prekvapivým nápadom. Posolstvo hry potom spontánne a bez lacného moralizovania osloví diváka. Asi aj v tom spočíva tajomstvo neutíchajúceho záujmu o hry Radošinského naivného divadla.

(Milan Polák v článku Ako sme sa milovali, Literárny (dvoj)týždenník, č. 7,8 – 05)

 

Láska ako nekonečná studnica inšpirácie máta mysle dramatikov odvtedy, čo je svet svetom. Stanislav Štepka takisto patrí k jej „obetiam“. V každej z hier Radošinského naivného divadla hrala láska jednu z úloh, a inak to nie je ani v najnovšej Hre o láske, ktorá už svojím názvom vyjadruje priamočiaru „orientáciu“. Pod taktovkou režiséra Ondreja Spišáka sa na javisku odohrávajú príbehy troch manželských párov – krajčírky a drevorubača, dvojice rozhlasových pracovníkov, dvojice spevákov – od súčasného dôchodkového veku až do čias pred ich narodením. Spolu so zmenou veku hlavných predstaviteľov sa stáva divák svedkom zmien režimov, ale aj oblečenia či hudby, ktorá práve letí, či „letela“. Iba jedno zostáva rovnaké – láska. No všetky krásne myšlienky by sa nezaobišli bez typicky láskavého Štepkovho humoru, a tak okrem lásky vychádza na povrch aj neláska, ktorá je väčšinou jej vernou družkou.

(Andrea Konečná v článku Hra o láske, Miau, marec 2005)

 

Najnepochopiteľnejší vzťah medzi mužom a ženou môže vzniknúť i z tej najmenšej iskierky, ktorú dokáže vykresať fyzická, duševná a niekedy aj intelektuálna príťažlivosť. A o tom, že herci verne vyjadrili krehkosť i krásu tohto najúžasnejšieho citu, svedčí i búrlivý potlesk po záverečnej pesničke, ktorú si protagonisti zaspievali – v civilnom oblečení. To bol hádam i najdojímavejší moment v celej hre (Hra o láske – pozn. red.). Naoko nenápadná „zmena dresov“ mi pripomenula známy gag zo záverečnej scény jedného z Chaplinových filmov, keď v poslednom zábere sa tvár komika postupne mení na nezamaskovanú civilnú tvár herca a režiséra Charlieho Spencera Chaplina. Touto metamorfózou akoby herci chceli potvrdiť, že za celým dielom si stoja, že ich životné postoje sú v súlade s tým, čo pred chvíľou zamaskovaní odohrali, a že láska sa netýka iba divadelných postáv, ale aj ich samotných. Takže potlesk patril nielen výborným hereckým výkonom, množstvu vtipných replík… ale celkovému posolstvu, ktoré hra priniesla: forma, akou si dvaja ľudia vyjadrujú náklonnosť, môže mať najbizarnejšie podoby, dôležité je, aby šlo o úprimnú a nevypočítavú lásku. No a Stanislav Štepka si môže spraviť ďalší zápis do zoznamu predstavení, po ktorom bol súbor odmenený frenetickým potleskom stojacich divákov.

————————————————————————-(M. Agliová, Tempo, č. 12, 2005)