Recenzie Mám okno

Za oknami RND

Stanislav Štepka, autor hry Mám okno, štýlom jemu vlastným napísal príbeh o vidieckom starom otcovi, ktorý chce vždy a všade vidieť a vnímať okolitý svet, o jeho spolužití so synom a rodinou, ktorá ho má za blázna a nechce s ním komunikovať. Pritom starý otec Viktor nežiada veľa, chce iba, aby sa s ním rozprávali. Nájde však spôsob, ako sa k slovu dostať. Inscenácia je od prvej chvíle až do úplného záveru hereckým koncertom Stanislava Štepku v úlohe Viktora, výborné výkony podali aj ďalší účinkujúci Mojmír Caban v postave syna Karola, Maruška Nedomová, Petra Humeňanská v alternácii s Andreou Martvoňovou v postave vnučky Lucie, Andrea Sabová v alternácii s Martinou Michalcovou v úlohe druhej vnučky Márie, Michal Kubovčík, Lenka Spišáková-Barilíková a Richard Felix. Interpretačne veľmi dobre odzneli aj piesne v tejto inscenácii, sprevádzané na javisku živou kapelou, zloženou z účinkujúcich.

“Predovšetkým túto hru písal sám život, málo čo je v nej vymyslené, dali sme to celé dohromady, aby sme napísali aj zahrali správu zo života, teda o tom, akí sme a ako žijeme. Nám sa vždy, keď tvoríme inscenáciu s režisérom Ondrejom Spišákom, robí veľmi dobre, veľmi príjemne, je to skvelý človek, ktorý od každého vyžaduje taký zvláštne ľudský prístup, takže viac sa u nás hovorí o živote ako o divadle. Ak sa nám to potom dostane do inscenácie, sme radi,” povedal po premiére pre TASR Stanislav Štepka, autor hry a protagonista inscenácie v úlohe Viktora. Na súžitie rodičov a detí v rodine má Štepka ústami Viktora jednoduché odporúčanie: “Skúste ešte dnes večer zavolať svojim rodičom, ak ste deti, alebo skúste zavolať svojim deťom, ak ste rodičia.”

Štepkove hry sú zo života, s primeranou dávnou humoru, ale aj irónie a poučenia. K radošincom sa návštevníci chodia už dlhé roky zabávať, pri klaňačke sa u radošincov tlieska dlho a postojačky. To platí aj v prípade premiéry tejto najnovšej inscenácie Mám okno, v ktorej výkony umelcov pod režijnou taktovkou Ondreja Spišáka ocenili diváci dlhotrvajúcim potleskom. Hudbu k piesňam zložila Ľubica Čekovská, texty napísal Stanislav Štepka, scénu a kostýmy navrhol Peter Čanecký. “Je veľmi príjemné pracovať s týmto súborom, sledovať ako sa budúca inscenácia vyvíja až po premiéru,” dodal pre TASR režisér Ondrej Spišák, ktorý už v Radošinskom naivnom divadle režíroval inscenácie Kino Pokrok, Tata, Ako som vstúpil do seba, Generál, Hra o láske a Desatoro.

(tasr, 8. novembra 2009)

 

O neviditeľnej babičke a nezbednom dedkovi

Radošinci uviedli hru o medzigeneračných rodinných konfliktoch. Moderná moralita, aj tak by sa možno dala zaradiť nová hra Stanislava Štepku. Vychádza z bežnej situácie – mladí žijú v dome svojho otca, ktorého vysťahovali do letnej kuchyne. Nemajú sa s ním o čom zhovárať, veď vraví len samé banality. Dedo Viktor si teda musí nachádzať vlastné, hoci aj neštandardné riešenia na naplnenie svojich komunikačných potrieb – roky sa zhovára so svojou mŕtvou ženou.

“Je nejaká skapatá,” povie na vysvetlenie jej “neprítomnosti”. Kto je väčší blázon – ten, čo sa pridá k jeho hre alebo ten, čo bude trvať na smutnej realite? Štepka ukazuje, že starí ľudia sú ako deti, dokážu vyrábať aj nezbednosti, ak potrebujú upozorniť na svoju samotu. Jeho herecká kreácia pozostávajúca hlavne so série monológov, je dojímavo ľudská. Jeho Viktor v teplákoch a flanelke je obrazom, ktorý si zapamätáte.

V centre príbehu je konflikt medzi otcom a synom. Obaja majú svoje na rováši a ani jeden neustúpi. Syn mal svoje opilecké obdobie. Po tom, čo začal abstinovať, zas uveril v svoju dokonalosť. Ako komentuje jeho otec, už len je, spí a čaká na medaily. Mojmír Caban je milý, ale herecky je o poschodie nižšie. V hre sa rozvíja niekoľko ďalších mikropríbehov. Ustarostená mama Milada (Maruška Nedomová) uhládza rodinné konflikty, jej postava trochu trpí priveľkou predpokladateľnosťou.

Lenka Spišáková-Barilíková dodala do svojej sexi policajtky viac ako len klišé. Príbeh pubertálnych dvojčiat má svoje rezervy, už na úrovni nie veľmi prirodzených dialógov. Ako výrazný komický i pohybový talent sa ukázal Michal Kubovčík v postavách na hygienu dbajúceho nápadníka Nora a psychiatra. Ľudskosťou svojich životných príbehov boduje aj zasklievač okien v podaní Richarda Felixa. Zaužívaná radošinská štruktúra – scéna, pesnička, scénka – zostáva aj pri tomto kuse zachovaná. Hudobná skladateľka Ľubica Čekovská vedela trafiť náladu aj štýl pesničiek, akoby však priveľmi podľahla žánru a rezignovala na výraznejší autorskejší vklad. Do textov pesničiek sa oplatí započúvať. “Na štastý sa nepýtaj krála, ludý sýtych, pre kerých tu zadarmo slnko mosí svítyt.”

Choreografka Šárka Ondrišová dala pesničkovým scénam príjemnú pohybovú štylizáciu. Ondrej Špišák sa ako režisér násilne nepresadzoval, rešpektoval žáner a dal priestor herectvu. Scéna a kostýmy Petra Čaneckého pracovali v štýle divadla s naivitou. Ak s touto hrou o tom, že “šťastý neny manna, z neba nepriletý” obehne divadlo Slovensko, možno bude mať aj osvetový vplyv na riešenie medzigeneračných konfliktov.

(Zuzana Uličianska: O neviditeľnej babičke a nezbednom dedkovi, Sme, 9. novembra 2009)

 

Mám okno ide pod kožu.

A nielen to!

Ľahúčko sa vznáša nad pokožkou a uvoľňuje človečinu s trpkou príchuťou reality. Zanesené póry uvoľňuje smiechom a s pocitom pravdy očisťuje a rozjasňuje “pleť”.

Inscenácia Mám okno je 51. v poradí z pera Stanislava Štepku a je jednou z hier, kde je v strede záujmu rodina. Jej vôňa a smrad, jej pýcha a pád…

Za dverami, za oknami, mnohí žijú celkom sami… niekedy tak chcú, niekedy musia, niekedy nemusia, ale žijú. V centre príbehu za oknami zdanlivo stojí starý otec Viktor, no on je iba výsledkom jednoduchej rovnice.

Rovnice, ktorej hodnotami sú ľudia s ich nevypovedanými krivdami. Ľudia, ktorí sa v našich životoch len mihnú, akoby náhodou, ale aj tí, ktorí tam ostávajú natrvalo.

Do deja inscenácie pekne dosadajú na svoje miesta všetky postavy a jemne naznačujú kde sa asi stala chyba. A či sa vôbec stala. Svoje trápenia skôr šepkajú, ale neriešia, lebo možno nevedia ako.

Štepkov Viktor sa možno ľutuje, a pravdepodobne aj bojuje s nezáujmom tých, ktorých má na dosah. Ak má príležitosť, zúfalo sa chytá rozhovorov, chce zaujať (aj) vnučky a naučiť ich tomu, čo sa tuším volá život. Jeho “slamkou” v letnej kuchyni je Magda, s ktorou sa rozpráva a čuduj sa svete, aj miluje. Žije s ním jeho život tichého blázna. No ostáva mu niečo iné?

Možno z trucu, alebo len tak pre potešenie porozbíja Viktor okná. Rozhrešenie si odneste na svojich pleciach…

Štepka ako autor píše svoje hry na telo. Najmä tým hercom a herečkám, ktorých pozná a vie o ich hraniciach. Ak sa to spojí s režisérskou hlavou Ondreja Spišáka, vznikne inscenácia, ktorá je napoly divadlom a napoly životom.

A preto aj Mojmír Caban je vo svojej postave otca Karola presvedčivý, otec predsa má byť taký. Maruška Nedomová opäť dostala priestor na obľúbenú hysterickosť jej Milady. Napokon každá žena, aj tá doma, má svoje “potreby”. Svoje riešia aj vnučky Lucia a Mária, ktoré stvárňujú mladé herečky Andrea Martvoňová alebo Petra Humeňanská a Martina Michalcová alebo Andrea Sabová.

Príjemným osviežením je znovunájdená Lenka Spišáková-Barilíková, ktorá svojej policajtke Sandre vdýchla na okraj policajnej logiky šarm, je skrátka dobrá. Šarmom a svojim majstrovstvom pôsobí a tlačí na pílu Richard Felix, jeho oknár je plný. Medzi riadkami má text s otázkou: Môže zato ľudská blbosť, alebo je to len vecou nešťastia….

Nedá mi nespomenúť azda najvýraznejšiu osobu celého predstavenia. Michal Kubovčík raz v postave megahygienického Nora, potom v postave psychiatra. S istou dávkou irónie premenil vážne chvíle na kopu smiechu, kde aj zatrpknutý “nepriateľ” pookreje.

Radošinci nikdy neboli na veľké výpravy. Nepotrebujú to. Hovorí za nich obsah a jeho podanie. V inscenácii Mám okno to platí hádam dvojnásobne. Statická scéne Petra Čaneckého je naozaj iba kulisou pre dej hry. Nemá byť práve ňou? Tóny znejúce počas hry spískala Ľubica Čekovská, netvrdím, že je hudba pamätateľná, myslím ale, že ak jej úlohou bolo sprevádzať texty piesní, vyšlo to na výbornú.

Lebo hoci by sa mohlo zdať, že najmä prvá časť hry je príliš nepohyblivá a príliš rozťahaná, obsahovo povie viac ako “hupky dupky” po javisku. Pritom nechce súdiť, obviňovať, chce iba ukázať, odhaliť a priznať si vinu a uvidieť aspoň tieň pravdy. A vlezie pod kožu. A hlboko.

—————————–(Katarína Révayová, katarinarevayova.blog.sme.sk, 9. novembra 2009)