Recenzie Stvorenie sveta

Na začiatku bol dobrý úmysel. Z neho vzišiel človek, Zem, moria, zvieratá a rastlinstvo. Spočiatku všetko klapalo. Potom začal byť človek neúmerne zvedavý, nadmieru ambiciózny a túžil po povýšení nad Boha. Túžil po poznaní. A odhryzol si zo stromu, ktorý mu poznanie mal zaručiť. Nevyšlo to. Na konci nášho príbehu prichádza do rajskej záhrady herec a spisovateľ Stanislav Štepka a novou inscenáciou, ktorú napísal pre Radošinské naivné divadlo, nám tlmočí svoje videnie biblického príbehu. Ako vidí Stvorenie sveta Stanislav Štepka? V postave Boha Otca je nesmierne dobromyseľný a láskavý. Veľmi trpí, keď musí napnúť ruku smerom k nehostinnej Zemi a vztýčeným ukazovákom vyhnať Adama a Evu z raja. Stále, donekonečna hľadá možnosti, ako ľuďom pomôcť. Ako ich zbaviť pýchy, márnomyseľnosti, pažravosti, chamtivosti, nenásytnosti a dobyvačnosti. Posiela na Zem svojich najvernejších služobníkov, Noemovi pomáha zhotoviť nerozbitný koráb, nehodnému bratovi sa snaží zadržať ruku pred posledným úderom smerujúcim k bratovražde. A čo na to ľudstvo? Hoduje, smilní, váľa sa v pomyjach, krúti sa okolo pomyselnej striptízovej tyče a jeho radovánkam niet konca. S hudbou Petra Mankoveckého a textami Stanislava Štepku je to zábava naozaj skvostná a v divadelnej interpretácii určite nie ľahkovážna. Veď divadelníci sú tu preto, aby diváka nielen varovali pred ďalšími bohapustými radovánkami a nactiutŕhačskými rečami, ale aby ho najmä pobavili. A k dobrej inscenácii Radošinského naivného divadla nepochybne prispievajú aj kostýmy Petra Čaneckého na scéne Františka Liptáka. V réžii Ondreja Spišáka hrajú Stanislav Štepka, Soňa Norisová, Lenka Barilíková, Mojmír Caban, Maruška Nedomová, Lujza Schrameková, Veronika Koščová, Kristína Farkašová, Karin Olasová, Csongor Kassai, Richard Felix, Svätopluk Malachovský, Kamil Mikulčík a ďalší. Radošinské naivné divadlo uzavrelo teda s Božou pomocou sezónu. Správou autora S. Štepku o tom, ako bolo na počiatku a ako je dnes. Ako bude zajtra, ukáže ďalšia divadelná sezóna.

(Dáša Šebanová, Bratislavské noviny, 28. júna 2007)

 

Stvorenie sveta sa v Radošinskom naivnom divadle začína rovnako ako otvorenie novej budovy SND. Hudobným motívom zo Straussovho Zarathustru, motívom Nadčloveka. Presnejšie, jeho ironickou variáciou (akordeón), ktorá v live predvedení prechádza do voľného rytmického bubnovania „domorodých kmeňov“. Hudba Petra Mankoveckého sa pohráva s rôznymi hudobnými štýlmi (makarena, rock, pop, gospel, valčík) a pomerne náročne pracuje s polyfóniou a zmenami rytmu. Radošinci ju interpretujú niekoľkohlasne s absolútnou čistotou, profesionalitou, s vtipom. S hudbou alebo a capella. V choreografii Evy Burdovej herci jednoduchými prostriedkami vytvoria uprostred scény Slnko s hrejivými lúčmi, okolo ktorého sa vynorí celá sústava planét. Csongor Kassai vzápätí predvedie kompozične aj fyzicky náročnú sexi zostavu (na hranici akrobacie) pri tyči, zatiaľ čo v úvode tiká ako skriňové hodiny. Kassai je orangutan, klokan, čo treba. Rovnako ostatní. Najväčšou devízou radošincov je hravosť. „Rozohrávanie“ predmetov. Lujza Schrameková svieti ako žiarovka, Kamil Mikulčík je skvelé rádio, dokonca sa na ňom dajú preladiť aj stanice. Vzápätí je Ábelom alebo Noemom, ktorý na Archu zvoláva všetky živočíšne druhy. Divácky ohlas majú predovšetkým „trefné“ komentáre, situačné žartíky a improvizácie. Dramatik Stanislav Štepka rámcuje hru Deduškom, ktorý pre svoje vnučky stvorí svet. Postavy vnučiek však v priebehu inscenácie zmiznú. Deduško zvaný Pán je natoľko zamestnaný tvorením sveta, Adamom a Evou, Abelom a Kainom i Noemovou Archou a presahmi do budovateľského nadšenia socialistických súdruhov či stáročia sa opakujúcim babylonom jazykov, až mu vnučky Petra (Kristína Farkašová) a Lucia (Lujza Schrameková) z hry utiekli. Počas prevteľovania do postáv (Farkašová je napríklad výborný pštros) sa rámcujúci motív inscenácie rozplynul. Režisér Ondrej Spišák povyšuje hravosť na inscenačný princíp. Herci sú raz „komparzom“, inokedy hviezdia, nikto však nerobí na úkor iných. Ideálna je preto scéna Františka Liptáka, ktorá z jednej postele, tyče a rebríkov dokáže vyčariť loď, striptízový bar či rajskú záhradu. Noemova archa je geniálna! Aj biele kostýmy Petra Čaneckého vhodnými vypchávkami modelujú proporčne správnych Adama a Evu. Radošinci stvorili na javisku živú a hudobne vynikajúcu inscenáciu. Z hľadiska dynamiky je lepšia druhá časť, ktorá sa oslobodí od textu a omnoho viac pracuje s hravosťou. Slabosťou prvej časti je práca s biblickými motívmi, ktoré sú niekedy len prerozprávané (a zbytočne zdĺhavé), inokedy sú apokryfmi s výrazne ironickým komentárom či vtipným, zato láskavým uštipnutím, v ktorom je Stanislav Štepka majster.

(Mária Jenčíková: Radošinci stvorili svet muzikou, Pravda, č. 145, 2007)

 

Dramatik Stanislav Štepka sa v najnovšom titule sústreďuje na veľký tresk podľa biblických motívov. Začína sa naň pozerať očami dvoch vnučiek, ktoré sú zvedavé, aký svet dokáže stvoriť ich deduško. Hrá ho on sám, v rádiovke a v nočnej košeli je Pánom stvoriteľom a tak trochu aj sebou samým – človekom, ktorý vidí svet ako pestrú zmes zábavy (aj na účet spoločnosti) a smútku z chýb (ktorým sa občas nedá vyhnúť). Nápaditá scéna s rôzne využiteľnými rekvizitami, mierne štylizované kostýmy, trendová muzika, bezproblémoví herci a speváci – tak by sa v skratke dala charakterizovať hra, ktorú Štep¬ka napísal ako dokončenie pomyselnej trilógie. Biblické motívy často zaváňajú moralizovaním či schematickou interpretáciou, v prípade radošincov o tom však netreba hovoriť, hra neskĺzla do týchto rovín. Naopak, tvorcovia sa v danom kontexte celkom odvážne pohrali napríklad so šteklivou témou sexuality. Autor v texte opäť potvrdil naivný charakter svojho divadelného videnia, uplatnil svoj vážne sa tváriaci vtip, osolený miestnym nárečím. Stále si ním nachádza cestu k diváckej obci, ktorá je otvorená vnímať aj širšie súvislosti, no nebude sa nad nimi hlbšie zamýšľať. Inscenácii by nezaškodilo režijne dotiahnuť pointu. Inak však bola svojsky vtipná, pretkaná bravúrne zinterpretovanými niekoľkohlasnými pesničkami, ktoré jej „Manky“ ušil na mieru. Okrem skúseného Štepku, ktorému jeho hereckú úlohu jednoducho nemožno neuveriť, sa spevácky a pohybovo blysol hlavne Csongor Kassai. Ako charakter sa prejavil už menej, pracoval v zásade iba s vonkajšími prostriedkami – telom, hlasom a spôsobom reči. Podobne sa zhostili svojich postáv aj ostatní z tímu hercov. Vyzerali „nad vecou“, ale nedali pocítiť, že hrajú aj pre niečo iné než len z lásky k divadlu. Radosť z hry, hlavne v druhej časti inscenácie, však treba oceniť. Biblické príbehy stvárnili ako nenáročnú, inteligentnú rozprávku. Vhodnú aj pre deti.

—————————————————————(Eva Andrejčáková, Sme, č. 147, 2007)