Recenzie JÁÁÁNOŠÍÍÍK (po tridsiatich rokoch)

Radošinské naivné divadlo uviedlo v utorok 14. novembra na svojej stálej bratislavskej scéne po tridsiatich rokoch obnovenú hru Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) z pera dvorného autora Stanislava Štepku. Satirický smutno-smiešny príbeh hrdinu proti svojej vôli paroduje mýtus o našom „národnom zbojníkovi“ a pichľavo zaktuálnená hra bez hlavných postáv pranieruje aj bolestnú súčasnosť… Bratislavská obnovená premiéra zožala zaslúžený aplauz. Otca svojej vlastnej postavy, ktorú sám hral už pred tridsiatimi rokmi, si zahral Stanislav Štepka, Jánošíka Mojmír Caban, mamičku Lenka Barilíková, sestru Helenu Anna Vargová a absolutórium si za svoj tanečný výkon v stepe zaslúži Csongor Kassai.
———————————————————-(Roman Kaliský-Hronský, Slovenská republika č. 264, 2000)

Keď som koncom roka 1970 sedela na prvom predstavení Slovenského naivného divadla Jááánošííík v Radošine, netušila som, že sa dožijem jeho tridsaťročného jubilea… Na vtedajšie pomery veľmi pokrokové a nebojácne predstavenie, do ktorého autor Stanislav Štepka dokázal prepašovať mnohé inotaje, navštevovalo i napriek prísnej cenzúre množstvo divákov. Čo viedlo lídra súčasného Radošinského naivného divadla k tomu, aby oprášil po pätnástich, a teda celkovo po tridsiatich rokoch túto hru a zaradil ju do repertoáru? „Môže byť hrdina ten, čo sľubuje, klame a tára? Sú zbojníci hrdinovia? Nie sú to iba obyčajní kriminálnici?“ To sú otázky, ktoré mu vŕtajú v hlave, a ktoré dali podnet, aby sa k téme vrátil. Samozrejme, súčasné predstavenie je celkom iné, ako bolo vtedy, a nielen obsadením mladými hercami, ako sú Mojmír Caban ako Jánošík či Csongor Kassai v úlohe Uhorčíka. Štepka však do svojich vtipných monológov dokáže zahrnúť najčerstvejšie správy z nášho politického a spoločenského života a osloviť divákov všetkých generácií.
——————————————————————          ————————————————-(as, Senior, apríl 2001)

Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) plynie v svižnom striedaní výstupov zo života rodiny, resp. zo života zbojníckeho, pesničiek a kabaretne ladených príhovorov… Publikom najočakávanejším v tejto inscenácii je sám autor – Stanislav Štepka. Opäť sa predstavil ako neúnavný pozorovateľ, zapisovateľ a vtipný glosátor všeobecného diania… Tam, kde by iný mieril na solar, Štepka pošteklí bránicu sebaironickým vtipom. A v neposlednom rade je fascinujúci, že si stále vie pohrávať so slovenským jazykom s virtuozitou verbálneho žongléra. V úlohe Jánošíkovho druha Uhorčíka sa vedľa Štepku vybrusuje do podoby skutočného komediálneho skvostu Csongor Kassai… Kassai však zďaleka neťaží iba z komického kapitálu svojho výrazného exteriéru – jeho presne cielené a pointované predhovory majú ten správny kabaretný pazúr. Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) teda na pražskom festivale predstavil Radošinské naivné divadlo – v jeho tridsiatej deviatej sezóne – v dobrej kondícii. Návrat k legendárnemu titulu pritom vôbec nepôsobil ako nostalgická rekonštrukcia ani ako gesto autorskej bezradnosti. Štepka a jeho radošinci majú stále toľko energie, že im môžu závidieť i mnohí rozhnevaní „cool“ divadelníci.
—————————–     –(Zdeněk A. Tichý: Slovenská komediální nadílka, Svět a divadlo č. 2, 2002)