Recenzie Šťastné konce

Šťastné konce chytili za správny koniec

Pred šiestimi mesiacmi som mal možnosť byť (pri prvej čítačke Šťastných koncov) pri tom, ako sa na svet pýtal ďalší divadelný prírastok Stanislava Štepku. Novorodeniatko bolo, prirodzene, nahé. Už vtedy som si však dovolil predpovedať, že bude životaschopné.

Odvtedy prešlo pol roka a so záujmom i zvedavosťou som sa vybral do RND pozrieť si, ako za ten čas vyrástlo. Po vzhliadnutí premiéry môžem napísať: má sa k svetu! Vidno, že počas tých šiestich mesiacov mu venovali starostliví „rodičia a ich pomocníci“ dostatok pozornosti i času. Vypiplali ho do podoby, v akej môže smelo predstúpiť pred ľudí.

Clivá komédia o láske (ale nie len o nej) sa zrodila z lásky. K divadlu a divákom. Štepka sa ani tentoraz nepokúša ohúriť, šokovať, alebo iným vyzývavým spôsobom zaujať diváka. Jednoducho sa k tomu nepotrebuje uchýliť, nie je na to odkázaný. Vystačí si vľúdnym slovom, vtipnou a zmysluplnou myšlienkou, dialógom, replikou, pointou… A šarmantným humorom. V časoch, keď už nikto nič negarantuje, zostáva RND ostrovčekom či baštou istoty. Istoty, že sa divákovi dostane počas dvoch hodín za priehrštie kultivovanej zábavy. V časoch drahoty, keď všetko prebíja lacný, prvoplánový a vulgárny humor, je to vzácnosť nad vzácnosť.

Divák sa aj pri Šťastných koncoch chvíľami nevdojak prichytí pri tom, že je to tak trochu aj o ňom, o nás… Preto si radošinci a ich publikum tak dobre rozumejú. A keď sa k tomu pridajú výborné herecké výkony a pôsobivá hudba (tentoraz od tanga až po rapové prekvapenia), harmónia a symbióza medzi javiskom a hľadiskom je takmer dokonalá. Z javiska akoby na nás vanul čerstvý vzduch, ktorý rozpumpuje srdce, prevetrá mozog a vykúzli úsmev na tvári.

Aj premiéra Šťastných koncov ukázala, že radošinci opäť raz chytili veci za správny koniec, či vlastne začiatok.

(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)

 

Šťastné konce zahrejú, aj keď nie šťastným koncom

Dobrý autor vraj v názve hry napovie obsah. Principál Radošinského naivného divadla a jeho dvorný autor Stanislav Štepka sa učebnicovej tézy nedržal. Jeho 54. hra Šťastné konce tak trošku “klame telom”. Vlastne názvom. Postarší hrdinovia „clivej komédie“ – ako ju žánrovo označil autor – si síce na chvíľku padnú do náručia. Aby sa vzápätí znova rozišli. No hoci koniec šťastný nie je, šťastných a rozosmiatych divákov je plné hľadisko. Platilo to aj v sobotu na druhej bratislavskej premiére na scéne radošincov v Bratislave. Iniciátorkou stretnutia po tridsiatich rokoch je Ema. Večne zamračená predavačka v Jednote, ktorá kedysi túžila po jedinom – aby jej Aurel priniesol prstienok. Hoci tenký, bárs aj len strieborný, veď všetky naokolo už boli vydaté. Namiesto toho vytiahol z vrecka roztopenú čokoládu. Jedného dňa mu vyložila kufor pred dvere a on – bez pýtania prečo – ho vzal a odišiel. Aurel ostal sám, stará sa o synovca Tóna, ktorému stále radí, ako žiť a baliť baby. Karty sú rozdané, postavy v skratke charakterizované, roztáča sa koleso mozaikovitého príbehu. Ožívajú spomienky, ktoré sa náhle konfrontujú s realitou. Pamätáš sa, ako si mi oblizol na líci kúsok čokolády? Ty si veru bola prípad! Štepka tentoraz nezatína hlboko ako v Človečine, ani nerozohráva tragické momenty ako v Ženskom oddelení. S trpkým humorom rozpráva príbeh, ktorý pozná asi každý. Režisér Juraj Nvota premenil text na kolotoč vtipných scénok a situácií. Skvelými nápadmi nešetril. Ani pri inscenovaní pesničiek, ktorých hudbu v širokom žánrovom oblúku – od tanga po rap – zložila Ľubica Malachovská-Čekovská. A z hercov dostal maximum, sú výborní – na čele s brilantnou Zuzanou Kronerovou, ktorá sa na javisko RND vrátila takmer po 30 rokoch. Možno len súhlasiť s režisérom, že Stanislav Štepka opäť zo svojho srdca vynáša dobré veci.

(Jena Opoldusová , Pravda, 3. júna 2012)

 

Intímne

Radošinské naivné divadlo sa v poslednej premiére hry svojho principála Stanislava Štepku Šťastné konce vrátili na počiatok svojho divadelníctva. Jednoduchý krehký príbeh o trápeniach obyčajných ľudí na jednoduchej scéne zájazdového divadla. Urobili dobre – táto intímna správa o tom, že čas sa nevracia a čo sa stalo sa neodstane, je krásne intímna a púta svojou jednoduchosťou. Na bývalé lásky sa spomína niekedy v dobrom, niekedy v zlom, ale už sa nevrátia. Najmä keď sa s nimi rozídete tak, že vám postavia zbalený kufor za dvere. Život bez lásky nie je pekným životom a ak si žiadnu ďalšiu lásku počas života nenájdete, možno sa vrátite k tej prvej, najväčšej z minulosti. Možno – nakoľko absolútne nie je isté, či vás čaká s otvoreným náručím. Takto začínajú Šťastné konce, kedy sa starý mládenec v podaní Stana Štepku so svojím synovcom (Martin Škoda ) rozhodne navštíviť svoju dávnu lásku (Zuzana Kronerová alebo Anikó Vargová). Spomienky, spomienky, spomienky. Prechádzajú nimi všetci hlavní hrdinovia a predstavujú kaleidoskop scén z minulosti, ktorá je už milosrdne upravená, silne subjektívna a podľa toho kto spomína, absolútne rozdielna. Obaja hlavní hrdinovia, ale aj ich príbuzní a okolie, nie sú štandardnými priemernými obyvateľmi tejto krajiny. Skôr patria medi kategóriu mierne výstredných čudákov, tých „divných“, ktoré okolie neodsudzuje, ale keď sa otočia chrbtom, ťukajú si na čelo. Im to nevadí, žijú si svoj pokojný život plný obrazov a inými nevidených krás, ale je pravda, s hľadaním nového partnera to nemajú ľahké. Okrem toho, čas nestojí a všetci sú zneistení tým, že ich mladé dvadsaťročné duše zrazu obrástlo telo štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, čo vôbec nie je fér, najmä ak okolie vníma iba telo a nie dušu. Cesta hlavného hrdinu za svojou bývalou láskou nemá šťastný happy end, lebo tak to v živote chodí. Sama nevie, či s milým žiť bude, ale vidí ho rada. Okrem toho v jej blízkosti žije niečo ako memento, pripomienka minulosti – mladší pár (Maruška Nedomová, Svätopluk Malachovský alebo Mojmír Caban), v ktorom city práve umierajú a okúzlenie kúzelnosťou toho druhého sa stráca. Nehovoriac o tom, že byť starnúcim raperom, to je naozaj peklo. Mrcha život. RND vie, že život je mrcha ale hrá najmä o tom, že je iba jeden a preto by sme si ho mali užiť, lebo nič iné nám neostáva. Máme právo na drobné radosti, vybočenia z mantinelov aj absolútne úlety, hlavne nech je nám dobre. Dôkazom toho je aj brat hlavného hrdinu v podaní Ladislav Hubáčka – niekto môže byť aj zamrazený Elvis, pokiaľ nájde svoju faninku kdesi na juhu, je mu dobre. A to sa môže povedať aj o RND ako takom – tiež predsa ide o zoskupenie výstredných jedincov, ktorí svoje šťastie, ale aj životný údel našli v divadle, ktoré vôbec nie je štandardné a mnohí kolegovia si za jeho chrbtom ťukajú na čelo. Radošincom to neprekáža a sú tu už 49 sezón a svojím jazykom a štýlom hrajú o tom, čo ich na našej súčasnosti trápi a fascinuje. V tomto prípade sú to dávne lásky, najskrytejšie ľudské tajomstvá, vášne a strach zo samoty. Štepkov monológ o nedeľnom ráne a dvoch osamelých chlapov v jednom dome je zábavný iba chvíľu, inak je hrozivý ako to najhoršie prekliatie. K inscenovaniu Šťastných koncov radošincom netreba veľa –niekoľko stoličiek, samozrejme presný a citlivý text a ich „naivné“ herectvo, ktoré príbehu veľmi prospieva – takto by o svojich trápeniach rozprával aj nejeden divák. Réžia Juraja Nvotu aj z tohto programového minimalizmu vyťaží veľa, vie že najdôležitejšie je nechať postavy rozprávať a vysvetľovať svoje životné príbehy. Jednoducho a zrozumiteľne, lebo vtedy im divák verí. Scéna a kostýmy Petra Čaneckého svojou jednoduchosťou umožňujú náznakové stvárnenie akejkoľvek reálie. Od jazdy na motorke až po pokladňu v Jednote. Tomuto cieľu slúži aj hudba Ľubice Čekovskej – tam kde je to potrebné pomáha atmosfére a prináša niekoľko typicky radošinských songov a aj netypický rap. Mimochodom, iba na tomto predstavení zažijete edukačný príklad toho, že rap je niekedy dobrý až na druhý pokus – veľmi záleží na tom, s kým spievate a či vás má rád. Viac netreba. Radošinské naivné divadlo je naozaj aj zájazdovým divadlom a vďaka tomuto „kľúču“ k predstaveniu môžu hrať Šťastné konce aj v tom najstriedmejšom kultúrnom dome, určite bude vypredané. A podaktorí si ku koncu zaslzia. Kdekoľvek. Podaktorí zafrflú, že mohli ostať radšej doma. Ale to sú tí, ktorí sa nikdy nemilovali na štrku pri bagrovisku, nikdy nikoho neobchytávali za jazdy na motorke a nikdy nezistil, že milovať sa dá v akomkoľvek veku. Môžu ľutovať a ostanú sami ako taká posledná motorkárska prilba z roku 197o zabudnutá kdesi pod kurínom.

(Radek Bachratý, e-Kumšt, 3. júna 2012)

 

Šťastné začiatky Šťastných koncov

V noci je všetko iné. Aj tá radošinská v rámci projektu Noc divadiel bola zvláštna a výnimočná.

Prežívame nepekné časy odpočúvaní. Stanislav Štepka a jeho súpútnici v RND sa v tú novembrovú noc sami nechali odpočúvať. Verejne a dobrovoľne. Predchádzala tomu zvedavosť na oboch stranách – na javisku i v hľadisku.

Pred divákmi radošinci odtajnili literárny text rodiacej sa hry RND Šťastné konce. Štepkovho najnovšieho divadelného dieťaťa, ktoré sa prvý raz nadýchlo atmosféry divadla pri prvom čítaní. Diváci, či v tomto prípade viac poslucháči, sa tak unikátne mohli stať prvými svedkami a zároveň aj kritikmi rodiacej sa hry. Bez režisérskych či dramaturgických úprav.

Bolo to príjemné (od)počúvanie – už na prvé počutie. Nevystupovali v ňom žiadne temné sily, nekonali sa manipulácie, mystifikácie. Namiesto toho sa pred nami odkrývali ľudské príbehy starých lások. Aj s dávkou nostalgie, ktorá je ich nedeliteľnou súčasťou. Pripomenuli nám bagroviská našich prvých lások. A našu nedokonalosť, nad ktorou by sme nemali vyplakávať, ale sa z nej smiať (hoci aj cez slzy) alebo aspoň pousmiať. To sa podarilo už pri prvej čítačke.

Aj podľa reakcií divákov v hľadisku má najnovšie radošinské divadelné dieťa predpoklady, aby sa stalo životaschopným a obecenstvo ho prijalo s láskou a dlaňami pripravenými na potlesk. Ten zaznel viackrát už počas spomínanej magickej Noci divadiel. Boli to vydarené a šťastné začiatky Šťastných koncov.

—————————————————–(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)