Recenzie Len tak prišli

Trpká hra o Slovensku

Nová hra Stanislava Štepku má podľa jeho presvedčenia prívlastok trpká, ba možno najtrpkejšia. Chýbajú v nej dokonca aj veselé pesničky, na ktoré sú diváci v Radošinskom naivnom divadle zvyknutí. Možno preto, aby autor zdôraznil, že hoci sa divák počas celého predstavenia smeje, situácia je naozaj vážna. Dej inscenácie Len tak prišli sa odohráva na kare. Stretla sa na ňom rodina tragicky zosnulého primátora, podnikateľa a mafiána inžiniera Romana Eliáša spolu s jeho verným tieňom Dodom Demákom. V rodine oplakávajúcej mŕtveho vyčnieva iba dcéra Rita, ktorá odmieta hrať divadlo o tom, aký úžasný človek bol jej otec. Celú scénu pozorujú z vedľajšej miestnosti dvaja nezvaní hostia z Radošiny, ktorí nevychádzajú z údivu. Predovšetkým vtedy, keď vstúpi na scénu notárka Aďa a prečíta závet. Od tej chvíle sa začínajú odkrývať charaktery a vnútorné pohnútky všetkých zúčastnených. Vysvitne, že dvaja Radošinčania sú vlastne mimozemšťania z planéty BX7. Prešli už deväť galaxií, ale nikde sa nestretli s tým, s čím na Slovensku. Cez svoje sofistikované, no na ich planéte už dávno zastarané prístroje dokážu premietnuť minulosť i budúcnosť kohokoľvek. Háčik, a pre smútiacich hostí vážny problém však spočíva v tom, že iba takú, aká naozaj je – nič sa na nej nedá zmeniť ani prekrútiť, tak ako je to možné u nás. Len tak prišli je priam mrazivým obrazom súčasných slovenských pomerov a jej autor Stanislav Štepka sa tým vôbec netají. Do hry zakomponoval výroky a citáty známych osobností, použil situácie a scény, ktoré sa skutočne odohrali. Ako znalec ľudských sŕdc i pohnútok bez okolkov poukazuje na všetky naše neresti, medzi ktorými dominuje hlúposť, chamtivosť, prospechárstvo, rodinkárstvo či sexuálna nenásytnosť. Ich protikladom je jednoduchosť a priezračnosť mimozemšťanov, ktorí majú zakrpatené pohlavné orgány a vzrušiť ich dokážu len veselé reči, veci vnímajú také, aké sú, nemajú bočné úmysly a nehľadajú vlastné záujmy. V hre si zahrali takmer všetci členovia RND, ktoré je už 48 rokov hovorcom života na Slovensku. Tentoraz veľmi výrečným – až by sa to niekoho mohlo dotknúť.

(Martina Grochálová: Trpoká hra o Slovensku, Katolícke noviny, č. 46, 2011)

 

Radošinské nahnevané: Len tak prišli

S novou hrou Len tak prišli, ktorú uviedlo Radošinské naivné divadlo v premiére v piatok a sobotu, dalo jasne najavo, že s ružovým pohľadom na slovenskú súčasnosť je koniec. Radošinci pomenúvajú a hrajú o súčasnom Slovensku na rovinu, bez ružových okuliarov a páčivého prifarbovania. Radošinské naivné divadlo je taká značka, ako napríklad značka dobrého vína. Človek vie, akú má chuť, vie, čo chce povedať vinetou na fľaške. Radošinci vždy reflektovali slovenskú súčasnosť cez milé a páčivo naivné, aj keď trpké okuliare, vždy k tomu úžasne zaspievali a vždy dali nádej do ďalšieho života. Ich inscenačný štýl je daný. Niekoho môže trvalo odpudzovať, ale vždy vypredané predstavenia hovoria o tom, že skupina priaznivcov Radošinského naivného divadla je veľká a silná. Tu nemožno uplatňovať teoretické definície toho, aké má divadlo byť. Radošinci už dávno vyhlásili, že podľa nich je divadlo také, aké hrajú, a komu sa neľúbi, nech si zatrúbi. Viac ako dvojhodinová inscenácia Len tak prišli mapuje život lokálneho politika, a teda bossa najprv v zabehaných koľajach radošinskej poetiky, ale po prestávke až mrazivo autenticky a drsne. Úvod diváka nenechá na pochybách, v ktorom divadle je – chystá sa kar, pohrebná hostina za miestneho starostu a politika, prítomná je rodina, servilní prisluhovači, monštruózny čašník, jednoducho bežný tuctový výjav zo Slovenska, ktorý si vie každý jasne predstaviť a zažil ho v Radošinskom naivnom divadle už mnoho ráz. Hostinu naruší príchod dvoch na pohľad absolútne „radošinsky naivných” pocestných, z ktorých sa neskôr vykľujú najdôležitejšie postavy príbehu. Nie sú totiž z nášho sveta, ale z inej planéty a študujú životy a činy obyvateľov Zeme, konkrétne Slovenska. Prvá polovica inscenácie je teda taká, akú od radošincov divák vždy očakáva – slovenská realita ich pohľadom. Figúrky, aké sú v mnohých radošinských hrách, a spomedzi nich neuveriteľne vyčnieva pani notárka. Kto si pamätá Marušku Nedomovú ako femme fatal Radošinského naivného divadla v kroji, s prekrásnym vrkočom a úsmevom, zažije šok. Postavu, ktorú vytvorila, budú menej chápaví diváci žiadať prostredníctvom personálnych agentúr do svojich služieb ihneď po predstavení. Ufón Stanislav Štepka vyhlási desaťminútovú prestávku a divák počas nej premýšľa, čo v tomto radošinskom mechanizme rozprávania bude prekvapivé a iné a či radošinci aj zaspievajú. Keďže v divadle sa sedí, divák po prestávke nepadne na zadok. Ale určite ostane s vyvalenými očami a pootvorenými ústami. V druhej polovici predstavenia odohrá Radošinské naivné divadlo brutálne realistickú prehliadku života a činov lokálneho mamľasa, kde nie je čas na naivné zahmlievanie, kde sa veci hovoria a hrajú natvrdo a jasne. Aj principál Stanislav Štepka na tlačovej konferencii pred premiérou nahlas zauvažoval, ako sa pojmu „satira” vysmieval a obchádzal ho, ale v tejto hre žáner priznáva. Tu ozaj nejde o naivný obraz Slovenska, ale o drsne a (s)prosto pomenované javy súčasnosti, ktorá podľa radošincov a isto aj ich divákov nesmeruje do ružových zajtrajškov. Prehliadka chrapúňov, rozmaznaných deciek a iných štábnych prisluhovačov je vskutku úchvatná a mrazivá. Celý súbor hrá s absolútnym nasadením a najmä, a to naozaj cítiť, s absolútnym presvedčením. Na onej tlačovej konferencii totiž odznela aj informácia o výraznom zvýšení nájomného za priestory Radošinského naivného divadla zo strany odborárov (áno, to sú tí, ktorí bojujú za lepšie zajtrajšky) na ďalšiu sezónu, čo možno povedie k sťahovaniu divadla. A Len tak prišli je teda aj osobnou výpoveďou divadla, ktoré síce má všetky predstavenia v sezóne vypredané, ale v krajine, kde kultúra spoločnosti odchádza kamsi na perifériu, bojuje o holú existenciu. Nakoľko je unavené zo všetkých tých pánov movitých a dôležitých, hrá to, čo si o nich myslí – sú to obyčajní chrapúni a trkvasi. Len tak prišli asi nebude hra s dlhou životnosťou, nakoľko obraz Slovenska, ktorý ukazuje, je taký reálny a zlostný, že divák vychovaný poetikou Radošinského naivného divadla sa ním vydesí a odmietne ho. Ale doba je ozaj veľmi zlá, keď sa aj toto „naivné” divadlo rozhodlo o nej hrať tak neznesiteľne surovo a realisticky. A bez spevu, na to teraz nie je čas. Radošinské naivné divadlo sa rozhodlo hrať o tom, čo si naozaj myslí a pred touto sebezničujúcou produkciou klobúk dole. Nie je to inscenácia na DOSKY, ale na ocenenie za názor roka určite.

(Radek Bachratý, Kumšt, 31. október 2011)

 

Len tak prišli, rozosmiali aj podpichli

Diváci tlieskali a vstávali. Zo sedadiel ich v Novom Meste nad Váhom, Topoľčanoch či Prievidzi dvíhala nová hra Stanislava Štepku Len tak prišli v podaní Radošinského naivného divadla. “Vždy to robíme tak, že našu novú inscenáciu predstavíme najskôr v rôznych slovenských mestách a až potom v Bratislave,” povedal zakladateľ obľúbeného divadla, dramatik, textár, scenárista, herec a režisér.

Satirickou komédiou Len tak prišli vstupuje Radošinské naivné divadlo do svojej 49. sezóny. Na domovskej scéne v Bratislave bude mať Štepkova novinka premiéru v piatok a v sobotu.

Začiatok novej inscenácie je neveselý – na pohrebnej hostine. Pri dopravnej nehode totiž zomrel primátor provinčného mesta. A bohatí pozostalí, teda rodina všeobecne známeho gubernátora a veľkého manipulátora, čakajú na testament. To, čo im prečíta notárka, ich viac ako zaskočí. A od tej chvíle sa na smútočnom zhromaždení začnú odohrávať samé neuveriteľné príhody. Navyše, do toku udalostí nečakane zasiahnu dvaja nečakaní návštevníci a výrazne ho svojou prítomnosťou poznamenajú.

Po inšpiráciu nemusel Stanislav Štepka chodiť ďaleko. “Často sa ma pýtajú, kam chodím po nápady. Poviem vám – ročne máme viac ako 240 predstavení. Stretávame sa s divákmi od Košíc až po Prahu. Na rozdiel od politikov ja viem, čím žijú, čo ich trápi a čo hnevá. Úžasnejšia studnica inšpirácie sotva môže existovať,” povedal oceňovaný divadelník.

“Jan Werich hovoril, že neznáša satiru. A Jiří Suchý zas vravel – všetko len nie satira. Ale zrazu príde chvíľa, keď to ani nemôžem, ani nechcem satirou nazvať… No keď sa pozriete na to, čo žijeme, akú – prepytujem za výraz – “čvargu” sledujeme, tak zrazu máte pocit, že to je satira,” vysvetlil žánrové zaradenie novej hry Stanislav Štepka.

“Smejeme sa na krivom zrkadle, ktoré zrazu divadlo nastavilo spoločnosti. A cez slzy, ako vravieval Gogoľ. Bol by som šťastný, keby si diváci cestou domov hovorili: nebolo to len o tej “srande”, ale aj o niečom inom,” dodal renomovaný dramatický autor.

V komédii Len tak prišli sa predstaví takmer celý súbor Radošinského naivného divadla. Scénu navrhol František Lipták, kostýmy Mona Hafsahl. Réžie sa ujal Ondrej Spišák, ktorému v týchto dňoch odborná divadelná porota vo Varšave udelila najprestížnejšiu poľskú divadelnú cenu Felix za réžiu inscenácie roka Naša trieda (Nasza klasa).

Komédiou začínajú “radošinci” svoju 49. sezónu. Z hľadiska existencie divadla však asi veľmi veselá nebude. Majitelia priestorov (odborári), v ktorých našlo RND po rokoch putovania domov, žiadajú od nich za prenájom prekvapujúco vysokú sumu. A na to divadelníci peňazí nemajú. Čo teda bude s Radošinským naivným divadlom v novom roku, je otázka, lebo sponzorov na financovanie prevádzky divadla zohnať nedokážu.

Zostáva zatiaľ len vychutnať si smutno-veselý pohľad na svet, ktorý ponúkajú v divadelnej novinke Stanislava Štepku Len tak prišli.

(Jena Opoldusová, Denník Pravda, 28. októbra 2011 )

 

Radošinci Len tak prišli a nastavili zrkadlo dnešnej spoločnosti …

Keď prídu Radošinci do Piešťan, je to veľký sviatok. Svorne tvrdia všetci miestni obyvatelia, a ja, ako pomerne dobre adaptovaná Horehronka, ktorá sa už počas piatich rokov viac-menej zžila s kúpeľným mestom, som to pochopila a zažila na vlastnej koži.

Nová hra z dielne Radošinského naivného divadla, s ktorou jeho herci vystúpili do 49. divadelnej sezóny, je triezva a tak príjemne sladko-trpká. No dalo by sa povedať, že je aj viac než súčasná. Autor Stanislav Štepka sa ešte pred predstavením na besede s miestnymi vyjadril, že do novej hry vložil všetko to, čo ho v dnešnom svete najviac hnevá. A je to tak. V inscenácii divák nájde odkaz na „pod pásové ťahy“ ľudí na vysokých stoličkách, na všetko, čo sú schopní urobiť, aby sa dostali k moci a majetku. Zobrazuje nečisté manévre, ktoré človeku vedia zabezpečiť, aby sa na výslní udržal čo najdlhšie. Jednoducho dokonale ukazuje, ako peniaze kazia charakter ľudí. Tvorcovia sa snažili ukázať, že za úspechom ľudí dnešnej spoločnosti sa mnohokrát skrýva rodinkárstvo, manipulácie a intrigy. Zrkadlo dobe Radošinci nastavili pomocou dvojice, ktorá je iná ako ostatní. Iná, pretože pochádza z inej planéty. Veď kto iný by vedel objektívnejšie posúdiť našu spoločenskú klímu, ako úplne nezainteresovaní votrelci? Téma sci-fi sa na slovenských divadelných doskách objavuje prvýkrát. Cez mimozemskú návštevu tvorcovia ľahko prenikli do útrob ľudských vzťahov, deformovaných dobou, ktorú žijeme.

Hra divákov hneď v úvode vťahuje do pochmúrneho prostredia pohrebnej hostiny, kde postavy odeté celé v čiernom, spomínajú na svojho otca, manžela a šéfa. Trúchlia za zosnulým primátorom mesta Romanom Eliášom, veľkým manipulátorom, ktorý zahynul pri dopravnej nehode. Na základe rozprávania postáv – pozostalých, sa nejednému divákovi v mysli vynorí obraz „váženého“ pána primátora, ktorý si to na svojom silnom aute, alkoholom mierne, alebo aj viac potužený, istotne „rúbal“ niekde na diaľnici, keď bol na ceste za svojim „čistým“ biznisom. Do postavy zosnulého autor vložil všetky negatívne, alebo v dnešnej dobe čoraz samozrejmejšie vlastnosti? Sebectvo, chamtivosť, pýcha … .

Pozostalí však nie sú o nič lepší. Autor už hneď v úvode pracuje s hotovými postavami, na ktoré nie je ťažké vytvoriť si vlastný názor. Počas hry sa postavy ďalej výraznejšie nevyvíjajú, diváka len utvrdzujú v tom, čo si v duchu vyslovil na začiatku inscenácie.

Štyria pozostalí čakajú na závet, ktorý im má doniesť a prečítať notárka Aďa, asi najkomickejšia postava celej hry, ktorej autor do vienka veru veľa múdrosti nenaložil a pritom aj ona pôsobí tak reálne. Z kolektívu sa vymyká asi len Eliášova dcéra Rita, ktorá odmieta žiť tak ako jej otec a počas toho, ako ho všetci ostaní z jeho okolia ospevovali, ona sa netají odporom k nemu. Celú situáciu na kare, aj scénu, keď sa rodina dozvie, že zosnulý celý svoj majetok venuje práve „odlišnej“ Rite, z dostatočnej vzdialenosti sledujú dva pocestní – mimozemšťania. Ich zásluhou sa divák pozerá na dianie inými očami, s dostatočným odstupom. Vďaka schopnostiam, ktoré dvojica „cudzincov“ má, sa dej inscenácie presúva do minulosti a cez retrospektívu môžu diváci nahliadnuť do života jednotlivých postáv …

Hoci som sa po piešťanskej premiére stretla s reakciami, že „to nie je to pravé radošinské, veselé a spevavé“, osobne si myslím, že tvorcom sa podarilo zareagovať na všetko, čím žije dnešná spoločnosť a čo hýbe životom nás Slovákov. A to bez ružových okuliarov. Radošinci jednoducho natvrdo a „na drzovku“ ukázali to, čo žijeme.

(Katarína Beňová)

 

Morálka? Pomaly si ju ani „nevygooglíme“

Stanislav Štepka k nám tentoraz prišiel ako mimozemšťan. Krásne sa čudujúci, čo tie ľudské bytosti na našej zavše čudesnej planéte stvárajú. Čo sú zač a čo z nich urobili peniaze a moc.

Len tak prišli, v poradí 53. hra z tvorivej dielne autora Radošinského naivného divadla, aj očami mimozemšťanov vykresľuje drsne i vtipne, a zároveň neuveriteľne výstižne, tváre i ksichty pozemšťanov.

Obnažuje charaktery (či lepšie povedané bezcharakternosť) mocných, vplyvných a bohatých, ktorí si za peniaze môžu kúpiť noblesné hotely či reštaurácie, ale ich správanie nedosahuje úroveň ani tej najnižšej cenovej skupiny. A verne ilustruje aj úbohosť ich poskokov, pchajúcich sa im – však viete kam.

Mimozemšťania v Štepkovej hre márne hľadajú v slovníku slovíčko morálka. Nenašli by sme ho hádam už ani v Slovníku cudzích slov, ak tak iba ako archaizmus. Morálku si už pomaly ani „nevygooglíme“.

Zato oveľa častejšie sa na nás valia nenásytnosť, arogancia, nadutosť, povýšenectvo. Bohorovní „Bobovia“ (prezývka všemocného primátora z hry Len tak prišli) sú v politike i biznise roztrúsení po celej krajine. Šíria okolo seba strach a zamorujú vzduch.

A bohužiaľ, len tak neodídu. Štepka sa im vysmial aspoň prostredníctvom divadla. Mnohí z nich by sa v tomto zrkadle spoznali a našli. Sebareflexie by sme však od nich sotva dočkali. To by bolo scif-fi.

(Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista)