Bolo to mizerné, priam pandemické politické desaťročie vo vtedajšej ČSSR (1970 – 1979). Ako sa vraví dnes: všetko zlé! V  republike sa natrvalo usalašili sovietske okupantské posádky, vládnuci komunisti začali všeobecné previerky a vyšlo smutno-slávne Biľakovo Poučenie z krízového vývoja, ktoré „zostalo až do konca režimu v roku 1989 ponižujúcim nástrojom preverovania lojality“. Pocit bezmocnosti, bezradnosti  a úzkosti začal doliehať na celú spoločnosť, a teda hlavne na rodinu. V takejto atmosfére v jarných mesiacoch Štepka začal písať tragickú frašku či „hru na domáce zvieratá“, ktorej dal symbolický názov Človečina. A v hre sa zrazu stalo čosi nevídané: RND na scéne stvorilo divadelnú ikonu – Katarínu Kolníkovú v úlohe Babičky. Na premiére hry (14. novembra 1971 v Klube mladých v Radošine), ktorú režíroval autor, účinkovali Milan Markovič (hral postavu Syna a skomponoval piesne do predstavenia), Oľga Májovská (Matka), Iveta Miffeková (Dcéra) a Stanislav Štepka (Otec). Človečina spolu s Jááánošíííkom (1970) napriek príkrej nevôli schvaľovateľov  sa predstavila na javiskách divadiel, klubov, ale najmä internátov a jednoznačne a natrvalo predstavila RND okolitému svetu. Rokmi sa menili herci, ale stále zostávala v trpkom príbehu na scéne Babička Kataríny Kolníkovej a jej nevydarený a nebezpečný javiskový syn. V roku 2004 RND uviedlo tragifrašku v novej, inovovanej verzii (s hudbou Petra Mankoveckého) a klasická inscenácia sa stala súčasťou repertoáru skoro až do odchodu hlavnej predstaviteľky v roku 2006. Človečina mala nevídaných 407 repríz a predznačila poetiku autora i divadla. Stala sa maturitnou otázkou, ale najmä divadelným dokladom o dobe, tvorbe a originálnej poetike Radošinského naivného divadla.

▲ Záber z prvého vystúpenie Radošinského naivného divadla so Štepkovou  tragifraškou Človečina v roku 1971. Foto: archív RND