Milan Lasica (1940 – 2021) naše prvé osobné stretnutie popísal takto:

„Kde bolo, tam bolo… bolo to dávno, asi v sedemdesiatom druhom, tuším zjari, už skoro dva roky sme pôsobili v brnianskom exile a začínalo byť jasné, že ani to už dlho nevydrží, potĺkal som sa okolo bratislavskej Reduty, pred oknami aerolínií, len tak bez príčiny, veď ani letieť nebolo kam, keď tu zrazu pristúpil ku mne solídne oblečený mladý muž a placho ma oslovil: „Som Stanislav Štepka z Radošinského naivného divadla.“ A že hrávajú kdesi na Sibírskej a aby som sa prišiel pozrieť a vôbec, porozprávať sa. A dal mi telefónne číslo, aby som mu zavolal do Učiteľských novín, kde pracuje. Povedal to a bezradne pokrčil plecami. Dodnes neviem, či nad tým, že pracuje, alebo nad tým, že v Učiteľských novinách, či len tak, z vrodeného ostychu. Pravdaže, počul som už vtedy o radošincoch, začínali byť populárni, hrali Jááánošíííka, každý, kto to videl, spomínal v dobrom. Aj by som sa šiel pozrieť, aj sa mi nechcelo, prídem tam, hovorím si, budem sa zabávať a potom mi začne byť ľúto, že my s Julom už nemáme divadlo a nič nie je horšie, ako keď človek ľutuje sám seba. Tak som si schoval to číslo a že zavolám.“

Keď sme sa o pár rokov konečne stretli, spriatelili sme sa, sľúbili sme si spoluprácu, aj sme slovo dodržali, vznikli spoločné inscenácie Kam na to chodíme, Včela v zime a Dohoda možná, zaznamenali sme v televíziách zopár spoločných programov a hlavne pri stretnutiach – hoci nie príliš častých – sme sa vždy mali o čom porozprávať. Milan vždy viac počúval, ako rozprával. V nedeľu 18. júla odišiel na debatu na iné miesto.
Moje číslo má aj ja jeho. Zavoláme si.

Stanislav Štepka

▲ Záber z inscenácie Kam na to chodíme z roku 1991. Milan Lasica, Stanislav Štepka a Július Satinský. Foto: Bohumil Šálek