Pred štyridsiatimi rokmi sme
sme po prvý raz uviedli
tragifrašku
ČLOVEČINA

▲ Katarína Kolníková v úlohe Babičky v tragifraške Stanislava Štepku Človečina, ktorú 14. novembra 1971 premiérovo uviedlo Radošinské naivné divadlo v autorovej réžii. Foto: Ivan Bogdan

Pred štyridsiatimi rokmi, presnejšie 14. novembra 1971, sa vo večerných hodinách v divadielku pre tridsaťdva divákov v radošinskom Klube mladých uskutočnila premiéra vari najslávnejšej inscenácie prvého obdobia Radošinského naivného divadla – tragifrašky Človečina. Presne rok predtým, teda 14. novembra 1970, sme na tom istom mieste a skoro aj s tými istými hercami po prvý raz hrali Jááánošíííka – s nevídaným diváckym ohlasom a úspechom, čo je iste zvláštna a pekná náhoda.

Nádejné, spoločensky reformné dubčekovské mesiace sa v tom období definitívne končili, začínali sa smutno-známe politické previerky pod vedením ortodoxných komunistov, inými slovami: práve vypukol oficiálny „hon na čarodejnice“, teda všestranný útok na takzvané protisocialistické a pravicové sily. Zle sa začalo dýchať. A tak som sa s divadlom v Človečine chcel vedome vrátiť či utiahnuť do rodiny a cez nadmieru štylizovaný, ak chcete až absurdný príbeh z rodinného prostredia, priamo a bez obalu pohovoriť si s divákmi o tom, v akom stave sa nachádza, živorí a bolestne pretrváva nielen rodina, ale vlastne aj celá vtedajšia spoločnosť.
Nuž poviem, ako bolo: nebol to lichotivý pohľad.
Postavu Otca manipulátora som si napísal pre seba a môjho dlhoročného kamaráta a spoluherca z Radošiny Miroslava Sigeta, Matku predstavovala učiteľka Oľga Májovská, Syna hral kolega z redakcie Milan Markovič (bol aj zároveň autorom hudby), Dcéru hrala študentka Iveta Miffeková a na jedinú kladnú postavu Babičky som si ako režisér vybral radošinskú ochotníčku (inak školníčku a pestúnku v miestnej materskej škôlke) Katarínu Kolníkovú, s ktorou som predtým v obci často hrával amatérske divadlo.
Kolníková mala päťdesiat rokov, nevídanú chuť na javisku hrať a byť a od prvého vystúpenia jednoznačne zaujala divákov, ale aj kritiku svojou výnimočnou ľudskou charizmou, niečím, čo tuším bolo v nej viac životné ako divadelné a čo našej napoly absurdnej hre, teda „správe o domácnosti alebo Hre na domáce zvieratá“, ale aj našej budúcej legendárnej herečke dodávalo výrazné, farebné javiskové znaky jedinečnosti a neopakovateľnosti.

▲ V radošinskom klubovom divadielku skúšame s Milanom Markovičom koncom leta 1971 do Človečiny Katarínu Kolníkovú. Foto: archív RND

Človečina mala dar či schopnosť rozosmievať a rozplakávať divadlá, internáty, kluby a sály. Rozosmievala a zároveň aj dojímala. Menili sa miesta hrávania, striedali sa v nej herci, ba dokonca sa počas jej existencie zmenil aj politický režim, no my ľudia tak či onak poznačení človečinou, o ktorých bola táto moja javisková správa, sme sa priveľmi nezmenili: stále je v nás, bohužiaľ, všetko to, čo v hre bolo už pred štyridsiatimi rokmi predmetom sarkazmu, irónie a výsmechu – napríklad ľudská zloba.
Prečo je to tak a prečo to nie je inak a lepšie, autor nevie. Možno by sme sa mali opýtať niekoho súcejšieho priamo zo života…
Alebo sa radšej nepýtať?

Stanislav Štepka

▲ Premiérové predstavenie Človečiny 14. novembra 1971 v radošinskom Klube mladých v záverečnej scéne. Zľava Iveta Miffeková (Dcéra), Stanislav Štepka (Otec), Oľga Májovská (Matka), Katarína Kolníková (Babička) a Milan Markovič (Syn). Foto: Ivan Bogdan

Život, ako večný konglomerát smiechu a tragédie. Napriek tomu sa však divák na tomto predstavení viacej smeje. Smeje sa ľudskej hlúposti i falošnej morálke. V Človečine nemá humor nezáväzné poslanie – rozosmieva v službách ľudskosti, v intenciách citovej i morálnej očisty. (Milan Straka, Roľnícke noviny č. 302, 1971)

Myšlienka Človečiny rozhodne nie je naivná: príbeh rodiny, ktorá sa usiluje zbaviť starej mamy, je síce plný humoru (humoru prameniaceho nielen z komických situácií, ktorých je viac ako dosť, ale aj z iskrivých slovných hier, často ťažiacich z bezobsažných fráz a slovného balastu), ten sa však zrazu zmení až na čierny humor, nemilosrdne odkrývajúci pretvárku a faloš… (is, Brněnský večerník č. 176, 1974)

Divák sa smeje, divák sa rehoce, aby mu vzápätí zamrzol smiech na perách. Lebo pojem tragifraška, vymyslený autorom pre Človečinu, výborne vystihuje polohu jej príbehu. Príbehu, ktorý má miestami farbotlačovú atmosféru neumelých obrázkov naivistu, aby vzápätí jedinou replikou nadobudol ostré kontúry ozajstnej a súčasnej tragédie. (Jan J. Vaněk, Signál č. 18, 1979, Praha)

▲ Stanislav Štepka ako Otec v ilustrácii Svetozára Mydla v prvom bulletine RND k inscenácii Človečina.

Vychádzajúc z inej poetiky sa usiluje vyjadriť Stanislav Štepka, umelecký vedúci Radošinského naivného divadla. Výber jeho vyjadrovacích prostriedkov a vynechanie niektorých zaužívaných zložiek – konvencií je zámer, nie je nevedomosť alebo ignorovanie. Štepka kladie hlavný dôraz vo svojej hre Človečina na slovo, na jeho mnohostranný význam, ladený takmer do polohy aforizmov. (Beňo Michalský, Javisko č. 4, 1972)

Aká je to sila, keď sa ľudia smejú, – povedal kedysi klasik. Radošinský humor, to je rozkoš z myslenia a erupcia vtipu, ktorého základ tvorí výsostne vážna ambícia… Popri humore vládne radošinským predstaveniam aj tón nostalgie, smútku a rozčarovania z neprebernej palety ľudských necností, z ľudskej neľudskosti. Niet sporu o tom, že Človečina je nesmierne tragická komédia o ľudskom cynizme, bezohľadnosti, požívačnosti a falošnosti. Je to pravá gogoľovská satira – ten úsmev cez slzy, ktorý vzápätí zmeravie na grimasu bôľu. Človečina má dar evokovať, núti k zamysleniu a ku konfrontácii videného s vlastnou skúsenosťou. Preto potlesk v hľadisku nie je iba výrazom vďaky a ocenenia, ale aj gestom porozumenia. (Vladimír Štefko, Človečina, Opus 1982)

Rodina sa rozhodla zbaviť sa babičky tým, že ju dá do domova dôchodcov. Nikto jej však nepovie pravdu. Všetci jej nahovárajú, že odíde do divadla. Babička je šťastná, že sa jej splní veľký životný sen a stane sa hviezdou – herečkou. Pred Veľkou nocou sa členovia rodinky rozhorčujú nad ľahostajnosťou ľudí z ústavu, ktorí nechodia po Babičku. Na jeseň sú už nervózni a netrpezliví z toho, že Babička ešte neumrela. Na chvíľu sa zdá, že Babička všetkých a všetko prezrela, no vzápätí umiera. V tom istom momente zatrúbi auto z ústavu. Otec (Babičkin syn) dúfa, že si šofér nič nevšimne a uverí, že Babička len tak tuho spí… Na Vianoce, keď rodinka bilancuje úspešný rok, ktorý má za sebou, objaví sa Babička v anjelskom rúchu ako živé, prenasledujúce svedomie. Aj z obsahu je zrejmé, že tragikomický princíp je už v samotnej situačnej schéme hry. Satirickú ostrosť a kritické odsúdenie neľudskosti, falošného moralizátorstva, pokrytectva a hlúposti znázorňuje modelovo Štepka v spôsobe, akým sa všetci správajú najmä voči Babičke. Dovádza ho ad absurdum. (Napríklad ešte pred jej smrťou si skúšajú jej veci a rozmýšľajú o tom, ako jej najlacnejšie vystrojiť pohreb.) Zároveň sa však primitívnemu schematickému, tézovitému moralizátorstvu úspešne vyhýba tým, že všetku tú „hrôzu“ zobrazuje v rovine čierneho humoru. Iba v niektorých momentoch sa humor vytratí a zostane len čierňava, ktorá zamrazí (scéna babičkinej smrti). Prepuknutiu falošného sentimentu zas v závere autor zabráni tak, že na vhodnom mieste použije „zhadzovací efekt“. Na konci hry stojí Otec na javisku sám a úpenlivo hľadí do neba. Zrazu naňho spadne kvapka: „Mama, ty plačeš? (Pauza, v hľadisku cítime napäté a vážne ticho.) Alebo pľuješ?“ Vážnosť sa prudko odľahčila, zaburáca smiech, no čosi z toho ticha v divákovi zostáva. (Darina Porubjaková: Človečina, Radošinské naivné divadlo alebo Správa o dedinských poštároch 1963 – 1983, Osvetový ústav 1985)

Neviem prečo, ale vždy som si myslel, že príčinou všetkého nedobrého sú zlé spoločenské režimy. Hlboko som sa mýlil. Režimy sa menia, aj u nás sa pred pätnástimi rokmi radikálne zmenil, ale ľudia zostávajú nezmenení. Tie režimy, čo máme v hlavách, sú totiž oveľa silnejšie a pretrvávajú dlhšie ako tie spoločenské. A tak nejako je to aj s našou Človečinou. Po dlhom čase som si opäť otvoril text hry a s hrôzou som zistil, že z krutosti a cynickosti členov rodiny a najmä v živote okolo nás neubudlo, skôr naopak. A tak sa v texte nemusí škrtať ani slovo. Možno vymeníme iba kabáty (tie sa u nás často a ľahko menia) a po mnohých rokoch opäť aj s pani Kolníkovou a vymladeným divadelným dorastom rozohráme príbeh, čo stále viac hovorí o ľuďoch ako o režimoch. (Stanislav Štepka v rozhovore s Ladislavom Harsányim v Ženskom magazíne, máj 2004)

ČLOVEČINA
Správa o domácnosti alebo Hra na domáce zvieratá * Tragifraška * Literárna predloha, texty piesní, scénografia a réžia Stanislav Štepka * Hudba Milan Markovič * Premiéra v Klube mladých v Radošine 14. novembra 1971, počet repríz ► 344 * Účinkovali * Babička Katarína Kolníková, Matka Oľga Májovská, Veronika Bazalová, Ľubica Lehotská, Zuzana Kronerová, Gita Povodová, Jana Oľhová, Dcéra Iveta Miffeková, Viera Cyprichová, Mária Daubnerová, Jana Kreháková, Lívia Kolínska, Darina Benešová, Oľga Hoffmannová, Syn Milan Markovič, Peter Guldan, Gabriel Halmo, Otec Stanislav Štepka, Miroslav Siget, Jozef Sloboda, Zamestnanci osvetového strediska Pavel Schwarz, Dušan Slávik, Ján Melkovič, Daniela Vrbovská, Milan Šago, Michal Rigáň, Miroslav Ivičič *

▲ Človečina 2 (2004). Viktor Horján (Syn), Darina Abrahámová (Matka), Stanislav Štepka (Otec) a Kristína Farkašová (Dcéra). Foto. Ctibor Bachratý

ČLOVEČINA 2
Správa o domácnosti alebo Hra na domáce zvieratá * Tragifraška * Autor hry Stanislav Štepka * Hudba Peter Mankovecký * Autor piesne Ked to tých dvoch začne trást Ján Melkovič * Texty piesní Stanislav Štepka * Dramaturgia Darina Abrahámová * Choreografia Šárka Ondrišová * Scéna a kostýmy Marek Hollý * Hudobné podklady Mankey orchestra * Asistent réžie Milan Šago * Produkcia Ladislav Hubáček * Réžia Stanislav Štepka * Premiéra v Radošinskom naivnom divadle 25. júla 2004 * Počet repríz Človečiny 2 – 30. júna 2005: 63, celkový počet repríz inscenácie Človečina: 407 * Osoby a obsadenie * Babička Katarína Kolníková * Otec Stanislav Štepka * Matka Darina Abrahámová alebo Maruška Nedomová * Dcéra Lívia Sabolová alebo Kristína Farkašová * Syn Viktor Horján alebo Richard Felix alebo René Štúr * Sluhovia Milan Šago a Ladislav Hubáček * Zvuková réžia Norbert Mikuš * Svetelná réžia Pavel Kottes * Hra trvá hodinu a dvadsaťpäť minút bez prestávky *