Konečná stanica si žije svojím kolobehom, pravidelným príchodom vlakov s pravidelným meškaním, koloritom, svojráznymi postavami a postavičkami. Staničná komédia Stanislava Štepku je o príchodoch a odchodoch vlakov, ale predovšetkým ľudí. Hlavne o nich autorovi ide. Pretože Štepka vidí v každom – či je to bezdomovec, námorník, díler, farár alebo policajtka – v prvom rade človeka. S plusmi i mínusmi, cnosťami i slabosťami. Ľudí nikdy nekastuje na malých či veľkých, len hovorí vtipne a duchaplne o ich duchu či duši. Hoci Konečná stanica uzrela svetlo divadelného sveta pred viac ako dvadsiatimi rokmi (premiéra v réžii Juraja Nvotu sa konala 31. mája 1997), na aktuálnosti nič nestratila, skôr naopak. Nahrali jej aj posledné udalosti v slovenskej spoločnosti.
Staničný „obsmŕdač“ prezývaný Doktor, pozerajúc sa pri holení do zrkadla, si položí otázku: „Nehanbíš sa chodiť po svete s takýmto ksichtom?“ A vzápätí si odpovedá: „Zapnem si večer Televízne noviny a – nehanbím sa!“ Áno, na televíznej obrazovke sa zavše vytŕčajú gauneri v oblekoch, profesionálni manipulátori a klamári či zlodeji takého kalibru, akých by sme medzi staničnou „spodinou“ nenašli ani náhodou. Hodnoverne a výstižne vyznievajú aj slová policajnej vyšetrovateľky z Konečnej stanice, ktorá vraví, že „o niečom nevieme, o niečom nechceme vedieť a o niečom nesmieme vedieť.“ Aktuálne zaznie aj dôvetok o nedobrej povesti niektorých Talianov u nás… Štepka dokáže aj cez provinčnú, s prepáčením, zaprdenú železničnú stanicu a ich malých ľudkov vyslať silné signály o stave spoločnosti. Vtipne a s nadhľadom.
Po filmovom spracovaní Konečnej stanice dostala hra 8. marca 2018 vďaka rozhlasovému záznamu RTVS na doskách divadla aj trvalú zvukovú podobu pri svojej 180. repríze. Diváci si to užívali (potlesk postojačky po „obyčajnej“ rozhlasovej nahrávke nebýva bežnou udalosťou), takisto herci. Hoci tým sa určite hrá ťažšie s (prevažne) čítaným textom, ale úloh sa zhostili profesionálne a s bravúrou. A tak éterom znejú nezameniteľné hlasy Stanislava Štepku, Anny Šiškovej, Csongora Kassaia, Dariny Abrahámovej , ale aj Františka Reháka, Mojmíra Cabana, Marušky Nedomovej, Reného Štúra, Jozefa Adamčíka, Simony Mihálikovej, o gitarové predely a podfarbenie sa staral Vladimír Svítek. Poslucháči si môžu vychutnať i piesne nezabudnuteľného Jána Melkoviča.
Zrodila sa už 33. rozhlasová podoba hry RND, čo je slovenský, ak nie aj svetový divadelný unikát. Nehovoriac o tom, že Slovenský rozhlas zaradil všetky predchádzajúce do svojho Zlatého fondu a nepochybujeme, že Konečnú stanicu stihne rovnaký osud.
Na jeseň 2018 príde na rad rozhlasová Včela v zime. Tak teda do počutia s RND!
—————————————————————————————————————————————Ladislav Harsányi,
—————————————————————————————————————————————publicista
———————————————————————————
▲ Konečná stanica. František Rehák (Výpravca) a Anna Šišková (Vitálošová). Foto: archív RND