Roky sme s naším súborom hľadali dobrú  – alebo aspoň vhodnú – adresu pre naše divadlo a, samozrejme, našich divákov. Tú úplne prvú sme našli pomerne ľahko: Radošina, kultúrny dom, rok 1963. Tam sa na Vianoce v roku 1963 (presnejšie 25. decembra 1963) po prvý raz predstavila skupinka študentov so Štepkovým literárnym kabaretným pásmom Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z; práve tu a vtedy na Božie narodenie sa zrodilo Radošinské naivné divadlo. Na tejto adrese, v radošinskom Klube mladých, sme potom my, radošinci, uviedli aj premiéry hier Pitva, Z duba padol, oddýchol si, Pŕŕŕ, Jááánošííík, Človečina a Alžbeta Hrozná alebo Krw story.

Radošina, miestni ľudia a farbisté domáce nárečie – to  bola pre nás prvá dobrá téma na písanie, ale aj dobrá adresa pre prvých divákov nášho divadla, ktoré si však už v nasledujúcich tzv. normalizačných rokoch a desaťročiach muselo o čosi ťažšie a zložitejšie hľadať nové adresy a miesta na trvalý pobyt.

Po politickom vyhnaní súboru z topoľčianskeho okresu (1971) sme to nemali ľahké s hľadaním stáleho miesta a dobrej adresy pre divadlo: napríklad nechceli nás s Človečinou funkcionári v bratislavskom A-divadle, veľmi sme nepochodili ani u osvetárov v známom Divadle u Rolanda. Avšak v núdzi sme náhodou objavili celkom iné, ale ako ukázal čas, veľmi úspešné nové adresy na uvádzanie našich prvých titulov: vysokoškolské bratislavské internáty, kluby mládeže, kultúrne domy, divadlá.

V roku 1975 sme dostali ponuku vystupovať v Divadelnom klube mládeže na Sibírskej ulici, kde sme zažili skvelých divákov (1975 – 1979), a kde sme aj uviedli dve hry (Hrob lásky, Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli). Pol roka sme mali adresu na Banskobystrickej ulici, kde sme v Klube spojov s veľkým ohlasom premiérovo uviedli úspešné Slovenské tango. Desať rokov účinkovalo RND na ďalšej dobrej adrese – v bratislavskom PKO (1980 – 1989), v Malej sále sme za veľkého a neutíchajúceho diváckeho záujmu uviedli hry Kúpeľná sezóna, Svadba, Čierna ovca, Pavilón B, O čo ide, Nebo, peklo, raj, Ženské oddelenie a Loď Svet. Nebola to zlá adresa, skôr naopak.

Od roku 1989 po rok 2015, teda vyše dvadsaťšesť rokov, sme účinkovali v odborárskom divadle na Škultétyho ulici 5. Takisto to bola dobrá adresa, divadlu sa darilo (vlastníkom budovy o čosi menej). Tu je dôkaz z poslednej dobrej adresy z rokov 1989 – 2014:

Vygumuj a napíš (1989), Pokoj domu tomuto (1990), Kam na to chodíme (1991), Lás-ka-nie (1992), Delostrelci na Mesiaci (1992), Hostinec Grand (1993), Dohoda možná (1994), Malá srdcová príhoda (1994), Štedrý divadelný večer (1994), Materské znamienko (1995), Kino Pokrok (1995), Tata (1996), Konečná stanica (1997), Ako som vstúpil do seba (1998), Včela v zime (1999), Súpis dravcov (2000), Jááánošííík po 30 rokoch (2000), Chaplyn (2000), Návod na použitie (2001), Na jeden dotyk (2002), Ako sme sa hľadali (2003) , Kronika komika (2003), Generál (2004), Človečina 2 (2004), Hra o láske (2005), Desatoro (2006), Sedem hlavných hriechov (2006), Stvorenie sveta (2007), Veľké ilúzie (2007), Lastovičie rozprávky (2008), Niekto to rád slovenské (2008), Mám okno (2009), Nesladím (2010), Len tak prišli (2011), Šťastné konce (2012), Polooblačno (2012), Jááánošííík po tristo rokoch (2013),  Sčista-jasna (2013), Sláva (2014)

Radošinské naivné divadlo skúsilo svoj repertoár uviesť aj pre divákov a krajanov v iných štátoch. Česko, samozrejme, sme nepovažovali až tak za cudzí štát – tam sme na divadelných či klubových scénach uviedli takmer celý repertoár RND. Naše hry mali veľký úspech u krajanov v Rakúsku, Maďarsku, v bývalej Juhoslávii, v Taliansku, Rusku, Nemecku, šesťkrát sme boli na turné v Spojených štátoch a v Kanade, trikrát v Anglicku, raz v Írsku a v Austrálii.

No najviac sa tešíme na našu najnovšiu a iste aj najexkluzívnejšiu adresu: Radošinské naivné divadlo, Záhradnícka 95, Bratislava, kde pod prajným patronátom Poštovej banky vyrastá moderná multifunkčná divadelná scéna, ktorá od septembra 2015 privíta nových divákov a iste aj dramaturgicky vynovené Radošinské naivné divadlo. Po päťdesiatich rokov hľadania tej najsprávnejšej adresy – sme vo finále. Ako sa vravelo v rámci rodiny v Štepkovej hre Človečina: Vitajte a zaraďte sa.