Dvadsaťšesť divadelných rokov –  treba dodať, že mimoriadne vydarených a tvorivých – sme prežili s vami, našimi divákmi, v bývalom bratislavskom Istropolise, neskôr v divadle Domu detí na Škultétyho ulici číslo 5.
Na komplex odborárskych budov sme sa kedysi pred štyridsiatimi rokmi za socializmu poskladali všetci, až sa napokon iniciatívou rodnej strany koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia budovy stali majetkom našich revolučných odborárov. Priestory, v ktorých bolo aj naše divadlo, spravovala odborárska firma pod názvom Jednotný majetkový fond, roky sme fondu odvádzali nemalé nájomné za divadelné priestory, a teda v rámci vzájomnej nájomnej zmluvy odborári mali aj a plniť to,  čo vždy radi vyžadujú od druhých –  základné práva a povinnosti.
xS plnením základných povinností zo strany odborov to však bolo roky, ak nie desaťročia, viac než zlé a krajne kritické, ak nie aj katastrofálne. Najprv pred rokmi v našom divadle prestala fungovať klimatizácia (vraj je to drahé), potom v zimných mesiacoch nedostatočne vykurovali nielen priľahlé priestory, ale najmä divadelnú sálu a zákulisie (vraj na vine je nezaizolovaná plechová strecha). A tak nečudo, že naši diváci počas posledných zimných mesiacov často sedávali v hľadisku v kabátoch a prikrytí dekami (napriek tomu, že sme v sále prikurovali vlastnými plynovými ohrievačmi vzduchu, ba chvíľami sme si divákov udobrovali aj vareným vínom). Neustále sme „nadriadeným“ telefonovali, písali im listy a sťažnosti, no odpovede sme sa nedočkali, a ak – tak iba sprostredkovanej a úradnícky strohej: nemáme na to prostriedky.
xRoky sme sa bezradne rozhodovali, či zaťať zuby, zostať a nejako vydržať a prečkať, alebo odísť aj s divákmi inde. Ale dá sa len tak odísť  – po všetkých tých pekných spoločne prežitých divadelných rokoch, čo sú tak dôverne poprepájané s našimi vernými divákmi a premiérami od roku 1989  až po rok 2014?
xTu sú naše spoločné divadelné deti, čo sa zrodili práve v divadle na Škultétyho ul. 5.

Vygumuj a napíš (1989), Pokoj domu tomuto (1990), Kam na to chodíme (1991), Lás-ka-nie (1992), Delostrelci na Mesiaci (1992), Hostinec Grand (1993), Dohoda možná (1994), Malá srdcová príhoda (1994), Štedrý divadelný večer (1994), Materské znamienko (1995), Kino Pokrok (1995), Tata (1996), Konečná stanica (1997), Ako som vstúpil do seba (1998), Včela v zime (1999), Súpis dravcov (2000), Jááánošííík po 30 rokoch (2000), Chaplyn (2000), Návod na použitie (2001), Na jeden dotyk (2002), Ako sme sa hľadali (2003) , Kronika komika (2003), Generál (2004), Človečina 2 (2004), Hra o láske (2005), Desatoro (2006), Sedem hlavných hriechov (2006), Stvorenie sveta (2007), Veľké ilúzie (2007), Lastovičie rozprávky (2008), Niekto to rád slovenské (2008), Mám okno (2009), Nesladím (2010), Len tak prišli (2011), Šťastné konce (2012), Polooblačno (2012), Jááánošííík po tristo rokoch (2013),  Sčista-jasna (2013), Sláva (2014)

xRozhodli sme sa. Vlastne museli sme sa rozhodnúť, najmä ak nám práve v tejto  prelomovej chvíli a situácii kamarátsky podal ruku náš dlhoročný spoľahlivý a verný partner Poštová banka. Buď mu za to historická vďaka.
xNech nám teda zostane v pamäti ako príjemná spomienka útulná sála, malé javisko, divadelný klub  a vestibul divadla na Škultétyho ulici, dojímavo pôvabné staré radošinské domy a ulice, ako ich vytvoril jedinečný výtvarník kamarát Svetozár Mydlo a klubovňa, kde sme sa stretali, skúšali nové hry a piesne. Ale aj príjemné a voňavé dievčensko-chlapčenské herecké zákulisie, kde sme vždy boli ľudsky blízko, ba priam na jeden dotyk aj s neďalekými  divákmi.
xVeľmi by sme si želali, aby tá ľudská a tvorivá blízkosť a tesnosť medzi divadlom a tými, kvôli ktorým tu divadlo existuje, bola čo najbližšia aj v divadle na Záhradníckej 95 – a vôbec všade.
S touto staronovou predstavou, ale aj s nádejou a príjemným očakávaním, vás chceme privítať v našom novom divadle na Záhradníckej ulici č. 95.