V sobotu 29. novembra 2014 zomrel v Bernolákove po dlhej a ťažkej chorobe akademický maliar, grafik a ilustrátor a náš dlhoročný priateľ Svetozár Mydlo (narodil sa v roku 1948 v Ružomberku), autor muchotrávkového loga RND, tvorca divadelného interiéru nášho divadla, ale aj plagátov, bulletinov, ilustrátor takmer všetkých kníh Stanislava Štepku, ale aj scénických návrhov mnohých inscenácií RND (Jááánošííík, Alžbeta Hrozná, Hrob lásky), výtvarných návrhov LP-platní, CD a DVD nosičov. Od roku 1971 pravidelne spolupracoval so Stanislavom Štepkom a naším divadlom, ktoré sa mu stalo jednou z hlavných tém jeho tvorivej výtvarnej práce. Odišiel výnimočne talentovaný, invenčný maliar, karikaturista a grafik, s neprehliadnuteľným rukopisom, s úžasným zmyslom pre humor, nositeľ mnohých výtvarných ocenení (napríklad Zlatý gunár na Kremnických gagoch), dlhoročný knižný výtvarný redaktor v Mladých letách a desaťročia najbližší spolupracovník nášho umeleckého šéfa. Odišla veľká legenda päťdesiatročnej histórie nášho divadla, na ktorého budeme dlho spomínať. Česť jeho pamiatke a chvála jeho skvelej tvorbe!

▲Svetozár Mydlo, autor scénických návrhov, po premiére Jááánošíííka po tristo rokoch (marec 2013) na scéne RND so Stanislavom Štepkom a autorkou hudby Ľubicou Malachovskou-Čekovskou. Foto: Ctibor Bachratý

▲ Posledný scénický výtvarný návrh Svetozára Mydla: Jááánošííík po tristo rokoch. Foto: Ctibor Bachratý

▲ Svetozár Mydlo: Výtvarný návrh na plagát RND. Foto: archív RND

O maliarovi na priateľovi  Svetozárovi Mydlovi a jeho tvorbe pred časom napísal náš autor toto vyznanie.

Smiešny svet

alebo

Svet na smiech

vo svete Svetozára Mydla

Stanislav Štepka

 

 

Je to krásny, pestrofarebný, rozhýbaný, veselý a nádherne pojašený svet, ten neuchopiteľný svet v očiach Svetozára Mydla. V jeho nekonvenčných knižných ilustráciách, ale aj na mnohých obrázkoch a plagátoch pre naše divadlo, na jeho originálnych plátnach, ktoré sú tuším viac sochy ako obrazy, v jeho dome, čo je vlastne  živý ateliér, teda vlastne všade a všetko, čoho sa dotkol Mydlo, je požehnané jeho iskrivým nápadom a humorom a vy  máte dojem, že ste v permanentne otvorenej výstavnej sieni neskroteného života, kde sa všetko môže a kde stále svet skáče, ujúka a od srdca spieva… kde sú si ľudia bratmi a s okolitým svetom družne a rodinne spolu spokojne nažívajú.

Mydlova hlava je doslova včelín a jeho ruky, ale aj nohy sú dvadsaťštyri hodín na pretekoch s časom. A na tejto ceste zrazu nečakane stretáme snehuliakov-gebuliakov, nekonečný zástup trpaslíkov a muchotrávok, podgurážených zbojníkov jánošíkovcov, ale aj smiešne príšery či známu obľúbenú francúzsku herečku ako lyžiarku na našej Oravskej priehrade.

Roky som svedkom tohto nevšedného behu, ktorého cieľ sme my. Sledujem ho ako náhodný chodec v nemom úžase, pretože stále budem závidieť tvorivému dynamu s Mydlovej hlave, čo vyrába tieto iskrivé nápady a dennodenne ich vyháňa na pastvu našich očí.

Pokým podaktorí vysedávajú v kaviarňach a obhajujú svoje svetové koncepcie, prípadne celý život dokážu tárať na tému „čo kde letí“, Svetozár Mydlo zatiaľ – povedzme –  obchádza našu Radošinu a nazerá do obývačiek s výšivkami, vychádza na pôjdy a vchádza do kôlní, aby odtiaľ mohol vyhrabať tie najbanálnejšie veci a z nich stvoriť – prepytujem – poéziu zabudnutého času… Aby sme sa my, uponáhľaní a nevšímaví, potom mohli čudovať a vzápätí aj radovať. Tuším chce potešiť a rozosmiať predovšetkým seba, no pritom to robí tak šikovne, že mu to funguje aj s nami.

To, čo sme kedysi vypoklonkovali až na perifériu, teda gýč vo všetkých sladkastých podobách, Mydlo privoláva naspäť a predkladá nám ku gýču svojský komentár a nový návod na použitie. A my sme zrazu ochotní uveriť jeho svojským a neodolateľným mystifikáciám. Mydlove výtvarné riešenia totiž spochybňujú našu pomyselnú vážnosť a dôležitosť. A darí sa mu to preto, lebo začína od seba.

Zrazu sme pri tom najpodstatnejšom, čo robí Mydla Mydlom: pri jeho humore, ktorý mu stále požehnáva neosedlaná fantázia. Za jeho gurmánskeho autorstva-otcovstva a v jeho spoľahlivej réžii ožívajú polená, metly, lopaty a rámy, nálepky, výstrižky, bandasky, hokejky, vešiaky, ale aj staré ploty a brány, špagáty, praky a balíky. Jeho večne chlapčenské sny si rozmarne sadajú na bicykle a veselo ukazujú okolitému svetu dlhý nos. Jeho baterky rozsvecujú netušenú tmavomodrú farbu podvečerných pivníc, ale aj lacného čalúnenia, aby svojou novou stopou vyznačili linku tej najsúčasnejšej kresbe či odkazu tým, čo prídu – o tých, čo tu boli.

Sveťo Mydlo priam márnotratne hýri nápadmi, akoby chcel jediným samopašným kresliarskym ťahom povedať: všetko je celkom inak, neberme sa priveľmi vážne a skúsme sa aspoň chvíľu pozerať na okolitý rozheganý svet detskými naivnými očami. A skúsme sa o čosi viac čudovať, ako sa naparovať. Možno sa nám svet zazdá byť, aspoň na tú krátku pomyselnú chvíľu, vhodným a pekným miestom, kde sa dá nielen čudovať, ale aj žiť.