Keď sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov predchádzajúceho storočia objavila v kinách v Hanákovom filme Ružové sny nevšedná tvár mladíka Juraja Nvotu, diváci spozorneli, lebo to bola naozaj tvár na zapamätanie. Juraj Nvota vtedy študoval na VŠMU réžiu u profesora Miloša Pietora a následne už svojimi prvými réžiami v trnavskom divadle jednoznačne na seba upozornil ako osobitý, hravý a mimoriadne poetický režisér. S dramaturgičkou Mirkou Čibenkovou a s novými absolventmi z múzickej školy pripravili koncom sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch niekoľko inscenácií, ktoré doslova rozvírili divadelnú hladinu – a nielen v Trnave. Práve v trnavskom divadle objavil svojho režiséra pre Radošinské naivné divadlo aj Stanislav Štepka, ktorý vzápätí pre Nvotovu Trnavu napísal štyri hry (Ako som vstúpil do seba, Ako sme sa hľadali, Ako bolo, Hotel Európa). Od prvej hry Svadba, ktorú Nvota režíroval v RND (1982), úspešne a tvorivo pokračuje až do dnešných dní vzájomná dlhodobá spolupráca tohto výnimočného režiséra a iste aj človeka s naším divadlom. Nvota režíroval v Radošinskom naivnom divadle dvadsaťsedem inscenácií a práve v týchto dňoch sa spolu rozprávame o príprave dvadsiatej ôsmej. V divadle Astorka, kde je kmeňovým režisérom, sme si 3. mája po Nvotovom režijnom predstavení Gazdova krv celkom pekne a kamarátsky pripomenuli jeho šesťdesiatku v spoločnosti kolegov a jeho blízkych a najbližších, ku ktorým sa už dlhé roky úprimne radi hlásime aj my. Len tak ďalej, Juraj!

▲ Poslednou inscenáciou, ktorú Juraj Nvota režíroval v RND, bol Jááánošííík po tristo rokoch (2013). Zľava sedia scénograf Peter Čenecký, dramaturgička Mirka Čibenková a režisér Juraj Nvota. Foto: Ctibor Bachratý