Na Božie narodenie, teda 25. decembra 1963, presne pred polstoročím, sa narodilo v západoslovenskej obci Radošina s pomocou Božou a trochu aj mojou Radošinské naivné divadlo. Nezrodili sme sa ako Ježiško v maštali, ale v starom kultúrnom dome za asistencie mladých ochotníkov, študentov a muzikantov. To prvé dieťa, teda tá naša prvá kabaretná hra mala názov Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Veľmi sme vtedy chceli byť iní a možno aj lepší, zaujímavejší, ako boli ochotníci pred nami. Samozrejme, nemohlo sa nám to podariť. To však vieme dnes. Vtedy sme iba veľmi chceli a málo vedeli. Dnes vieme o niečo viac, aj keď by sme iste mohli vedieť o niečo viac a lepšie. Narodilo sa však divadlo, čo ma načisto zmátožilo a poznačilo na celý nasledujúci život. A nebol som sám, 157 ľudí som napočítal, čo spolu so mnou vystúpili počas tých päťdesiatich rokov so mnou na javisko v päťdesiatich siedmich celovečerných hrách a za asistencie skoro troch miliónov divákov. Chcel by som sa poďakovať Pán Bohu za to skvelé gesto, že práve ja… že my… že toto divadlo. A takisto sa chcem poďakovať tým sto päťdesiatim siedmim účinkujúcim v našom divadle, ale aj tým nemenovaným spolupracovníkom, kamarátom, známym a hlavne našim verným divákom, bez ktorých by sme možno ani neboli. A ak by sme aj boli, boli by sme možno iba divadlo. Spolu s nimi a s tými naokolo sme Radošinské naivné divadlo. Vďaka za tú skvelú možnosť, priatelia.—————————————————————————————————————————————————- Stanislav Štepka

Radošina na začiatku šesťdesiatych rokov. Vpravo kultúrny dom.

Zlaté vianočné jubileum

V  druhý  sviatok vianočný  roku 1963 si moji rodičia povedali spoločné áno.  V predvečer ich sobáša, na Božie narodenie, sa zrodilo divadlo, ktoré má otca i mamu v jednej osobe –  v Stanislavovi  Štepkovi. Manželstvo i divadlo vydržali päťdesiat rokov a v tieto Vianoce slávia zlaté jubileum. Dvojnásobné potešenie na mojej strane, pri ktorom si kladiem otázku: čo je potrebné k tomu, aby niečo vydržalo a fungovalo takú dobu? Ak čosi dokáže držať pohromade toľko rokov, musí mať vskutku pevné základy a byť životaschopné, aby odolalo búrkam života i nástrahám čias. Pretože tie ani v manželstve, ani v divadle nebývajú vždy iba dobré a žičlivé.  Musí existovať  akýsi tmel, ktorý nedovolí,  aby sa rozpadli.  Taký človečenský, aký v žiadnom obchodnom centre nezoženiete. Musíte si  ho vypestovať vo svojom vnútri, a keď je najviac  treba, vydolovať hoci aj z hĺbky duše, aby ste zocelili to, čo by sa chcelo zlomiť, rozplynúť… Urobíte to iba vtedy, keď vám na niečom (niekom) skutočne záleží. Každé stretnutie s mojimi rodičmi je pre mňa sviatkom. Vždy u nich nájdem vľúdne slovo a viem, že ma nesklamú. A podobné je to aj s návštevami  Radošinského naivného divadla.
Hoci na predstavenia RND chodím už desaťročia, ani na chvíľu mi nezovšedneli. Naopak. Sú  pre mňa stále väčšou vzácnosťou.  Prečo? Hádam aj preto, že navzdory vlčím pomerom („Ľudia sú z lásky a z  ľudí vlci,“ spievajú radošinci)  vôkol nás,  to u nich  ešte stále dokáže voňať  ČLOVEČINOU. Šťastné to divadlo i rodina, ktoré si to môžu  povedať. A šťastný ten, kto môže v takom prostredí žiť a byť. A vracať sa tam s ešte väčšou istotou než bumerang. Želám všetkým členom RND, ich priaznivcom a ľuďom dobrej vôle pokojné sviatky. A v budúcom roku čo najviac sviatočných dní. A nemám práve na mysli tie, ktoré sú v kalendári vyznačené červenou farbou. Sviatočné dni si totiž môžeme darovať navzájom aj sami. Čím viac lásky budeme nosiť v našich srdciach, čím viac vzájomnej úcty, tolerancie a  ochoty pomáhať  druhým pocítime v nás a okolo nás, tým častejšie sa budú  vkrádať do našich dní i duší -  zavše i nebadane -  sviatočné chvíle. Môže ich pripraviť divadlo, ale aj ktokoľvek z nás  – každý na svoj spôsob. Poďme teda spoločne hľadať dobrého človeka, ktorý medzi nami (dúfajme) stále žije. Aby sme sa s ním mohli stretnúť aj  v budúcom roku, v duchu pesničky RND,  na ulici Dobrých sŕdc. Nech na nej nikdy nie je ľudoprázdno!———————————————————————————————- Ladislav Harsányi, autor je redaktor a publicista