Po krátkom, uvádzacom  publicistickom filme Divadlo nás baví, ktorý v našom divadle nakrútil   režisér Jozef Banyák (rozhovory s režisérom Ondrejom Spišákom, dramaturgičkou Darinou Abrahámovou, hercami Svätoplukom Malachovským, René Štúrom a s autorom Stanislavom Štepkom), Slovenská televízia (RTVS)  uviedla v nedeľu  27. októbra 2013 v hlavnom večernom vysielaní na Dvojke satirickú hru Stanislava Štepku a nášho divadla Len tak prišli. V televíznom zázname z májového vystúpenia RND na našej scéne účinkovali Darina Abrahámová, Maruška Nedomová, Michaela Szücsová, Svätopluk Malachovský, René Štúr, Michal Kubovčík, Ladislav Hubáček, Milan Šago, Martin Škoda a Stanislav Štepka. Literárny fond udelil  v júni 2012 Stanislavovi Štepkovi  za spomínanú hru prémiu. Na medzinárodnom festivale humoru a satiry Kremnické gagy 2012 získalo Radošinské naivné divadlo za inscenáciu Len tak prišli hlavnú cenu festivalu Zlatý gunár.

 

 

 

 

 

 

Foto: Roman Uhliar

 

Napísali O Len tak prišli

Len tak prišli

S novou hrou Len tak prišli, ktorú uviedlo Radošinské naivné divadlo v premiére v piatok a sobotu, dalo jasne najavo, že s ružovým pohľadom na slovenskú súčasnosť je koniec. Radošinci pomenúvajú a hrajú o súčasnom Slovensku na rovinu, bez ružových okuliarov a páčivého prifarbovania. Radošinské naivné divadlo je taká značka, ako napríklad značka dobrého vína. Človek vie, akú má chuť, vie, čo chce povedať vinetou na fľaške. Radošinci vždy reflektovali slovenskú súčasnosť cez milé a páčivo naivné, aj keď trpké okuliare, vždy k tomu úžasne zaspievali a vždy dali nádej do ďalšieho života. Ich inscenačný štýl je daný. Niekoho môže trvalo odpudzovať, ale vždy vypredané predstavenia hovoria o tom, že skupina priaznivcov Radošinského naivného divadla je veľká a silná. Tu nemožno uplatňovať teoretické definície toho, aké má divadlo byť. Radošinci už dávno vyhlásili, že podľa nich je divadlo také, aké hrajú, a komu sa neľúbi, nech si zatrúbi. Viac ako dvojhodinová inscenácia Len tak prišli mapuje život lokálneho politika, a teda bossa najprv v zabehaných koľajach radošinskej poetiky, ale po prestávke až mrazivo autenticky a drsne. Úvod diváka nenechá na pochybách, v ktorom divadle je – chystá sa kar, pohrebná hostina za miestneho starostu a politika, prítomná je rodina, servilní prisluhovači, monštruózny čašník, jednoducho bežný tuctový výjav zo Slovenska, ktorý si vie každý jasne predstaviť a zažil ho v Radošinskom naivnom divadle už mnoho ráz. Hostinu naruší príchod dvoch na pohľad absolútne „radošinsky naivných” pocestných, z ktorých sa neskôr vykľujú najdôležitejšie postavy príbehu. Nie sú totiž z nášho sveta, ale z inej planéty a študujú životy a činy obyvateľov Zeme, konkrétne Slovenska. Prvá polovica inscenácie je teda taká, akú od radošincov divák vždy očakáva – slovenská realita ich pohľadom. Figúrky, aké sú v mnohých radošinských hrách, a spomedzi nich neuveriteľne vyčnieva pani notárka. Kto si pamätá Marušku Nedomovú ako femme fatal Radošinského naivného divadla v kroji, s prekrásnym vrkočom a úsmevom, zažije šok. Postavu, ktorú vytvorila, budú menej chápaví diváci žiadať prostredníctvom personálnych agentúr do svojich služieb ihneď po predstavení. Ufón Stanislav Štepka vyhlási desaťminútovú prestávku a divák počas nej premýšľa, čo v tomto radošinskom mechanizme rozprávania bude prekvapivé a iné a či radošinci aj zaspievajú. Keďže v divadle sa sedí, divák po prestávke nepadne na zadok. Ale určite ostane s vyvalenými očami a pootvorenými ústami. V druhej polovici predstavenia odohrá Radošinské naivné divadlo brutálne realistickú prehliadku života a činov lokálneho mamľasa, kde nie je čas na naivné zahmlievanie, kde sa veci hovoria a hrajú natvrdo a jasne. Aj principál Stanislav Štepka na tlačovej konferencii pred premiérou nahlas zauvažoval, ako sa pojmu „satira” vysmieval a obchádzal ho, ale v tejto hre žáner priznáva. Tu ozaj nejde o naivný obraz Slovenska, ale o drsne a (s)prosto pomenované javy súčasnosti, ktorá podľa radošincov a isto aj ich divákov nesmeruje do ružových zajtrajškov. Prehliadka chrapúňov, rozmaznaných deciek a iných štábnych prisluhovačov je vskutku úchvatná a mrazivá. Celý súbor hrá s absolútnym nasadením a najmä, a to naozaj cítiť, s absolútnym presvedčením. Na onej tlačovej konferencii totiž odznela aj informácia o výraznom zvýšení nájomného za priestory Radošinského naivného divadla zo strany odborárov (áno, to sú tí, ktorí bojujú za lepšie zajtrajšky) na ďalšiu sezónu, čo možno povedie k sťahovaniu divadla. A Len tak prišli je teda aj osobnou výpoveďou divadla, ktoré síce má všetky predstavenia v sezóne vypredané, ale v krajine, kde kultúra spoločnosti odchádza kamsi na perifériu, bojuje o holú existenciu. Nakoľko je unavené zo všetkých tých pánov movitých a dôležitých, hrá to, čo si o nich myslí – sú to obyčajní chrapúni a trkvasi. Len tak prišli asi nebude hra s dlhou životnosťou, nakoľko obraz Slovenska, ktorý ukazuje, je taký reálny a zlostný, že divák vychovaný poetikou Radošinského naivného divadla sa ním vydesí a odmietne ho. Ale doba je ozaj veľmi zlá, keď sa aj toto „naivné” divadlo rozhodlo o nej hrať tak neznesiteľne surovo a realisticky. A bez spevu, na to teraz nie je čas. Radošinské naivné divadlo sa rozhodlo hrať o tom, čo si naozaj myslí a pred touto sebezničujúcou produkciou klobúk dole. Nie je to inscenácia na DOSKY, ale na ocenenie za názor roka určite. (Radek Bachratý: Radošinské nahnevané: Len tak prišli, Kumšt, 31. október 2011)