Hlavný večerný program počas veľkonočných sviatkov na televíznej obrazovke RTVS sa niesol v znamení Radošinského naivného divadla. Televízia nazvala tohtoročnú veľkonočnú sobotu a nedeľu v hlavnom večernom vysielaní na Dvojke ako „dva večery s radošincami“ a v repríze uviedla záznamy hier Stanislava Štepku Generál a Hra o láske. Hru Generál sme v našom divadle premiérovo uviedli v roku 2004 s hudbou Jána Melkoviča (bola to jeho posledná veľká skladateľská práca v našom divadle) a v réžii Ondreja Spišáka, ktorý bol takisto režisérom aj Hry o láske (2005) s hudbou Petra Mankoveckého. Obidve inscenácie radíme medzi to najúspešnejšie v našej päťdesiatročnej histórii. Hra o láske je dokonca dodnes v repertoári RND, kde celkom nedávnom dosiahla 200. reprízu. Verejné záznamy hier Generál a Hra o láske vyšli aj na DVD.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Hra o láske. Soňa Norisová (Marta) a Stanislav Štepka (Jozef).
Foto: Ctibor Bachratý

Herecky suverénny a nápaditý bol aj súbor Radošinského naivného divadla. Jeho vedúci Stanislav Štepka priviezol schmidovsky pochopené životopisné divadelné heslo. Pod názvom Generál sa skrývala jedna z najlepších Štepkových inscenácií posledných rokov: s nadhľadom a súčasne s úctou a pochopením spracovaný život a dielo slovenského politika Milana Rastislava Štefánika. Režisér Ondrej Spišák využil nápaditý text, ktorý z mnohých uhlov mapuje bohatý Štefánikov život, na divadelné „cestovanie“. Leitmotívom hry je slovenská krčma v rodnej Štefánikovej dedine. Odtiaľ sa mladý študent vydáva do sveta: do Bratislavy, Prahy, Paríža. Vždy je to príležitosť tie miesta každý raz inak hudobne a výtvarne charakterizovať. Inscenáciou Štepka prekročil rubikon tvorcov spätých s malými prednovembrovými divadelnými scénami. Neusiloval sa o násilne a napospol kŕčovito dopadajúce komentáre k dnešku, ale – využívajúc dlhoročné skúsenosti – stvoril so svojím súborom komunikatívne, múdre a vtipné dielo. (Vladimír Hulec, Divadelní noviny, č. 5, 2005, Praha)

Radošinské naivné divadlo si urobilo na pažbu už štyridsiaty štvrtý zárez. A všetky vyrezal Stanislav Štepka. Tentoraz dostal divákov Hrou o láske. V panelákovom petržalskom byte žijú v roku 2004 manželia. Ona je invalidná rozhlasová majsterka zvuku, on je rozhlasový režisér na dôchodku. Od prvej chvíle je však isté, že tí dvaja sa ešte stále ľúbia. Potom sa dostaneme o desať rokov dozadu, na oslavu päťdesiatin Marty. A potom ešte o desať rokov a ešte a ešte… Až po rok 1954. Hra sa postupne zaľudňuje a my môžeme byť svedkami rôznych podôb lásky. Najvýraznejšie sú však dve – láska medzi mužom a ženou a láska rodičov k dieťaťu. A je jedno, aké sociálne zázemie, vzdelanie či inteligenčný kvocient majú postavy. Podstatné je to, že sa ľúbia. Vtedy dostávajú ich životy vyšší zmysel… Zámerom dvoch hlavných tvorcov a ostatných spolutvorcov bolo, aby spolu s nimi putoval divák. Tak po chvíli nastane situácia, ktorú dôverne poznajú všetci milovníci RND – človek sedí, hľadí, usmieva sa a je mu neuveriteľne, tak ľudsky nekomplikovane dobre. A v danej chvíli veľmi intenzívne cíti, že to tak má byť. Najzaujímavejšie je, že silný pocit pretrváva. Bol totiž svedkom síce mimoriadne špecifického, ale predsa len divadelného zázraku. (Karol Horváth, Národná obroda, č. 30, 2005)