Naozaj skvelá, priam búrlivá divadelná atmosféra na našej scéne sprevádzala v piatok 22. februára 2013 dvojstú reprízu Hry o láske. Zažili sme spolu výborné predstavenie, aké možno nebolo ani na premiére 4. februára 2005! Akoby sa diváci, ale ani herci nechceli rozlúčiť s touto Štepkovou zvláštnou smutno-smiešnou „správou o tom, bez čoho sa dá byť, ale bez čoho sa nedá žiť“ (s hudbou Petra Mankoveckého, v dramaturgii Dariny Abrahámovej, na scéne Ferka Liptáka, v kostýmoch Petra Čaneckého a v réžii Ondreja Spišáka). Diváci dávali hercom najavo sympatie počas celého predstavenia, ale aj na záver mohutnými ováciami postojačky. V smutnej komédii Hra o láske sa v priebehu ôsmich rokov  vystriedalo veľa hercov (Soňa Norisová, Anna Šišková, Darina Abrahámová, Andrea Marek Martvoňová, Kristína Farkašová, Lívia Sabolová, Lucia Molnárová, Petra Molnárová, Lenka Barilíková, Lujza Garajová-Schrameková, Csongor Kassai, Kamil Mikulčík, René Štúr, Maroš Balážik, Maruška Nedomová, Mojmír Caban, Milan Šago a Stanislav Štepka). Hru videlo vyše sedemdesiat tisíc divákov (70 350), sedemkrát sme ju hrali v Prahe, záznam inscenácie odvysielala Slovenská televízia (záznam hry vyšiel aj na DVD), s úspechom ju uvádzajú mnohé iné súbory (napríklad radošinská Hlavina) a vyše sedemdesiatkrát sme Hru uviedli na našej scéne. V jubilejnom predstavení sme boli svedkami aj krásneho ľudského očakávania: ako budúce mamičky sa na javisku predstavili Kristína Farkašová a Lujza Garajaová-Schrameková. Okrem nich v dvojstom predstavení účinkovali Soňa Norisová, Stanislav Štepka, Maruška Nedomová, Mojmír Caban, Kamil Mikulčík, Csongor Kassai a Milan Šago. Na príjemnom posedení v divadelnej klubovni sme si potom pohovorili o všetkom rušnom a najmä peknom, čo nám prinieslo osemročné účinkovanie v tejto nevšednej hre.

▲ Hra láske. Kristína Farkašová (Hilda), Stanislav Štepka (Jozef), Anna Šišková (Marta) a René Štúr (Dávid). Foto: Ctibor Bachratý

Najnepochopiteľnejší vzťah medzi mužom a ženou môže vzniknúť i z tej najmenšej iskierky, ktorú dokáže vykresať fyzická, duševná a niekedy aj intelektuálna príťažlivosť. A o tom, že herci verne vyjadrili krehkosť i krásu tohto najúžasnejšieho citu, svedčí i búrlivý potlesk po záverečnej pesničke, ktorú si protagonisti zaspievali – v civilnom oblečení. To bol hádam i najdojímavejší moment v celej hre (Hra o láske – pozn. red.). Naoko nenápadná „zmena dresov“ mi pripomenula známy gag zo záverečnej scény jedného z Chaplinových filmov, keď v poslednom zábere sa tvár komika postupne mení na nezamaskovanú civilnú tvár herca a režiséra Charlieho Spencera Chaplina. Touto metamorfózou akoby herci chceli potvrdiť, že za celým dielom si stoja, že ich životné postoje sú v súlade s tým, čo pred chvíľou zamaskovaní odohrali, a že láska sa netýka iba divadelných postáv, ale aj ich samotných. Takže potlesk patril nielen výborným hereckým výkonom, množstvu vtipných replík… ale celkovému posolstvu, ktoré hra priniesla: forma, akou si dvaja ľudia vyjadrujú náklonnosť, môže mať najbizarnejšie podoby, dôležité je, aby šlo o úprimnú a nevypočítavú lásku. No a Stanislav Štepka si môže spraviť ďalší zápis do zoznamu predstavení, po ktorom bol súbor odmenený frenetickým potleskom stojacich divákov. (M. Agliová, Tempo, č. 12, 2005)

▲ Hra o láske. Mojmír Caban (Spevák) a Maruška Nedomová (Speváčka), Stanislav Štepka (Jozef). Foto: Ctibor Bachratý