Blogeri RND
Vo finišujúcej 50. sezóne: O láske, víne a pravde
Päťdesiat rokov s uchom na vašom srdci. Takéto motto zasvietilo počas jubilejnej sezóny RND v záhlaví oficiálnej webstránky tejto divadelnej inštitúcie. Stanislav Štepka už päť desaťročí pozorne počúva a zaznamenáva ľudské príbehy, a práve tak dlho ich poslucháčom a divákom servíruje v divadelnom (ale aj v rozhlasovom, televíznom , filmovom i knižnom) balení. Cítiť z nich tlkot srdca, pulz života v rôznych podobenstvách. O tom, že sa mu ich darí stvárňovať majstrovsky – aj s pomocou ďalších šikovných a talentovaných ľudí, ktorými sa obklopuje - svedčia vypredané sály od Bratislavy po Michalovce, ale aj za našimi hranicami.
Chýrne radošinské víno doputovalo až na britský kráľovský stôl a RND sa tiež vydalo na cesty za divákom do mnohých kútov Slovenska i sveta. Majú čosi spoločné. Nechýba im farba, chuť, vôňa, obveseľujú ducha i myseľ. A sú značkou kvality. Nepochybne aj preto, že sú pripravované precízne, profesionálne, so všetkými potrebnými ingredienciami, s trpezlivosťou, vytrvalosťou a predovšetkým s láskou.
A ak sa hovorí, že vo víne je pravda, tak kusisko z nej nachádzame aj v predstaveniach RND. Štepkovské hľadanie i nachádzanie lásky (i nelásky) a pravdy v divadelnom objatí popretkávanom láskavým humorom sa tiahne celým repertoárom divadla. Rozosmieva, zabáva, ale zavše aj núti trochu sa zamyslieť nad tým, akí sme alebo akí sme boli.
Autor hier dobre vie, že na svete nie je nič iba biele či čierne, že humor a smútok sú ako vlastní bratia, stoja tak blízo seba, a pritom sú také odlišné až sú si podobné a hranica medzi nimi takmer nepostrehnuteľná ako v Schengenskom priestore. Aj preto tie smutno-smiešne príbehy, zavše s trpkými plodmi. Divák si ich rád odtrháva z umeleckej záhrady RND, ktorá ako žírna pôda zväčša zarodí dvakrát do roka. V jubilejnej sezóne to boli Polooblačno a Jááánošííík po tristo rokoch. S nádychom minulosti, ale aj dnešnými očami, dozreli do šťavnatej podoby. Diváci si na nich pochutnávajú a netrpezlivo čakajú, čo sa urodí v budúcej sezóne.
Ako dobrí hospodári už v RND zasiate majú…
Ladislav Harsányi
autor je redaktor a publicista
Jánošík je tristo rokov mŕtvy. A predsa živý
Habemus Jááánošííík! Už tretíkrát mohli radostne zvolať radošinci a ich stúpenci. Slovenský národný či náhodný hrdina Juraj Jánošík je síce už tristo rokov po smrti, ale na javisku RND mu tvorcovia opäť vdýchli život. A Jááánošííík je živý až-až. S pôvodnými textami Stanislava Štepku, ale aj viacerými aktualizáciami a v novom hudobnom , dramaturgickom, scénickom i režijnom šate, ktorý mu vskutku pristane.
Staronová hra má prvky divadla klasického, hudobného, kabaretného . Mohli by sme ju označiť za kabaretnú revue. Je to gejzír scénok, rezkých pesničiek i sprievodného slova, ktorý priam unáša diváka. A ten je z toho unesený. Autorsko-režisérska úzka spolupráca Stanislava Štepku a Juraja Nvotu priniesla ovocie. Podarilo sa im nájsť správne proporcie toho, ako nenarušiť celistvosť pôvodného textu a zároveň obohatiť hru o nové pasáže, ktoré by reflektovali uplynutie času od uvedenia prvého Jááánošíííka. To všetko nenásilnou formou, a tak mohlo vzniknúť vyvážené, dynamické a humorné jánošíkovské retro.
K starej dobrej literárnej predlohe pribudli ďalšie vtipné texty a momenty, ktoré posúvajú hru ďalej – do prítomnosti. ,Mluvící´ Jánošík vracajúci sa z pražských štúdií, mrazivá ponuka na spoluprácu od vrchnosti, stavajúca ho pred dilemu straty života alebo charakteru s narážkou na praktiky eštebákov, zmodernizovaný ,ekoaktivista´ Uhorčík a jeho monológ vyvolávajúci salvy smiechu s vtipnými hrami so slovíčkami, návšteva otca Jánošíka z neba a opis tamojších pomerov so zreteľom na Slovákov… To všetko iba podčiarkuje plnokrvnosť nového Jááánošíííka.
Autor si kladie otázku, či nám vôbec treba hrdinov. Každopádne, mala ich každá doba. Ak si ich nevytvoril ľud, tak vyrobila mocenská mašinéria. „Pribúda hrdinov, ubúda ľudí.´ Iba v štyroch slovách dokonale vystihol Stanislav Štepka práve v Jááánošíííkovi spred 43 rokov absurditu vojen a trpké až cynické poslanie ich hrdinov. Iný totalitný režim si zase vyfabrikoval hrdinov na svoj obraz so slizkou ideologickou nálepkou socialistickej práce. Nuž, o hrdinov či kvázihrdinov veru u nás nikdy nebola núdza.
Juraj Jánošík, tento zbojník údajne so sociálnym cítením, alebo ak by sme mali použiť súčasnú terminológiu – sponzor chudobných – skončil, ako je známe, na šibenici. Ak by sa ocitol v dnešných časoch, asi by mu valaška vypadla z ruky, keby videl, koľkí ho so svojimi zbojstvami tromfli. Na rozdiel od neho sa im však ani vlások na hlave neskriví. Ale to už je iná téma.
Myšlienka skompletizovať jánošíkovský hetrik v podaní RND rozhodne nebola na zahodenie. Tretí jááánošíííkovský gól, ktorý ,padol´ po tristo rokoch od jeho smrti je z kategórie parádnych. Určite poteší aj tých, ktorí boli odchovaní na tom prvom a sme presvedčení, že si získa aj tretiu generáciu svojich priaznivcov a obdivovateľov.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Polooblačno: Živá freska o polstoročí
V jednoduchosti je krása. Radošinci dokážu rozohrať farbisté príbehy a podať správu o ľudských osudoch (i krajiny) hoci aj v dvoch sudoch, ktoré dominujú na scéne v najnovšej vidieckej komédii Stanislava Štepku Polooblačno.
Hra ilustrujúca tok udalostí prvej polovice dvadsiateho storočia skrz príbehy a osudy svojráznych, írečitých, ale aj celkom obyčajných ľudí zo Štepkovej rodnej dediny i kraja, je živou freskou i s prvkami koláže, prerastajúcej do javiskového filmu.
Aj táto hra nesie v sebe tradičné hodnoty a schémy predstavení RND. Je to o ľuďoch z mäsa a kostí, z ktorých mnohí skutočne žili, a tak sú autentickí. To, čo sa deje na javisku, sa im v živote skutočne prihodilo, a to čo sa nestalo a dotvorila autorova fantázia – ako píše Štepka v bulletine k hre – sa mohlo stať.
Radošinci sú v tejto komédii takí, akých ich máme radi – smutno-smiešni, vtipní, hraví, jemne ironickí i sebaironickí, akční (napríklad scénka o príchode futbalu do dediny) a nesmierne muzikálni. Keď už sme pri muzike, Juraj Haško by si za svoj hudobný počin – rekonštrukciu dobových piesní z Radošiny – zaslúžil osobitnú Cenu. Hudba v tomto prípade nie je len predelom medzi hovoreným slovom, ale akosi prirodzene a nerušene s ním splýva, umocňuje ho a výrazne prispieva ku kompozičnej vyváženosti hry, keď cítiť aj precíznu ruku režiséra Juraja Nvotu.
V pozadí ľudských osudov sa vynárajú dejinné udalosti z Radošiny, ale aj slovenské a svetové. Koniec uhorského útlaku, vznik Československa, smutné osudy Židov, dve špinavé vojny a nástup ,krajších´ socialistických zajtrajškov. Štepka si kladie aj filozofickú otázku: Prečo ľudia opakujú stále tie isté chyby? Prečo sú nepoučiteľní? Na to si musí odpoveď hľadať každý sám.
Predstavenie sprevádza rad skvelých hereckých i speváckych výkonov. Úlohy rozprávača Kočinanta, pozoruhodne svojráznej postavičky, ktorá reálne existovala (a nie je zďaleka jedinou autentickou postavou v hre), sa výborne zhostil Martin Škoda. Je taký prirodzený a presvedčivý, že divák je ochotný veriť mu každé slovo. Do herecko-speváckeho ansámblu veľmi dobre zapadli aj štyri nové a mladé tváre RND – Ondrej Hraška (možno ďalšia vychádzajúca divadelná hviezdička), Jozef Adamčík, Katarína Ivanková a Simona Martausová.
Štepkovi a jeho tímu sa podarilo vytvoriť ďalšie dielo, ktoré má predpoklady zapísať sa do zlatého fondu RND. To, že sa zapíše do sŕdc divákov, už možno smelo tvrdiť po premiérach.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Divadelná noc
trvala päťdesiat rokov
Kým Čingiz Ajtmatov napísal román Deň dlhší ako ľudský vek, Stanislav Štepka predstavil divákom v rámci Noci divadiel svoju najnovšiu hru s názvom Polooblačno, o prvých päťdesiatich rokoch minulého storočia, dva týždne pred jej uvedením na scéne RND.
Nielenže ju prečítal a pritom sa sugestívne vžíval do jednotlivých postáv, ale zároveň sa aj pozastavil pri nich a ich príbehoch. Prevažná väčšina je totiž autentická, tak osoby ako aj príbehy, ktoré sa stali jeho rodákom z Radošiny a okolia, dokonca najbližšej rodine. V pozadí ich osudov sa vynárajú priam osudové dobové udalosti prvej polovice uplynulého storočia. Napriek tomu, že viaceré z nich sú smutné až tragické, nechýba príslovečný štepkovský humor, hoci aj prerážajúci cez slzy.
Radošinský javiskový film ozvláštnia aj pesničky Juraja Haška, ktoré v podaní takmer všetkých účinkujúcich, zazneli aj počas Noci divadiel. A všetko nasvedčuje tomu, že hudba (tentoraz prevažne na ľudové motívy) bude rovnocenným partnerom textu a výrazne prispeje k vystihnutiu dobovej atmosféry.
V hre Polooblačno sa predstavia aj štyri nové a mladé tváre RND, ktoré počas Noci stihli predviesť svoje spevácke schopnosti – a vo veľmi sľubnom svetle. Teraz budeme zvedaví aj na ich herecké. Hoci Stanislav Štepka hovorí, že prečítanú literárnu predlohu značne ,preoral´ tvorivý proces pri skúšaní a dotváraní hry, o jednom sme presvedčení bez ohľadu na konečnú podobu: stvárnenie bude jedinečné!
Počas Noci divadiel zaspievalo aj kvarteto hercov z amatérskeho divadelného súboru z Radošiny Hlavina, a treba dodať, že si počínalo veľmi profesionálne.
Hoci bez kostýmov a divadelných rekvizít, Noc divadiel v Radošinskom naivnom divadle s pamätným dátumom sedemnásty november bola vskutku farbistá a bohatá.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Radošinská „Biblia“ má už päť dielov
Tak sa nám tí radošinci pekne zoradili na polici. Kronika komika, momentálne už päťzväzková, je príbehom Radošinského naivného divadla od jeho stvorenia až po dobu, ktorú žijeme. Príbehom mimoriadne úspešného a jedinečného, čochvíľa päťdesiatročného divadelného telesa. RND je vlastne viac ako divadlo, je to spoločenský úkaz. Preto si zaslúži, aby malo aj takúto košatú knižnú podobu.
Radošinská „Biblia“ je rozprávanie nielen o divadle, či súhrn literárnych textov jednotlivých hier RND. Ponúka čosi viac. Životnú filozofiu, nazeranie na svet, vlastnú poetiku. Z Kroniky pulzuje život - nielen divadelný, ale i ten okolo nás i v nás, odľahčený smutno-smiešnym humorom. Zároveň sa transformuje na fragmenty doby a je popretkávaná vtipnými i múdrymi myšlienkami. V každej knižke by malo byť aspoň zrnko životnej múdrosti a Kronika komika ponúka viacero kláskov zrelých na žatvu ducha.
„Kráčať po doskách, ktoré znamenajú svet… A liečiť smiechom choré svety ľudských bied… Byť kvapka a byť more, inej cesty niet…“ Takto si zaspieval kronikár Stanislav Štepka v pesničke Komediant z hry Kam na to chodíme. Slová vystihujúce cestu a poslanie RND, ktoré si zvolilo už pred polstoročím a zostalo mu verné (nenechalo sa zlákať supermodernými metódami šokovania divákov) doteraz.
Našťastie, radošinský príbeh stále nestráca dej ani dych. Konečná je pre radošincov (dúfajme) v nedohľadne. A do každodennej kroniky pribúdajú ďalšie stránky. A tak možno ešte niekedy v budúcnosti na knižných pultoch opäť poteší diváka-čitateľa ďalšie pokračovanie Kroniky, aspoň tak, ako potešilo doterajších päť zväzkov. Hoci Stanislav Štepka sa dušuje, že jeho kronikárske dielo je zavŕšené. Ale do toho snáď ešte niečo povedia aj fanúšikovia RND, ktorých je stále dosť.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Kremnické gagy sú (tak trochu) aj radošinské
V Uličke slávnych nosov v Kremnici majú svoje miesto aj plastiky tvárí Jána Melkoviča a Kataríny Kolníkovej. Radošinské naivné divadlo v minulosti aj s nimi prichádzalo na festival humoru a satiry Kremnické gagy, kde to bolo (a je) pri každej návšteve či vystúpení radošincov cítiť predovšetkým humorom a človečinou. Z javiska na najrôznejších pódiách Gagov, ale aj z filmového plátna, sa slovom i pesničkami už roky prihovárajú divákom a nechýbali ani na ostatnom ročníku festivalu dobrej nálady. A opäť bolo potešenie na oboch stranách.V poslednú augustovú sobotu 2012 sa na malom nádvorí za domom Jána Levoslava Bellu v Kremnici premietal film … a já, Katarína Kolníková. Ľudia v prítmí horúceho letného večera si prostredníctvom filmových políčok mohli poskladať mozaiku života legendárnej protagonistky RND. Emotívna výpoveď tvorcov a protagonistov filmu prenikla počas 52 minút pod kožu obecenstva – od smiechu (aj cez slzy) až po teplý smútok. Obďaleč akoby svojimi šibalskými očami všetko úchytkom sledovala Katarína Kolníková. Možno (alebo celkom určite) sa aj spolu s prítomnými divákmi zavše pousmiala i vyronila nejakú tú slzu, ktorú však zahalila tma.„Mama, uspi nás rozprávkou skôr ako zaspím, nech vyhrá dobré nad zlým…“ Týmito slovami nádhernej pesničky Mama sa končí filmová úvaha o Kataríne Kolníkovej. Žiaľ, život nie je iba krásnou rozprávkou, v ktorej víťazí dobro nad zlým. Aj preto tu musí byť humor, tento liek na bôľ, ktorý pohladí i pobaví a navyše nemá vedľajšie účinky. Gagy ho každoročne počas troch dní v megadávkach produkujú. A nechýbajú v nich ani radošinské ingrediencie. Diváci si aj tohto roku vzali v Kremnici nejaké pilulky značky RND, ktoré nedvihli tlak, ale náladu. A tak neviem, či by nemali radošinci ,spadať´ skôr pod zdravotníctvo ako kultúru.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Radošinci v 49. sezóne:
Zdolali osemtisícovku,
nedívajú sa však zvysoka
Čo stihli radošinci v uplynulej sezóne? Vezmime si to podľa ročných období. Na jeseň Len tak prišli. S rovnomennou hrou, ktorá – ako sa ukázalo – zaťala do živého. Komédia aj s prvkami satiry obnažila praktiky a charaktery (či skôr bezcharakternosť) všemocných papalášov, akých nájdeme roztrúsených po celej krajine. Tvorcom sa to podarilo tak presvedčivo, až mali diváci v rôznych slovenských mestách a mestečkách, kam RND s touto hrou zavítalo, nutkavý pocit položiť si otázku: preboha, nie je to práve o tých našich? Neprišli len radošinci, ale aj ich verní diváci – na túto hru počas sezóny viac ako stokrát.
V zime k nám zavítala Katarína Kolníková. V hranom dokumente … a já, Katarína Kolníková predstavil režisér Juraj Štepka v autorskej spolupráci so Stanislavom Štepkom bývalú prvú dámu Radošinského naivného divadla. Sugestívna filmová výpoveď, ktorá citlivo nazrela aj do doposiaľ menej známych i celkom neznámych peripetií súkromného života herečky, našla priaznivý ohlas medzi divákmi.
Na jar – vlastne už na záver sezóny – mali premiéru Šťastné konce. Ľudské príbehy o láske pretavené do smutno-smiešnych kreácií vniesli do sŕdc divákov teplo bez ohľadu na ročné obdobie.
RND priviedlo v uplynulej sezóne na javisko nové i staronové tváre. Pre mňa bol objavom sezóny Martin Škoda, ktorého Stanislav Štepka vytiahol z ochotníckeho súboru Hlavina z Radošiny. Zahral si dve významné postavy – v Len tak prišli a v Šťastných koncoch. Zhostil sa ich na výbornú. So Štepkom neuveriteľne ladia, možno sa na doskách RND rodí nová komická dvojica…
Potešili však aj návraty staronových tvárí. Pani herečka Zuzana Kronerová sa opäť zjavila v hre RND po troch desaťročiach a Anikó Vargová po pár rokoch. V clivej komédii Šťastné konce alternujú postavu Emy a možno bez akýchkoľvek rozpakov napísať, že to bola šťastná voľba.
Radošinci v 49. sezóne už prekonali aj osemtisícovku (repríz) a stúpajú vyššie. Stanislav Štepka ako skúsený šerpa priam s buldodžou vytrvalosťou zakaždým dovedie svoj tím bezpečne až na vrchol – k divákovi. Cestičky k nemu pozná dôverne, a čo je tuším rovnako dôležité, nikdy sa neho nedíva zvysoka.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Premiéry Šťastných koncov
V piatok 25. a v sobotu 26. mája 2012. sa na našej scéne uskutočnili mimoriadne úspešné premiéry „clivej komédie o čelných miestach v srdci“ Šťastné konce, ktoré sa skončili dlhotrvajúcimi ováciami. V smutno-smiešnych príbehoch a v donkichotských úlohách hľadačov starých a prvých lások sa predstavili Zuzana Kronerová (alternuje Anikó Vargová) a Stanislav Štepka, ďalšie postavy – v citlivej réžii Juraja Nvotu – stvárnili Maruška Nedomová, Svätopluk Malachovský, Mojmír Caban, Martin Škoda a Ladislav Hubáček. Hudbu do inscenácie skomponovala skladateľka Ľubica Malachovská-Čekovská, scénografom bol Peter Čanecký a choreografkou Eva Burdová. V poradí päťdesiata štvrtá premiéra v končiacej 49. sezóne RND vyvolala u našich divákov veľký záujem a pozitívny ohlas, k čomu sa iste vrátime na našej webovej stránke, resp. v pripravovanej RND REVUE č. 20.
Šťastné konce chytili za správny koniec
Pred šiestimi mesiacmi som mal možnosť byť (pri prvej čítačke Šťastných koncov) pri tom, ako sa na svet pýtal ďalší divadelný prírastok Stanislava Štepku. Novorodeniatko bolo, prirodzene, nahé. Už vtedy som si však dovolil predpovedať, že bude životaschopné.
Odvtedy prešlo pol roka a so záujmom i zvedavosťou som sa vybral do RND pozrieť si, ako za ten čas vyrástlo. Po vzhliadnutí premiéry môžem napísať: má sa k svetu! Vidno, že počas tých šiestich mesiacov mu venovali starostliví „rodičia a ich pomocníci“ dostatok pozornosti i času. Vypiplali ho do podoby, v akej môže smelo predstúpiť pred ľudí.
Clivá komédia o láske (ale nie len o nej) sa zrodila z lásky. K divadlu a divákom. Štepka sa ani tentoraz nepokúša ohúriť, šokovať, alebo iným vyzývavým spôsobom zaujať diváka. Jednoducho sa k tomu nepotrebuje uchýliť, nie je na to odkázaný. Vystačí si vľúdnym slovom, vtipnou a zmysluplnou myšlienkou, dialógom, replikou, pointou… A šarmantným humorom. V časoch, keď už nikto nič negarantuje, zostáva RND ostrovčekom či baštou istoty. Istoty, že sa divákovi dostane počas dvoch hodín za priehrštie kultivovanej zábavy. V časoch drahoty, keď všetko prebíja lacný, prvoplánový a vulgárny humor, je to vzácnosť nad vzácnosť.
Divák sa aj pri Šťastných koncoch chvíľami nevdojak prichytí pri tom, že je to tak trochu aj o ňom, o nás… Preto si radošinci a ich publikum tak dobre rozumejú. A keď sa k tomu pridajú výborné herecké výkony a pôsobivá hudba (tentoraz od tanga až po rapové prekvapenia), harmónia a symbióza medzi javiskom a hľadiskom je takmer dokonalá. Z javiska akoby na nás vanul čerstvý vzduch, ktorý rozpumpuje srdce, prevetrá mozog a vykúzli úsmev na tvári.
Aj premiéra Šťastných koncov ukázala, že radošinci opäť raz chytili veci za správny koniec, či vlastne začiatok.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Dobrý autor vraj v názve hry napovie obsah. Principál Radošinského naivného divadla a jeho dvorný autor Stanislav Štepka sa učebnicovej tézy nedržal. Jeho 54. hra Šťastné konce tak trošku “klame telom”. Vlastne názvom. Postarší hrdinovia „clivej komédie“ – ako ju žánrovo označil autor – si síce na chvíľku padnú do náručia. Aby sa vzápätí znova rozišli. No hoci koniec šťastný nie je, šťastných a rozosmiatych divákov je plné hľadisko. Platilo to aj v sobotu na druhej bratislavskej premiére na scéne radošincov v Bratislave. Iniciátorkou stretnutia po tridsiatich rokoch je Ema. Večne zamračená predavačka v Jednote, ktorá kedysi túžila po jedinom – aby jej Aurel priniesol prstienok. Hoci tenký, bárs aj len strieborný, veď všetky naokolo už boli vydaté. Namiesto toho vytiahol z vrecka roztopenú čokoládu. Jedného dňa mu vyložila kufor pred dvere a on – bez pýtania prečo – ho vzal a odišiel. Aurel ostal sám, stará sa o synovca Tóna, ktorému stále radí, ako žiť a baliť baby. Karty sú rozdané, postavy v skratke charakterizované, roztáča sa koleso mozaikovitého príbehu. Ožívajú spomienky, ktoré sa náhle konfrontujú s realitou. Pamätáš sa, ako si mi oblizol na líci kúsok čokolády? Ty si veru bola prípad! Štepka tentoraz nezatína hlboko ako v Človečine, ani nerozohráva tragické momenty ako v Ženskom oddelení. S trpkým humorom rozpráva príbeh, ktorý pozná asi každý. Režisér Juraj Nvota premenil text na kolotoč vtipných scénok a situácií. Skvelými nápadmi nešetril. Ani pri inscenovaní pesničiek, ktorých hudbu v širokom žánrovom oblúku – od tanga po rap – zložila Ľubica Malachovská-Čekovská. A z hercov dostal maximum, sú výborní – na čele s brilantnou Zuzanou Kronerovou, ktorá sa na javisko RND vrátila takmer po 30 rokoch. Možno len súhlasiť s režisérom, že Stanislav Štepka opäť zo svojho srdca vynáša dobré veci. (Jena Opoldusová: Šťastné konce zahrejú, aj keď nie šťastným koncom, Pravda, 3. júna 2012)
Radošinské naivné divadlo sa v poslednej premiére hry svojho principála Stanislava Štepku Šťastné konce vrátili na počiatok svojho divadelníctva. Jednoduchý krehký príbeh o trápeniach obyčajných ľudí na jednoduchej scéne zájazdového divadla. Urobili dobre – táto intímna správa o tom, že čas sa nevracia a čo sa stalo sa neodstane, je krásne intímna a púta svojou jednoduchosťou. Na bývalé lásky sa spomína niekedy v dobrom, niekedy v zlom, ale už sa nevrátia. Najmä keď sa s nimi rozídete tak, že vám postavia zbalený kufor za dvere. Život bez lásky nie je pekným životom a ak si žiadnu ďalšiu lásku počas života nenájdete, možno sa vrátite k tej prvej, najväčšej z minulosti. Možno – nakoľko absolútne nie je isté, či vás čaká s otvoreným náručím. Takto začínajú Šťastné konce, kedy sa starý mládenec v podaní Stana Štepku so svojím synovcom (Martin Škoda ) rozhodne navštíviť svoju dávnu lásku (Zuzana Kronerová alebo Anikó Vargová). Spomienky, spomienky, spomienky. Prechádzajú nimi všetci hlavní hrdinovia a predstavujú kaleidoskop scén z minulosti, ktorá je už milosrdne upravená, silne subjektívna a podľa toho kto spomína, absolútne rozdielna. Obaja hlavní hrdinovia, ale aj ich príbuzní a okolie, nie sú štandardnými priemernými obyvateľmi tejto krajiny. Skôr patria medi kategóriu mierne výstredných čudákov, tých „divných“, ktoré okolie neodsudzuje, ale keď sa otočia chrbtom, ťukajú si na čelo. Im to nevadí, žijú si svoj pokojný život plný obrazov a inými nevidených krás, ale je pravda, s hľadaním nového partnera to nemajú ľahké. Okrem toho, čas nestojí a všetci sú zneistení tým, že ich mladé dvadsaťročné duše zrazu obrástlo telo štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, čo vôbec nie je fér, najmä ak okolie vníma iba telo a nie dušu. Cesta hlavného hrdinu za svojou bývalou láskou nemá šťastný happy end, lebo tak to v živote chodí. Sama nevie, či s milým žiť bude, ale vidí ho rada. Okrem toho v jej blízkosti žije niečo ako memento, pripomienka minulosti – mladší pár (Maruška Nedomová, Svätopluk Malachovský alebo Mojmír Caban), v ktorom city práve umierajú a okúzlenie kúzelnosťou toho druhého sa stráca. Nehovoriac o tom, že byť starnúcim raperom, to je naozaj peklo. Mrcha život. RND vie, že život je mrcha ale hrá najmä o tom, že je iba jeden a preto by sme si ho mali užiť, lebo nič iné nám neostáva. Máme právo na drobné radosti, vybočenia z mantinelov aj absolútne úlety, hlavne nech je nám dobre. Dôkazom toho je aj brat hlavného hrdinu v podaní Ladislav Hubáčka – niekto môže byť aj zamrazený Elvis, pokiaľ nájde svoju faninku kdesi na juhu, je mu dobre. A to sa môže povedať aj o RND ako takom – tiež predsa ide o zoskupenie výstredných jedincov, ktorí svoje šťastie, ale aj životný údel našli v divadle, ktoré vôbec nie je štandardné a mnohí kolegovia si za jeho chrbtom ťukajú na čelo. Radošincom to neprekáža a sú tu už 49 sezón a svojím jazykom a štýlom hrajú o tom, čo ich na našej súčasnosti trápi a fascinuje. V tomto prípade sú to dávne lásky, najskrytejšie ľudské tajomstvá, vášne a strach zo samoty. Štepkov monológ o nedeľnom ráne a dvoch osamelých chlapov v jednom dome je zábavný iba chvíľu, inak je hrozivý ako to najhoršie prekliatie. K inscenovaniu Šťastných koncov radošincom netreba veľa –niekoľko stoličiek, samozrejme presný a citlivý text a ich „naivné“ herectvo, ktoré príbehu veľmi prospieva – takto by o svojich trápeniach rozprával aj nejeden divák. Réžia Juraja Nvotu aj z tohto programového minimalizmu vyťaží veľa, vie že najdôležitejšie je nechať postavy rozprávať a vysvetľovať svoje životné príbehy. Jednoducho a zrozumiteľne, lebo vtedy im divák verí. Scéna a kostýmy Petra Čaneckého svojou jednoduchosťou umožňujú náznakové stvárnenie akejkoľvek reálie. Od jazdy na motorke až po pokladňu v Jednote. Tomuto cieľu slúži aj hudba Ľubice Čekovskej – tam kde je to potrebné pomáha atmosfére a prináša niekoľko typicky radošinských songov a aj netypický rap. Mimochodom, iba na tomto predstavení zažijete edukačný príklad toho, že rap je niekedy dobrý až na druhý pokus – veľmi záleží na tom, s kým spievate a či vás má rád. Viac netreba. Radošinské naivné divadlo je naozaj aj zájazdovým divadlom a vďaka tomuto „kľúču“ k predstaveniu môžu hrať Šťastné konce aj v tom najstriedmejšom kultúrnom dome, určite bude vypredané. A podaktorí si ku koncu zaslzia. Kdekoľvek. Podaktorí zafrflú, že mohli ostať radšej doma. Ale to sú tí, ktorí sa nikdy nemilovali na štrku pri bagrovisku, nikdy nikoho neobchytávali za jazdy na motorke a nikdy nezistil, že milovať sa dá v akomkoľvek veku. Môžu ľutovať a ostanú sami ako taká posledná motorkárska prilba z roku 197o zabudnutá kdesi pod kurínom. (Radek Bachratý: Intímne, e-Kumšt, 3. júna 2012)
Prišla k nám sviatočná Katarína Kolníková
Krátko po tom, ako sme si rozbalili vianočné darčeky, prišiel z televíznej obrazovky pre mnohých z nás ešte jeden darčekový bonus – Katarína Kolníková. V hranom dokumente …a já, Katarína Kolníková predstavil režisér Juraj Štepka v autorskej spolupráci so Stanislavom Štepkom bývalú prvú dámu Radošinského naivného divadla v doposiaľ málo poznaných, ba pre širokú verejnosť i v úplne neznámych polohách. Hlboko a pritom citlivo prenikli aj do súkromia ťažko skúšanej ženy, ktorá našla ten najúčinnejší liek na životné trápenia a bôľ v divadle. Tam si žila svoj druhý život (áno, nehrala, ale žila) na jej radosť, ale aj publika. Desaťročia bola nielen tvárou, ale najmä dušou RND. Inšpiračným zdrojom pre autora divadla, a tým pádom aj spolutvorkyňou poetiky radošincov. Na divadelných doskách rozdala veľa lásky a obecenstvo ju milovalo. Mohla prísť na javisko hoci aj v prítmí a rozžiarila ho naplno. Diváci ju nemuseli ani vidieť a vedeli, že je to ona. Cítili ju. Prostú, a pritom charizmatickú. Dokázala divákov rozosmiať i vohnať im slzy do očí. A to nie je málo. Filmový hraný dokument o Kataríne Kolníkovej je silným, emotívnym, až dojímavým príbehom o človeku, herečke i dobe, v ktorej žila. Správou nielen o jej ľudskom osude a peripetiách, ale aj o uplynulom storočí, takom pestrom a plnom protikladov. Autorom filmu sa to všetko podarilo zachytiť v dynamickej výpovedi i strihu. Poňali ho ako úvahu a ponúkli aj nám ostatným dosť priestoru na uvažovanie, a to nielen v čase vianočnom. O životných križovatkách a bolestiach, ktoré zavše diktuje neúprosný osud. Vyhnúť sa mu nedá, ale zároveň aj v tých najneutešenejších situáciách a časoch sa dá bojovať s jeho nepriazňou. Len treba nájsť v sebe silu a spôsob. To všetko Katarína Kolníková dokázala. A o tom je vlastne tento príbeh.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Šťastné začiatky Šťastných koncov
V noci je všetko iné. Aj tá radošinská v rámci projektu Noc divadiel bola zvláštna a výnimočná.
Prežívame nepekné časy odpočúvaní. Stanislav Štepka a jeho súpútnici v RND sa v tú novembrovú noc sami nechali odpočúvať. Verejne a dobrovoľne. Predchádzala tomu zvedavosť na oboch stranách – na javisku i v hľadisku.
Pred divákmi radošinci odtajnili literárny text rodiacej sa hry RND Šťastné konce. Štepkovho najnovšieho divadelného dieťaťa, ktoré sa prvý raz nadýchlo atmosféry divadla pri prvom čítaní. Diváci, či v tomto prípade viac poslucháči, sa tak unikátne mohli stať prvými svedkami a zároveň aj kritikmi rodiacej sa hry. Bez režisérskych či dramaturgických úprav.
Bolo to príjemné (od)počúvanie – už na prvé počutie. Nevystupovali v ňom žiadne temné sily, nekonali sa manipulácie, mystifikácie. Namiesto toho sa pred nami odkrývali ľudské príbehy starých lások. Aj s dávkou nostalgie, ktorá je ich nedeliteľnou súčasťou. Pripomenuli nám bagroviská našich prvých lások. A našu nedokonalosť, nad ktorou by sme nemali vyplakávať, ale sa z nej smiať (hoci aj cez slzy) alebo aspoň pousmiať. To sa podarilo už pri prvej čítačke.
Aj podľa reakcií divákov v hľadisku má najnovšie radošinské divadelné dieťa predpoklady, aby sa stalo životaschopným a obecenstvo ho prijalo s láskou a dlaňami pripravenými na potlesk. Ten zaznel viackrát už počas spomínanej magickej Noci divadiel. Boli to vydarené a šťastné začiatky Šťastných koncov.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Len tak prišli
Morálka? Pomaly si ju ani „nevygooglíme“
Stanislav Štepka k nám tentoraz prišiel ako mimozemšťan. Krásne sa čudujúci, čo tie ľudské bytosti na našej zavše čudesnej planéte stvárajú. Čo sú zač a čo z nich urobili peniaze a moc.
Len tak prišli, v poradí 53. hra z tvorivej dielne autora Radošinského naivného divadla, aj očami mimozemšťanov vykresľuje drsne i vtipne, a zároveň neuveriteľne výstižne, tváre i ksichty pozemšťanov.
Obnažuje charaktery (či lepšie povedané bezcharakternosť) mocných, vplyvných a bohatých, ktorí si za peniaze môžu kúpiť noblesné hotely či reštaurácie, ale ich správanie nedosahuje úroveň ani tej najnižšej cenovej skupiny. A verne ilustruje aj úbohosť ich poskokov, pchajúcich sa im – však viete kam.
Mimozemšťania v Štepkovej hre márne hľadajú v slovníku slovíčko morálka. Nenašli by sme ho hádam už ani v Slovníku cudzích slov, ak tak iba ako archaizmus. Morálku si už pomaly ani „nevygooglíme“.
Zato oveľa častejšie sa na nás valia nenásytnosť, arogancia, nadutosť, povýšenectvo. Bohorovní „Bobovia“ (prezývka všemocného primátora z hry Len tak prišli) sú v politike i biznise roztrúsení po celej krajine. Šíria okolo seba strach a zamorujú vzduch.
A bohužiaľ, len tak neodídu. Štepka sa im vysmial aspoň prostredníctvom divadla. Mnohí z nich by sa v tomto zrkadle spoznali a našli. Sebareflexie by sme však od nich sotva dočkali. To by bolo scif-fi.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
Človečina
Štrnásteho novembra uplynulo rovných štyridsať rokov od chvíľ, čo divadelné publikum prvý raz ovanul dych Štepkovej Človečiny. Odvtedy vyrástli ďalšie generácie divákov, zmenil sa režim, ale táto tragifraška zostáva aktuálna akoby to bola správa z dneška.
„Tažko sa nám žilo kedysik. Elektrina nebola, a kerá aj bola, aj tá trásla. Veru, človek sa any nemav čoho chytyt.“ Takto sa perom Stanislava Štepku a ústami Kataríny Kolníkovej odvíjal dej hry o zvlčilej rodine (ne)nápadne pripomínajúcej vtedajšiu spoločnosť i dvojitú morálku.
A dnes? Aj dnes sa žije mnohým ľuďom ťažko. Elektrina je síce takmer všade, až niekedy nami zatrasie účet za ňu, ale aj napätia v spoločnosti, na pracoviskách i v rodinách je toľko, koľko by nestačil vyrobiť ani najvýkonnejší transformátor. Nečudo, že sa všade iskrí.
Materiálno zatlačilo duchovno do kúta, kde sedí učupené ako malé bezvýznamné hov… Revíry ovládli dravce v ľudskej koži, človečina opäť viac zapácha ako vonia – aj s prispením našej ľahostajnosti. Režimy sa vystriedali, len ľudia zostali rovnakí, ak nie horší. V slzavom údolí, je všetko po starom – spieva sa v jednej z pesničiek z tejto kultovej hry.
Hoci Človečina s odchodom Kataríny Kolníkovej na večnosť vymizla z dosiek a repertoáru Radošinského naivného divadla asi navždy (malé retro nájdeme v Radošinskom výbere), myšlienky i výpovedná hodnota hry sa stále vznášajú nad nami, medzi nami, vôkol nás i v nás. A inak to už asi nebude. Aj preto je Človečina nesmrteľná.
Ladislav Harsányi
Autor je redaktor a publicista
