Recenzia Sčista-jasna

Sčista-jasna o tom, ako bolo. Aj s predpoveďou na zajtra

Neznámy autor na internete dopísal pod názov knihy známeho meteorológa vtipný podtitul: Na deväťdesiat percent viem predpovedať, ako bolo včera. Nevieme, akým meteorológom by bol Stanislav Štepka, ale jedno môžeme tvrdiť so stopercentnou istotou: ako vnímavý pozorovateľ života a dramatik dokáže prostredníctvom ľudských príbehov i charakterov majstrovsky a s klaunovským humorom vystihnúť spoločenskú klímu a atmosféru. Najnovším dôkazom je komédia Sčista-jasna o druhej polovici 20. storočia, ktorú v týchto dňoch premiérovo uviedlo Radošinské naivné divadlo pod režisérskou taktovkou Ondreja Spišáka.

Centrom, živlom, nebom i jednotou krás – a inšpiračným zdrojom číslo jeden – zostáva pre Štepku jeho rodná Radošina. Aj pre hru Sčista-jasna si zvolil autentických Radošinčanov (nadväzujúc na svoju prvú správu o 20. storočí – Polooblačno), nevynímajúc najbližšiu rodinu i vlastné divadlo. Skrze ich osudy rozpráva ľudsko-spoločenský príbeh odvíjajúci sa od roku 1950 až po rok 2000, poznačený štyrmi desaťročiami socializmu. Radošinské postavy poslúžili ako vďačné prototypy, prostredníctvom ktorých autor hľadá a prináša pravdu aj o nás. Ako sám priznáva, tá sa zavše podáva najťažšie.

Nástup komunistov prirovnal k búrke prichádzajúcej znenazdajky, po ktorej sa však škody rátajú veľmi dlho. Postavy sú, pochopiteľne, „poznačené“ vyčíňaním reálneho socializmu s jeho nerealistickými víziami, či skôr utópiou, vtiahnuté do udalostí toku dejín. Svoj obraz nájde výmena peňazí (zrozumiteľnejšie znehodnotenie), násilne „dobrovoľná“ kolektivizácia, nenormálne normalizačné sedemdesiate roky po vstupe tankov spriatelených armád na naše územie i porevolučné prevracanie kabátov. To všetko v pestrej a dynamickej freske štylizovaného javiskového filmu, kde  autentickosť a dokumentárnosť spolu s prvkami fantázie splývajú do kompaktného celku s nerozoznateľnou deliacou čiarou medzi skutočnosťou a jej dotvorením. Atmosférou doby je nasiaknutá aj živá hudba Juraja Haška, ktorá je pestrou prehliadkou rôznych štýlov i žánrov druhej polovice minulého storočia. Postavy dajú vyniknúť hereckému i speváckemu ansámblu, do ktorého dobre zapadli aj nové tváre.

Do deja vstupujú reálne postavy od horlivých a presvedčených, a zároveň prihlúplych komunistických funkcionárov (predseda MNV Čulaga, jeho syn Rudo, okresný inšpektor a stranícky tajomník Šumichrast), cez tých, ktorí naivne uverili vo vznešenosť komunistických ideálov (pôrodná asistentka Jančovičová, Šimon) až po tých, ktorí sa vlastnými zbraňami s väčšou či menšou dávkou odvahy snažili aspoň trocha vzoprieť pevne zošnurovanému ideologickému korzetu, ktorý nedovolil slobodne dýchať, žiť ani tvoriť (Vičan, Ivan, Lucia…). Do takého prúdu možno zaradiť aj dnes jubilujúce RND (50. výročie vzniku) , ktoré v Štepkovej správe o druhej polovici 20. storočia, celkom logicky, nemôže chýbať. Začiatkom sedemdesiatych rokov v topoľčianskom okrese zakázané a vykázané na skoro dve celé desaťročia za to, že „politicky provokovalo“. Aj to je súčasť príbehu „socíku“ a jeho dôsledkov. Časov, ktoré boli také smutné, až sa stali smiešnymi. Alebo aj naopak. Túto smutno-smiešnosť zažilo divadlo na vlastnej koži a  autor ju prevtelil okrem iných aj do tejto inscenácie, vrátane postáv. „Moderuje“ ju ľudový rozprávač Jožino Mandúch, ktorý je krásne nad vecou.

RND nezostalo v ústraní ani v revolučnom roku 1989, ba dovolíme si tvrdiť, že predbehlo dobu. Kultovým predstavením Vygumuj a napíš (dostalo priestor aj v Sčista-jasna) ešte pred vypuknutím Nežnej, v ktorom tvorcovia prejavili i kus odvahy v čase, keď sa nevedelo, ako spoločenské kvasenie dopadne, akým smerom sa uberie. Vygumuj a napíš bolo akousi malou lastovičou predzvesťou revolúcie, vánkom slobody z divadelných dosiek.

A potom masy na námestiach síce štrnganím kľúčov odzvonili starému režimu, ale nie starým, či staronovým štruktúram. Ľudia v eufórii a naivite akosi pozabudli vymeniť zámky, a tak vpustili zlodejov do svojich príbytkov.

Keď Štepka na revolučnej tribúne VPN vyslovil na prvý pohľad nešťastne vyznejúcu vetu - S lopatami na nich! (korigujúc heslo, ktoré posielalo potentátov K lopate!) - stretla sa s negatívnou odozvou námestia. Ľudia si až s odstupom času uvedomili, že to mohla byť i dobre mienená výzva na ostražitosť… Po tom, ako sa mnohé ideály revolúcie začali rúcať, by sa dnes pod to viacerí podpísali. Štepka azda už vtedy šípil, že škodná sa napriek zmene pomerov môže vrátiť do revíru a vyrojiť v novej sile, hoci už v prevlečení demokrata a so sofistikovanejšími metódami presadzovania svojich cieľov a záujmov. Už nie po zuby ozbrojená ideológiou, ale zato vyzbrojená novou modlou peňazí a majetkov, ku ktorým prišla zavše z večera do rána.

Sčista-jasna možno považovať aj za príspevok do diskusie k 25. výročiu nežnej revolúcie, ktoré si pripomenieme už budúci rok. Silnú výpovednú hodnotu majú vyjadrenia hrdinov hry po zmene režimu. Podčiarkujú, že ten sa síce zmenil, ale ľudia ostávajú rovnakí.

Napriek príkoriam režimov, cudzím zavineniam, slepej spravodlivosti, sklamaniam, ale aj vlastným zlyhaniam a biede všetkých nás hriešnikov i nepoučiteľnosti ľudstva, Štepka vidí neustále blikajúce svetielko na konci nekonečne dlhého tunela. Je ním láska („Napriek všetkým prekážkam okolitého sveta budem počúvať iba hlas môjho srdca – Je to ten najkrajší a najspravodlivejší hlas – z dialógu Ivana a Lucie) a viera, že dobrý človek stále žije a bude medzi nami aj o sto rokov. Aj  preto zaznie v záverečnej piesni Dovidenia o sto rokov na ulici Dobrých sŕdc. Taká je Štepkova predpoveď, či prognóza na zajtra. Zaželajme si, aby sa vyplnila. Pre ľudstvo by to bola rozhodne dobrá správa.

————————————————————————(Ladislav Harsányi , autor je redaktor a publicista)