Recenzie Lastovičie rozprávky

Recenzie Lastovičie rozprávky

Autor rozprávkovej knižky pre deti Lastovičie rozprávky Stanislav Štepka napísal rovnomenný divadelný scenár. Radošinské naivné divadlo po prvý raz vo svojej histórii uviedlo rozprávku pre deti. I keď na prvý pohľad javisková forma rozprávky sa v ničom nelíši od ostatých inscenácií tohto divadla. Totiž jednou z ich najvzácnejších devíz je hravosť. Priniesli príbeh štyroch mláďat, dvoch detských a dvoch zvieracích – lastovičích. Dej sa odohráva v letnom období, kedy deti Ninka a Filip trávia letné prázdniny u svojej babičky Lujzy. Tam si nájdu nových kamarátov, lastovičie deti Darinku a Romana. Rozprávka je snovým príbehom.

Tak ako každé dieťa má širokú škálu fantázie, aj tieto deti prežívajú chvíle o ktorých len snívajú. Cestujú s lastovičkami a prežívajú dobrodružstvá. Inscenácia má jasný cieľ, priniesť deťom milý pútavý príbeh s poučnými prvkami. Režisér Kamil Žiška poňal text veľmi jemne, rozprávka pôsobí upokojujúco, napriek tomu, že je dobrodružná. Nevystupujú v nej príliš negatívne postavy a ak sa aj dáke vyskytnú, tak z nich nejde nepríjemný pocit, ale skôr pôsobia humorne a deti sa na nich zabávajú. Hneď potom, ako sa deti zoznámia s malými lastovičkami, začnú spolu hrať naháňačku. Je tu znázornená detská spontánnosť a hravosť, vlastnosť, že nerobia medzi sebou rozdiely. Aj keď si navzájom boli mláďatá iného druhu, dokázali spolu komunikovať a vychádzať. Ďalším nenápadným ponaučením je záver: ľudským deťom narástli krídla v momente, keď spravili niečo pre druhého. Nie je jednoduché v divadle zaujať plné hľadisko detí.

Inscenátori Lastovičích rozprávok to dokázali. Rozprávka mala optimálny čas, aby udržala deti v napätí, spád, humor, ktorému deti rozumeli i ponaučenie, ktoré nebolo prvoplánové, napriek tomu schopné zamieriť a trafiť detského diváka. Javisko bolo živé, neustále menené. S obrovskou perinou sa predstavitelia Ninky a Filipa (Kristína Farkašová a Daniel Fischer) zahrali na rôzne druhy zvierat, ktoré z periny vytvarovali; lastovičí trus tvorili farebné konfety, dážď vytvorili z bublín. Ústrednou rekvizitou sa stal lastovičí domček. Boli to vlastne hodiny, ktoré sa menili na lietadlo, na ktorom lietali, v ňom sa zjavoval aj starý otec Ninky a Filipa. Nápadité boli aj kostýmy hercov. Napríklad malé lastovičky pred svojím prvým letom dostali od svojej lastovičej mamy fraky. Chvíľami herci, ktorí hrali deti (Kristína Farkašová a Daniel Fischer) a herci lastovičích detí (Veronika Koščová a Richard Felix), hrali svoje postavy s bábkami, čím bola rozprávka ešte živšia. Herecký kolektív pôsobil celistvo. Výraznejším z dvojice detí bol Daniel Fischer, postavu malého chlapca stvárnil priam autenticky.

Herci lastovičiek Veronika Koščová a Richard Felix mali prejav o to živší, že okrem detí boli aj lastovičky, využívali vtáčie pohyby hlavy, ruky ako krídla, atď. Detského diváka rozosmieval predovšetkým Mojmír Caban ako lastovičia mama. Najživšiu úlohu mala Lujza Schrameková ako babka Lujza a aj niekoľko ďalších postáv, ktoré deti pri svojich cestách postretávali. Inscenácia Lastovičie rozprávky je dôkazom, že Radošinské naivné divadlo vie svoje posolstvo priniesť a sprostredkovať aj detskému divákovi, vie vhodnú tému podať (čo je veľmi ťažké v období, keď sú médiá preplnené rôznymi nevhodnými rozprávkami pre deti) hravou a jemnou formou, priniesť pozitívnu energiu nielen tým, ktorým je táto inscenácia určená, ale aj dospelému divákovi. Azda za všetko hovorí veta dieťaťa vychádzajúceho z divadelnej sály: „Bolo strašne super“.

A záujem v hľadisku počas celého predstavenia. Škoda len, že takých divadiel, ako je Radošinské naivné divadlo, je u nás málo, čo berú detského diváka rovnocenne s dospelým.