MILÍ NAŠI DIVÁCI,

prepáčte, ale je mi dlho, smutno a clivo… najmä za Vami. Je to  obojstranné? Verím. Ale to hádam onedlho prejde… ak chcem byť veľký optimista. Keď sme na MDŽ, teda 8. marca tohto roku, odohrali spolu so sľukármi v Divadle Bolka Polívku v Brne posledné predstavenie Jááánošííík po tristo rokoch (s veľkým ohlasom a s ováciami), akoby symbolicky ma hrozne rozboleli zuby, čo vlastne trvá viac-menej dodnes. Akoby zlá predzvesť. Veď už na druhý deň začalo to, čo sa dá porovnať iba s tým, čo sme nezažili a pripomínajú nám to filmy – s vojnovým stavom. Sme zatvorení v bytoch a natrvalo odlúčení od Vás, našich verných divákov, všetci sledujeme zo dňa na deň hrozné správy z domova a zo sveta. A túžobne čakáme aspoň na jednu nádejnú. Zatiaľ neprichádza. Čítam knihu za druhou, pozerám seriály a filmy, píšem detské veršíky pre vnuka a podobných šikovných chlapcov, chystám sa na písanie novej hry… no priveľmi sa nedá. A tak sa rozbieham k oknu a aj vonku vidím akoby hororovú scénu – ľudoprázdna ulica a námestie. Škrtám si v kalendári vystúpenia a prepisujem termíny, nazerám do hry Pán Strom, ktorú sme práve mali začať pripravovať, ale aj úprimne obdivujem prácu a najmä nadprácu lekárov a sestier,… Hrozne dlho mi je za Vami, milí diváci, ale aj za mojím súborom, radošincami i Radošinčanmi, blízkymi a známymi. Veľmi mi chýbate v hľadiskách, ale chýbajú mi aj – a to asi najviac – naše vzájomné ľudské objatia. Táto noc nebude krátka, kedysi spieval Kryl. Bodaj by v tomto prípade vôbec  nemal pravdu… Dovidenia v lepších časoch, priatelia. Stanislav Štepka

▲ Tu sme krásne spolu, milí diváci: po premiére poslednej inscenácie RND Mužské oddelenie. Foto: Ctibor Bachratý.